Takmer ako v raji. Na Orave.
Foto: Marek NovotnýVýchodzím bodom bol Meander Park v Oraviciach. Prešli sme okolo komplexu vnútorných a vonkajších kúpalísk, až sme sa pristavili pri hlavnom smerovníku označujúcom Rázcestie Oravice vo výške 790 m. Tam sme sa dostali do obrazu: k Ústiu Juráňovej doliny je to cez Tichú dolinu hodinka cesty, na jej koniec do sedla Umrlá ďalších 40 minút. Celkovo 8 kilometrov a prevýšenie ani nie 200 m. To musíme dať aj pospiatky, pomyslel som si a poobzeral sa po šantiacich deťoch, či majú ten istý názor. Väčšina z nich už aj tak bola dávno pred nami…
K ústiu doliny viedla spevnená asfaltová cesta, popri nej úžasné výhľady na všetky strany. Oravské horské lúky s kopčekmi v pozadí majú v každom ročnom období svoje čaro. Cestu lemovali informačné tabule s výskytom fauny a flóry aj históriou tohto územia patriaceho do najsevernejšej časti TANAPu.
Kopy sena, vítaná detská atrakcia počas cesty.
Foto: Daniel ŠargaDeti sa radi zastavili na turistickej rozhľadni s ďalekohľadom, ktorým sme si priblížili dominant tohto krásneho kraja – 1 687 metrov vysoký kopec Osobitá.
Konečne prichádzame na drevený mostík cez rieku Oravica, ktorý nás zavedie na Šatanovu poľanu. Obrovská lúka, v ktorej strede sa týči majestátny strom a pod ním drevený stolček s lavičkami ako stvorenými na krátky oddych. A hoci strom rokmi vyschol, stale odoláva poryvom vetra či sile búrok.
A práve táto približne 300 metrov dlhá lúka, ktorá je najmä na jar plná kvetov, nás zavedie k ústiu Juráňovej doliny. Pred vstupom do tiesňavy ešte minieme odbočku vpravo, ktorá spája začiatok Juráňovej s Bobroveckou dolinou. Do tej vedie žltá značka, ale tým smerom sa nechystáme. Aspoň nie teraz.
Juráňov potok v kombinácii s okolitými strmými skalami ponúka nádherný pohľad a príjemný chládok, čo ocenia turisti najmä v lete. Juráňov potok sa v minulosti postupne hlbšie a hlbšie prerezával cez pás druhohorných dolomitov. Takto vznikla úzka a hlboká tiesňava so strmými stenami, krútňavovými hrncami, vaňami a malými vodopádmi, nazývaná Tiesňavy, uvádza odborná literatúra o Západných Tatrách.
Čo dokáže voda...
Foto: Daniel ŠargaPomedzi Tiesňavy vedú drevené rebríky, lávky či stúpačky. Vertikálne kovové rebríky známe zo Slovenského raja chýbajú, vzhľadom na menšiu členitosť terénu nie sú potrebné. Z okolitých skál steká voda, potok vytvára pôsobivé male vodopády či meandre. Deti zaujali aj žubrienky hmýriace sa vo vode. Zrazu zbadáme nezvyčajný úkaz.
Prechádzame okolo drevených trámov, ktoré sú osadené z chodníka priamo do skaly. Je ich zo desať a nachádzajú sa v niekoľkometrových rozostupoch. Premýšľam, čo to má znamenať a odpoveď sa dozviem o pár metrov vyššie z informačnej tabule: Kedysi viedla cez kaňonovitý útvar Tiesňavy 903 metrov dlhá cesta postavená ponad Juráňov potok, slúžila na zvoz dreva a železnej rudy, využívala sa až do roku 1934, keď ju zničila veľká povodeň. Zostalo z nej pár trámov…
Cesta ponúka nádherné výhľady.
Foto: Gabriela NovotnáPoobdivujeme a ideme ďalej. Cesta sa konečne trochu dvíha až sa dostaneme do sedla Umrlá s nadmorskou výškou 980 m. Je to pomyselný vrchol našej cesty a signál na menšiu zastávku, k čomu pozýva aj drevená besiedka.
Zvyšok cesty je už o čosi jednotvárnejší. Červenú značku meníme na modrú a klesáme k rázcestiu pod Umrlou. Trochu záťaže na kolená, ale nič extrémne. Po približne 20 minútach sme späť na asfaltke, tentoraz už v Bobroveckej doline.
Deti si pri Bobroveckom potoku natrhali obrovské lopúchy, pod ktoré si schovávajú hlavy. Päťročný syn sa pod jedným z nich dokonale ukryl. Napadla mi rozprávka o hríbiku, ktorý počas dažďa vyrástol taký veľký, že sa pod ním ukryli všetky zvieratká, ktoré prechádzali okolo.
Obrovské lopúchy boli najmä pre deti veľkým lákadlom.
Foto: Daniel ŠargaTo je takmer všetko, ale predsa ešte čosi. Popri ceste pred vstupom do lesa zbadáme výstražné tabule s nakresleným medveďom a veľkým nápisom STOP. To aby zvedaví turisti vedeli, že mimo značenej trasy sa radšej nemajú pohybovať, lebo je to “Medvedie teritórium”.
Po ďalšej približne polhodinke prichádzame späť do Oravíc. Za niečo viac než štyri hodiny sme to celé “sfúkli” tam aj naspäť aj s kopou detí, z ktorých niektoré občas nespolupracovali. Takže naozaj pohoda.
O čosi neskôr využívame ešte možnosť zajazdiť si na autíčkach dolu lyžiarskym svahom v Oraviciach. Ale to je už iný príbeh.
Pozor, medvede! Nestretli sme žiadneho.
Foto: Gabriela Novotná
