Filipko si prežil svoje.
Foto: archív AdrianyKedy sa váš chlapček nakazil?
Siedmeho januára začal mať manžel silné príznaky covidu, bolo mu nevoľno, všetko ho bolelo, akoby dostal chrípku. Poslala som ho na antigén, ale vzhľadom na to, že symptómy sa zhoršovali, objednal sa hneď na PCR test. O pár dní neskôr začal mať Filip teplotu, počas celej našej covid anabázy ale nepresiahla 38,5 stupňa. Napokon som teplotu dostala aj ja. Syn okrem toho, že bol oťapený, nemal žiadne iné príznaky. Zato muž sa nedokázal počas dvoch dní postaviť, napiť, ísť na wc, bol úplne hotový. Potom sa však u Filipa objavilo zvláštne dýchanie, akoby do bránice. Moja sestra mi poradila, že by mohlo ísť o bronchiolitídu (zápalové ochorenie stien dolných úsekov dýchacích ciest, najmä takzvaných terminálnych bronchiolov – pozn. red.).
Adriana so synom v nemocnici.
Foto: archív AdrianyMáme známeho primára, ten nám povedal, že to na bronchiolitídu naozaj vyzerá a radil nám okamžite odísť na pohotovosť, diagnóza sa však nepotvrdila. Na Kramároch nám urobili test na covid a prebehli rôzne vyšetrenia, aj odber krvi. Filipovi zmerali kyslík v krvi, čo bolo v poriadku. Počas celého vyšetrovania nemal žiadny problém. Ako sme však čakali na nejaké výsledky, zaspal a zrazu mu začal pípať oxymeter, ktorým mu kyslík na prste merali. Jeho hladina bola len 78 percent, pričom do nemocnice treba ísť, keď kyslík klesne pod 90 percent…
Lekári si nás hneď v nemocnici nechali na pozorovanie. Na covid oddelení sme boli päť dní, potom nás pustili domov, pretože okrem spánkových desaturácií (pokles hladiny kyslíka) a umrnčanosti mu nič nebolo. Jeden lekár nám povedal, že iný človek s takou dramatickou desaturáciou by už dávno bol na kyslíku alebo ventilátore, ale zdalo sa, že Filip to zvláda bez problémov… Po pár dňoch doma sa mu však dýchanie tak zhoršilo, že nás znovu prijali do nemocnice. Syna chceli vzhľadom na moju pozitivitu odoslať samého na pľúcne oddelenie do Podunajských Biskupíc, s tým som ale nesúhlasila. Strávili sme teda ďalší týždeň na Kramároch a až potom odišli do Biskupíc. Tam neliečia pacientov s covidom, ale tých, ktorí majú vážne problémy s pľúcami, napríklad aj v dôsledku covidu. Práve preto ma tam nechceli pustiť, kým som nebola negatívna, pretože by som pacientov mohla ohroziť na živote.
Filipko v nemocnici.
Foto: archív AdrianyV Biskupiciach urobili Filipovi všetky možné vyšetrenia, boli sme na kardiológii, na neurológii s podozrením na svalovú atrofiu (úbytok svalov). Syn sa pritom celý čas tváril, že mu vôbec nič nie je, smial sa a kričal. Ja som pobyt zvládala horšie ako on, najmä keď mu brali krv a robili vyšetrenia, čo sa mu nepáčilo. Lekári sa na nás chodili pozerať s tým, že vôbec nevedia, čo s nami, pretože doteraz nemali skúsenosť s covidovým bábätkom, ktoré by malo v spánku desaturácie a zle dýchalo. Primárka nám povedala, že sme prví na Slovensku s takým priebehom covidu u malého bábätka.
Čo ukázali vyšetrenia?
Röntgen zistil, že Filip prekonal takzvaný intersticiálny (medzitkanivový) zápal pľúc. V celkovej anestézii mu robili aj cétečko pľúc, aby zistili rozsah poškodenia a v októbri absolvuje ďalšie kontrolné CT. Lekári si myslia, že Filip mal v rámci covidu tak oslabenú imunitu, že mu naň nasadol aj zápal pľúc. On pritom dovtedy nebol chorý ani chorľavý, do piatich mesiacov výhradne dojčený. Mala som od začiatku s dojčením problémy, ale dokrmovala som ho darcovským materským mliekom od bratislavských mamičiek, ktoré ho mali nadbytok. Vravím to len pre prípad, ak by mal niekto námietky, že synove zdravotné problémy zapríčinila absencia dojčenia...
Ako pokračovala Filipova liečba po prepustení z Podunajských Biskupíc?
