Architekt Juraj Jurík sa špecializuje na tvorbu detských ihrísk.
Foto: archív Juraja JuríkaAlebo že je lepšie, ak drobec po vyskočení z hojdačky dopadne na štrk či piesok ako na dnes populárnu gumu? „Navrhnúť ihrisko nie je len o tom, že na voľnú plochu osadím domček so šmykľavkou a hotovo,“ hovorí architekt Juraj Jurík, ktorý sa špecializuje práve na túto oblasť. Veľkú pozornosť si v poslednej dobe vyslúžilo ihrisko v podobe gotického hradu, ktoré rodinná firma Juríkovcov zrealizovala v Kolárove.
Ako sa to stalo, že ste začali projektovať a stavať detské ihriská?
Viac menej náhodou. V poslednom ročníku štúdia fakulty architektúry som dostal v rámci našej rodinnej stavebnej firmy možnosť projektovať prvé ihrisko na bratislavskom Draždiaku, keď od tejto zákazky odstúpil projektant, ktorý ho mal navrhovať. Naša rodinná firma sa časom vyprofilovala z projektovania a výstavby rodinných a bytových domov na spoločnosť zaoberajúcu sa kvalitným verejným priestranstvom. Prispela k tomu aj kríza v stavebníctve v roku 2008, ktorá nás prinútila prejsť na iný segment.
Nie každý architekt by asi zvolil takúto profesijnú cestu.
To je pravda. Ale u nás vo firme sa to prirodzene uberalo smerom k ihriskám, športoviskám, cykloriešeniam a všeobecne k verejným priestorom. Keď architekt robí bytový komplex, musí poznať X noriem a ihrisko je preňho už len „zanedbateľný“ doplnok, ktorému zväčša veľa času nevenuje. Česť osvieteným investorom, ktorí si najmú na tvorbu okolia svojho developerského zámeru krajinného architekta. Ten má predsa len k téme ihrísk bližšie ako architekt navrhujúci budovy. Pri návrhu ihriska je však nutné poznať detailne bezpečnostnú normu a veľa ďalších pravidiel, nie je to také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Dnes už v tejto oblasti školíme ďalších architektov, ktorí sa na nás s dôverou obracajú.
Z detského ihriska v Čunove dýcha atmosféra vodného sveta.
Foto: Študio-21 plusVravíte, že realizácia ihrísk k vám prišla náhodou. Čo vás na tom láka, baví, v čom vidíte zmysel svojej práce?
Možno to bude znieť zvláštne, ale najväčšiu radosť mám, keď vidím, ako sa deti na našich ihriskách s radosťou hrajú. Pretože, všimnite si: na Slovensku dnes vzniká veľa nových ihrísk, ale na mnohých deti jednoducho nie sú, pretože ihrisko je zle navrhnuté, zo zlých materiálov, kompozične, farebne či funkčne nevhodné... a deti to ku hre neláka.
Navrhnúť ihrisko totiž nie je len o tom, že na voľnú plochu osadím domček so šmykľavkou a hotovo. Aj nám sa už stalo, že sme skorigovali kolegom projektantom ich návrh riešenia ihriska, v ktorom sme herné prvky logicky a správne rozostavali, ale pri inom projekte použili pôvodné riešenie bez znalosti noriem, prvky boli nevhodne rozmiestnené a zle orientované voči svetovým stranám, bezpečnostné zóny sa prekrývali… Takže to isté ihrisko bolo s tým istým počtom a typom herných prvkov v konflikte s bezpečnostnou normou.
Hracie prvky musia byť vhodné orientované na svetové strany?
Ide hlavne o otvorené šmykľavky s hliníkovým alebo nerezovým povrchom. Zlá je orientácia na juh, respektíve tam, kde svieti slnko. Pri sklone šmykľavky okolo 30 stupňov dopadajú slnečné lúče takmer kolmo na jej povrch. Ten sa potom dokáže zohriať pokojne aj na 70 stupňov Celzia. Dieťa si hore pod strieškou sadne na studenú šmykľavku, ale kým príde dolu, môže sa popáliť. Norma odporúča severnú orientáciu. Neplatí to ale všade. Ak je šmykľavka vo vnútrobloku s panelákmi, ktoré vrhajú tieň, alebo v parku či v lese, kde tienia stromy, môže byť otočená aj na juh. To aj v prípade, ak má ihrisko tieniace plachty a povrch šmykľavky sa tak nemôže prehriať od slnka.
Pri projektovaní ihriska je určite nutné myslieť aj na to, kto ho bude využívať.