Chodili sme na respiračnú rehabilitáciu, Filip tam cvičil cviky určené na podporu dýchania, keď sa posilňujú brušné svaly alebo sa pľúca stimulujú zvláštnym stláčaním či šteklením. Okrem toho sme doma cvičili zopár cvikov z Vojtovej metódy. Dlhodobo bral cez inhalátor kortikoidy, ktoré sa dávajú deťom s respiračným chorobami, ako je astma. Po troch mesiacoch sa dal ako tak dohromady, avšak v júli na dovolenke, ktorá mu mala vďaka morskému vzduchu urobiť dobre na pľúca, prišlo k zhoršeniu a začal znovu dýchať tak, ako keď mal covid. V tejto chvíli problémy nemá, ale nikto nám nevie povedať, či sa znovu nevrátia. Pani primárka z Podunajských Biskupíc nám predpísala sprej, ktorý sliznici pomáha zregenerovať sa a je možné, že práve ten nám pomohol. Berieme tiež lieky na imunitu, imunoglukán, céčko, déčko a chodíme často na prechádzky. Začiatkom novembra ideme na liečenie do Národného ústavu detskej tuberkulózy a respiračných chorôb do Dolného Smokovca.
Viete vôbec, kto vašu rodinu nakazil?
Myslím si, že sa to stalo v našom výťahu. Bývame v dvanásťposchodovom dome a žijú tu s nami i antivaxeri a popierači korony, ktorí počas najsilnejšej epidémie chodili do výťahu „na drzovku“ bez rúšok. Spätne sme zistili, že v období, keď sme sa nakazili, bolo u nás vo vchode viac chorých ľudí. K susedom prišla sanitka s posádkou v skanfandroch. Je možné, že som dve minúty po našich skvelých susedoch, ktorí mali koronu „na háku“, išla vo výťahu. Ja som síce mala respirátor, ale syn nie, lebo veď skúste ho tak malému dieťaťu nasadiť. Navyše sme sa o neho až tak veľmi nebáli, všade sa hovorilo, že deti majú mierny alebo bezpríznakový priebeh.
V sanitke.
Foto: archív AdrianyVždy, keď mu hladina kyslíka klesla, musela som mu priložiť kyslíkovú masku, lenže ono to veľmi nešlo, budil sa mi a bránil sa. Lietala som vždy za personálom, že Filip má saturáciu len 88 percent, prišli, pozreli, povedali, že „hej, dýcha zvláštne“, ale to bolo všetko. Pretože nemal žiadne iné príznaky, nemodrali mu pery ani prsty. Vôbec nevedeli, čo s ním robiť. Neprajem to nikomu zažiť, pozerať sa v noci na spiace dieťa, ktorému pípa oxymeter a vy vôbec neviete, či zomrie alebo nezomrie…
Ťažko si vôbec predstaviť, ako sa musí cítiť matka vystavená takej situácii.
Bolo to naozaj strašné. A práve na základe našej skúsenosti pripravila poslankyňa Marcinková návrh zákona, podľa ktorého by mali mať rodičia právo byť so svojimi deťmi v nemocnici. Je to moja známa zo študentských čias, zohnala som si na ňu číslo a s plačom jej zavolala, pretože som nevedela, čo mám robiť, keď mať chceli poslať domov. Počas synovej druhej hospitalizácie som veľmi plakala, keďže, ako som už povedala, syn zle zvládal vyšetrenia. Práca na covid oddelení je pre zdravotníkov veľmi ťažká a potom im tam prišla jedna vreštiaca mama, ktorá kvôli všetkému revala… Vlastne chápem, že som im tam liezla na nervy. Prišla za mnou doktorka, aby mi oznámila, že budem musieť odísť a keď som jej povedala, že nejdem, odišla a vrátila sa s telefónom. V ňom sa so mnou rozprával nejaký pán, nepamätám si presne, kto to bol, možno primár oddelenia. Ten povedal, že ak nepôjdem po dobrom, tak ma vyvedú. Vysvetlila som mu, že ma mrzí, že som bola urevaná, ale syna samého nenechám a že si už budem dávať pozor, aby som nikomu nebola na ťarchu...
Ako ste vôbec vnímali celé covidové oddelenie v nemocnici?
Bolo improvizované. Mladí lekári, ktorí sa o pacientov starali, nemali väčšinou s pneumológiou nič spoločného. Bol tam ortopéd, očný lekár, neurológ, dokonca psychológ… A to na oddelení, kde máte ľudí s cystickou fibrózou napojených na kyslík. Pamätám si na strach v očiach jedného, asi 24-ročného mladého lekára, ktorý sa musel starať o chlapca so zlou prognózou a zjavne nevedel, čo má robiť. Neviem si predstaviť, ako by sa cítil, ak by mu tam naozaj zomrel. Na covid oddelenia zjavne posielali toho, kto bol práve k dispozícii, pretože lekárov bol málo. Bolo to celé doslova strašidelné.