Platí, že prvý krok na hernej zostave by malo byť dieťa schopné urobiť samo. Dokáže to? Potom by z nej malo vedieť aj bezpečne zliezť. Ak prvý krok nezvládne, nie je preň určená. Často sa ale v praxi stáva, že rodičia chcú, aby sa malé dieťa zahralo, a tak ho vyložia na vysokú hernú zostavu, ktorá je navrhnutá pre staršie a zručnejšie deti, a potom majú sami stres z toho, aby dieťa z výšky nespadlo a zvládlo hru.
Detské ihrisko v Trnave.
Foto: Študio-21 plusPlatia nejaké pravidlá, aj čo sa týka farebnosti ihriska? Sú farby, ktoré deti vyslovene prilákajú?
Je to individuálne. Architekti obľubujú skôr tlmenejšie farby a držia sa princípu farebného ladenia. Použitie maximálne troch farieb oku lahodí. Pre menšie deti do päť rokov sú zostavy viacfarebné, výraznejšie. Takto malé deti sa zaujímajú aj o štruktúru ihriska, všetko si musia ohmatať, možno aj ochutnať. Tie staršie zhruba od 5 do 12 rokov sa už veľmi nezaujímajú o farby, ale skôr o dynamickosť hry. Zostavy sú vyššie, deti sa na nich môžu pretekať medzi sebou, je to viac o rúčkovaní či lezení do výšky. Farba býva tlmenejšia. Zo spoločenského hľadiska nemusí byť vždy vhodné, aby ihrisko bolo príliš pestrofarebné, predsa len chodia okolo neho aj dospelí. Malo by zapadnúť do prostredia, kde je navrhované.
Máte vy nejakú obľúbenú farebnú kombináciu?
Nemám. Každý projekt je unikátny a ja sa naň pozerám aj s ohľadom na miesto, kde bude ihrisko stáť. Ak by sme ho robili v nejakom historickom centre, viem si predstaviť, že bude celé biele alebo krémové a necháme len vyniknúť štruktúru.
Čo okrem miesta či veku detí, ktoré naň budú chodiť, ešte zohľadňujete pri tvorbe ihriska?
Celkový koncept ovplyvňuje aj plocha, ktorá je k dispozícii. Ak je väčšia, môžeme si dovoliť umiestniť väčšie dynamické prvky, hojdačky, lanovky, lanové prvky. Z malej plochy, napríklad v centre mesta, je nutné vyťažiť maximum, prvky sú hutnejšie a kompaktnejšie. Viac preliezania, zostavy sa ťahajú skôr do výšky. V blízkosti kaviarní je vhodné ihrisko pre najmenšie deti. Záleží na vekovej skupine, pre koho má byť ihrisko určené, ale aj od rozpočtu investora.
Ihrisko na terase. Obchodný dom Centrál v Bratislave.
Foto: Študio-21 plusA čo rodičia? Čo by ich okrem obligátnych lavičiek na ihrisku potešilo?
Štandardne odporúčame lavičku a stolík, ten sa ale tak často nerobí. Rodič si však niekde potrebuje prebaliť dieťa, prečítať noviny, zahrať si na stole šach či karty, mať pred sebou tú oporu. Lavičky bez operadla sa môžu použiť ako bezpečnostná bariéra medzi jedným a druhým herným prvkom. S operadlom sú vhodné na okraj ihriska s výhľadom na hernú plochu. Odporúčame smetné koše aspoň na papier, plasty a komunál. Tiež by nemal chýbať stojan na bicykle. Deti prídu na ihrisko často práve na bicykloch, hodia ich na zem, aj do bezpečnostných zón herných prvkov a potom môže niekto pri hre na ne spadnúť a ublížiť si. Vhodné je tienenie ihriska, či už budovou, stromami, alebo tieniacimi plachtami.
Ako hodnotíte staré socialistické ihriská, na ktorých ešte vyrastali rodičia dnešných detí?
Detské ihriská začali pôvodne vznikať po druhej svetovej vojne. Predtým sa deti hrali skôr vonku na strome či pri potoku. Po vojne sa ale urbanisticky zahusťovali mestá, veľa ľudí sa sem sťahovalo z vidieka a už nebol priestor na bežnú hru ako kedysi. Začali vznikať jednoduché drobné prvky ako hojdačka, konštrukcia na preliezanie, často bez dopadového povrchu a bez dostatočného voľného priestoru okolo nich. Keďže za socializmu bolo všetko centralizované, po celom Československu sa stavalo len zopár rovnakých hracích prvkov: oblúk, zemeguľa, háčko, kolotoč, prevažovacie i klasické hojdačky. Vyrastal som v Petržalke, kde sme mali obrovské pieskovisko a doň boli herné prvky zasadené. Z hľadiska dnešnej normy to bolo v poriadku – herné prvky mali vhodný dopadový povrch, ale to bola skôr náhoda. V tých časoch bezpečnostná norma pre ihriská neexistovala.