Náročné bolo aj to, že na oddelenie som prišla bez toho, aby som mala zabezpečenú stravu. Predstavte si tú situáciu: máte dieťa, o ktorom neviete, či nezomrie, sama ste unavená a so zvýšenou teplotou, nemáte čo jesť a v takom stave fungujte na sto percent… Stravu sa mi podarilo vybaviť si až na druhý deň.
Rodičia nevedeli, či sa domov vráti živý.
Foto: archív AdrianySom alergická na každého človeka, ktorého vidím v interiéri bez rúška. Som alergická na každého, kto ho má pod nosom, na každého, kto sa vyjadruje, že je to len chripôčka. Každého, kto koronu spochybňuje, by som poslala na covid oddelenie, nech sa pozrie, ako to tam vyzeralo. Musím povedať, že som agresívna, keď sa s takými ľudmi rozprávam, pretože ja som videla bezmocnosť v očich lekárov a nenormálne nasedenie zdravotníkov, hlavne sestier. Od hlavy až po päty v skafandroch, tri vrstvy rukavíc, každá dva respirátory prilepené lepiaciou páskou, do toho okuliare rovnako prilepené páskou a navyše ešte štít. Vidíme, že v nemocniciach sú dnes predovšetkým neočkovaní, čo je výsmech všetkým zdravotníkom. Človek, ktorý očkovanie spochybňuje, sa nakazí koronou a ide ich tam otravovať kvôli svojej nezodpovednosti. Hnevám sa veľmi a je smutné, že niektorých nepresvedčí ani to, ak niekto v ich okolí na covid zomrie.
Vravíte, že ste predtým netušili, že aj maličké dieťa môže mať vážny priebeh covidu.
Vôbe nie a zrejme sme v tejto chvíli na Slovensku naozaj jediní s bábätkom, ktoré takýto priebeh malo. Primárka z Biskupíc nám povedala, že sme zrejme aj jediní s prejavmi takzvaného long covidu. Deti vo všeobecnosti zvládajú covid dobre, ale sú aj výnimky a nikto si nemôže byť istý, že práve jeho dieťaťu sa nič nestane. Minimálne kvôli tomu stojí za to, aby si ľudia dávali na svoje deti pozor.
Čo vám ľudia hovorili, keď sa dozvedeli o Filipkovom prípade? V spoločnosti stále pretrváva názor, že deti si covid ani nevšimnú a prekonajú ho bez problémov.
Zarezonovala vo mne jedna situácia. Keď nás sanitka po prvej hospitalizácii priviezla domov, vonku stál sused, ktorý má tak o dva tri mesiace staršiu dcérku, ako je náš Filip. Celú koronu chodil bez rúška. Hovorím mu: „Dávajte si, prosím, pozor, nechoďte do vchodu bez neho, my sme boli kvôli covidu v nemocnici.“ A on sa len zasmial… Väčšina ľudí, ktorým som o našom prípade povedala, však vyzerala šokovaná a rúško si nasadila napríklad vo výťahu alebo v obchode. Ak frflali, ukázala som im fotku Filipa s kyslíkovou maskou. Vyzerali, že sa nad sebou zamysleli, ale ako správali ďalej, to už neviem.
Nechápala som, čo mi povedala jedna známa. Vraj čo sa všetci idú zblázniť z korony, veď aj ona mala dcéru v nemocnici a bola na tom zle. Je však rozdiel, keď sa do nemocnice dostanete so zdravotným problémom, na ktorého vznik nemal vplyv nikto iný, alebo s chorobou, ktorú vaše dieťa dostalo kvôli nezodpovednosti iných ľudí...
V auguste oslávil Filipko jeden rok.
Foto: archív AdrianyMožno z toho vyrastie a možno dostane astmu či alergie. Možno sa mu budú tie stavy vracať a možno nie. Minule ma primárka „potešila“ správou, že bežné infekty, ktoré väčšina detí zvládne bez problémov, budeme možno musieť riešiť hospitalizáciou. Zostáva nám len dúfať, že sa to už nebude zhoršovať. Vždy urobíme všetko pre to, aby sa mal lepšie.
Odkázali by ste niečo rodičom detí, ktorí si možno myslia, že ich deti nepotrebujú žiadne testovanie, žiadne rúška a že je to všetko len buzerácia a výmysel?
(plače) Odkázala by som im, aby sa so mnou vrátili v čase a odsedeli si tie noci, keď som nemohla spať a nevedela som, či mi nezomrie dieťa. Tá bezmocnosť, keď som sa na neho pozerala, aký je bledý a prístroj len pípa a pípa… Nikomu, ani tým najväčším konšpirátorom a antivaxerom však neprajem, aby sa im stalo to, čo nám.