Veľa ľudí hovorí: vyrastali sme na tom a prežili sme to. My áno, ale sú aj takí, ktorí nie, prípadne si odniesli doživotné následky. Veľakrát sa stalo, že sa z ihriska išlo s plačom – s vybitými zubami, zlomeným nosom či kľúčnou kosťou. Pamätám si, že sme to vnímali ako normálne. Ale normálne to nie je. Dieťa sa má ísť hrať do bezpečného priestoru. Netvrdím a ani norma nehovorí, že ihrisko musí byť absolútne bezpečné. Ak dieťa spadne z určitej výšky, môže si samozrejme zlomiť ruku či nohu. Na ihrisku dnes ale nesmie dochádzať k smrteľným zraneniam alebo zraneniam s trvalými následkami.
Aj Ladce majú pekné ihrisko.
Foto: Študio-21 plusKeď hovoríte o dopadových plochách, aké sú z hľadiska bezpečnosti ideálne?
Sú povrchy prírodné a umelé a všetky majú svoje výhody a nevýhody. K prírodným patria piesok, plavený štrk drevná štiepka a kôra, do určitej miery aj udržiavaný trávnik, ktorý ale na verejnom priestore dlho nevydrží. K umelým zasa gumené rohože či liata guma. Výhodou prírodných je, že môžu byť v danom mieste dostupné, napríklad v Tatrách je ideálnym povrchom štiepka či kôra. Je to miestny lacný materiál, navyše ekologický. Po dožití sa môže ekologicky zlikvidovať – spáliť či skompostovať. Nevýhodou však je, že zahníva a je nutné ho často meniť, raz za dva, tri či päť rokov.
Z tohto hľadiska sú lepšími materiálmi piesok a plavený štrk, ktoré však nie sú všade dostupné. U nás máme kvalitný, takzvaný plavený štrk z Dunaja, dá sa zohnať v Dunajskej Lužnej či z maďarských prihraničných oblastí. Dunaj je v týchto miestach tak vzdialený od svojho prameňa, že kým kamene z Álp pritečú, sú už krásne oblé, guľaté. Zatiaľ čo vo Váhu máme štrk hranatý, pretože rieka nie je taká dlhá. Hranatý štrk má pritom horšiu alebo žiadnu tlmivú schopnosť. Keď naň dieťa spadne, štrk takzvane „neutečie“ a dieťa sa môže viac poraniť, ako keď sú kamienky oblé.
Vynikajúci je piesok. Dajú sa s ním hrať všakovaké hry. Na ihrisko s pieskovým povrchom je vhodné umiestniť herné prvky, kde možno piesok využiť. Ide o rôzny násypné kapsy, sitká, kladky… Nevýhodou však je, že piesok pôsobí ako šmirgeľ, teda obrusuje herné zostavy, a tým výrazne skracuje ich životnosť. Ihrisko na piesku sa zoderie desaťkrát rýchlejšie ako ihrisko na gume.
A čo umelé povrchy?
Skvelé sú v tom, že sú čisté a hneď na nich vidieť rozbitú fľašu či striekačku. Riziko je tak možné hneď identifikovať. Po daždi sú okamžite suché, dá sa po nich chodiť s kočiarom či vozíkom, ide teda o bezbariérové povrchy. Dokážeme ich tvarovať. Pravdou ale je, že umelé povrchy sú drahšie. Na druhej strane však využívame druhotnú surovinu, recyklát z mäkčených drvených pneumatík, ktoré sa používajú v spodnej vrstve pre tlmivosť povrchu a na túto vrstvu ešte príde tenká vrstva novej EPDM gumy. Technickou nevýhodou je, že povrch tlmí pri páde zhora dole. Pod dynamické prvky, ako sú hojdačky či lanovky, sa skôr hodí sypký materiál, pretože pri páde z nich je pohyb horizontálny. Keď vyskočím z hojdačky, lepšie je, keď dopadnem na štrk, pretože ten „utečie“, a tým zmäkčí pád. Pri páde na gumu sa mi z veľkej časti nestane nič vážneho, ale môžem si napríklad vymknúť členok.
Láka na hranie. Trnava.
Foto: Študio-21 plusIhriská, ktoré staviate, obsahuje aj rôzne edukatívne prvky. Čo všetko môžu deti na nich robiť okrem hojdania sa či preliezania?
V minulosti bolo cieľom ihrísk centralizovať deti na miesto, kde sa mohli hrať. V súčasnosti sa ihriská rozširujú o ďalšie doplnkové veci. V Kolárove sa napríklad deti môže zoznámiť s čísielkami, písmenami, máme tam ďalej piškvorky, rôzne obrázky. Vznikajú hudobné ihriská, kde sa deti môžu zahrať na hudobných nástrojoch. Novým trendom sú vodné ihriská, kde sa reálne využíva voda cirkulujúca v korýtkach. Trendom sú dnes okrem hradov, domčekov či lanových ihrísk i rôzne sólo prvky, ako zapustená trampolína, pedálový kolotoč a podobne.
Vo vašej práci sa inšpirujete švédskym prístupom k tvorbe ihrísk. Čím je pre vás zaujímavý?
Švédska filozofia je o tom, aby sa deti neseparovali a hrali sa navzájom, komunikovali spolu a pomáhali si. Napríklad pri hre so sypkým materiálom jedno dieťa stojí na pieskovisku a naberá do kladky piesok, druhé dieťa si to vytiahne na vežičku a potom piesok pustí dolu. Ide aj o to, aby sa do hry mohlo zapojiť hendikepované dieťa. Pretože aj ono sa chce hrať a byť s ostatnými.
Ponúkajú vaše ihriská prvky určené pre deti s hendikepom?
Za posledný rok je tvorba inkluzívnych ihrísk v našej spoločnosti veľká téma, ale mnohí stále nechápu, čo to inklúzia je. Veľa miest to stále vníma tak, že na inkluzívnom ihrisku sa hrajú len deti s nejakým postihnutím. Pravdou však je, že na ňom majú byť všetci, zdravé deti spoločne s deťmi s nejakou formou obmedzenia. Inkluzívne ihrisko by malo obsahovať vhodný hrací prvok pre rôzne druhy postihnutia, nielen pre deti na vozíčku. Autistické dieťa určite ocení samotu, ktorú nájde v domčeku vo výške. Dieťa na vozíčku vie využiť zapustenú trampolínu, na ktorej ho kamarát či asistent pohojdá. Existujú i špeciálne kolotoče, na ktoré sa také dieťa dokáže dostať aj s vozíkom a krúti sa s ostatnými.
Tabu nie je ani hojdačka, dieťa môže niekto vložiť do špeciálnej sedačky, ktorá vyzerá ako kreslo z formule. Nemecká spoločnosť Berliner zasa integrovala do lanových pyramíd gumené membrány, do ktorých môže byť dieťa vložené. Leží, pozoruje hru ostatných. Nemôže síce po pyramíde loziť, ale cíti, ako sa pohybuje vplyvom hry ostatných detí. V Nemecku som na vlastnej koži zažil chodenie po lanových prvkov určených aj pre zrakovo postihnuté deti. Zostava je veľmi nízko nad zemou a keď dieťa spadne, tak len z tridsiatich centimetrov. Dieťa na kruhovej zostave rúčkuje, chodí po lane, pridŕža sa zhora a môže tak zažiť vzrušenie z pohybu. Môžem potvrdiť, že to bolo super aj pre dospelého človeka. Pre tieto deti sú ďalej vhodné rôzne hudobné prvky na ihriskách.
Bezbariérové ihrisko v Devínskej Novej Vsi.
Foto: Študio-21 plusNačali sme už tému súčasných trendov pri stavbe detských ihrísk. Pre mňa je symbolom ihrísk minulosti zemeguľa, ktorú si už dnešné deti snáď ani nevedia predstaviť. Zato my sme v našom detstve ani len nechyrovali o lanových pyramídach, ktoré sú dnes pomerne populárne.
Zemeguľa bola veľmi špecifický prvok. Lozili sme po nej všetci, bolo to super, ale z pohľadu dnešných bezpečnostných noriem katastrofa. Hrozil totiž pád do vnútra prvku. Ak si pamätáte, niektoré zemegule boli postavené ako kolotoč a na betóne. Keď sa točili, vznikali veľké odstredivé sily. Ak by vtedy niekto prepadol do vnútra, rozsekne ho to na polovicu. Už v detstve som si toto riziko uvedomoval a zo všetkých síl som sa snažil nepadnúť, aby som sa nezabil.
Lanové pyramídy sú síce vysoké, niektoré i desať metrov, ale vďaka svojej vnútornej lanovej štruktúre z nich dieťa nemôže spadnúť do veľkej hĺbky, lano ho zachytí. Norma udáva, že dieťa môže na ihrisku padnúť z výšky maximálne troch metrov, v pyramíde je výška pádu najviac 1,5 metra.
Socialistické ihriská už pomaly zomierajú.
Pred desiatimi rokmi boli socialistické ihriská všade, teraz sa už postupne likvidujú a raz tu vôbec nebudú. Tak tri roky dozadu som chcel niektoré z týchto ihrísk zachrániť a postaviť niečo ako skanzen. Lenže to nejde. Údržba sa spočiatku robila každý rok, posledných 30 rokov sa však už nenatierali. Pôsobením vzdušnej vlhkosti prehrdzaveli tak, že sa už rozpadávajú, materiál degraduje a nevieme s tým nič urobiť. Starý socialistický oblúk som chcel z miesta, kde sa likvidoval, preniesť na nové ihrisko. Poprezvarovať ho, zrepasať a urobiť z neho okrasnú bránu s popínavými rastlinami. Tá sa síce nakoniec zrealizovala, ale úplne nanovo, z oblúka už nešla urobiť.
Veľmi ladné ihrisko v Pezinku.
Foto: Študio-21 plusAko budú podľa vás detské ihriská vyzerať tak o tridsať rokov?
Ešte dvadsať tridsať rokov dozadu deťom stačila lopta, voľný priestor a zahrali sa. Dnes môžete mať supermoderné ihrisko a rodičia musia deti vyháňať von. Posledných pár rokov sa výrobcovia snažili dostať do herných prvkov rôzne elektronické aplikácie, aby tak išli s dobou, ale trend sa v súčasnosti obrátil a vrátila sa jednoduchosť, viac sa objavujú rôzne fitness prvky. Posledné dva tri roky sú trendom ninja dráhy, kde je cieľom prebehnúť celú konštrukciu, zavesiť sa, prehupnúť, preliezť cez rebrík, podliezť, preskočiť, prejsť po kladine a podobe. Myslím, že toto sa bude viac uplatňovať aj v budúcnosti. Dostať pohyb ešte viac do hry.
Vaša spoločnosť má na konte viacero zaujímavých detských ihrísk, napríklad originálne ihrisko na bratislavskej Novohradskej ulici.
Školský dvor na ulici Novohradská vznikol z pera pána architekta Petra Moravčíka, s ktorým sme ihrisko potom upravovali tak, aby všetko sedelo v zmysle normy a rozmerov. Riešil sa koncept školského dvora na Gymnáziu Juraja Hronca. Pri prvej fáze stavebných prác sa projekt nedotiahol do uceleného konca. Po pár rokoch sa investor rozhodol dokončiť architektonické dielo podľa pôvodného návrhu. Centrálnym prvkom je tu veľké „slnko“ vo forme lanovej zostavy guľatého tvaru. Dá sa v nej liezť do veľkej výšky. Okolo slnka sú potom nižšie prvky a „planéty“. Povrch z liatej gumy má pripomínať slnečnú sústavu.
Súčasťou ihrisku je hra Playtopstreet – elektronická hra so svietiacimi satelitmi, v ktorých sú rôzne typy hier, napríklad dvaja hráči hrajú proti sebe a musia dobehnúť tam, kde im blikne satelitík. Každá nakreslená planéta predstavuje nejakú hru, napríklad zapustenú trampolínu, piruetu, Mesiac predstavuje dráhu, po ktorej sa dá behať. V okolí sú výškové budovy a pri pohľade zhora je to veľmi pekné. Prvýkrát sme na ihrisku použili špeciálny povrch, ktorý sa po dopade slnečných lúčov trbliece. Veľmi sme sa s tým pohrali.
Planetárne ihrisko v Bratislave.
Foto: Študio-21 plusČo ďalšie zaujímavé ihriská?
Napríklad ihrisko na streche bratislavského obchodného domu Centrál, ktorú architekt Ivan Kubík vnímal strechu ako piatu fasádu. Oslovili nás manažéri obchodného centra, že by doň potrebovali pritiahnuť najmladšiu vekovú skupinu. Ihrisko sme budovali za plnej prevádzky centra, mali sme na to len štyri dni. To pre nás bolo unikátne.
Spomenúť môžem aj ihrisko pri bratislavskom Avione, naproti obchodnému domu IKEA, ktoré je vyrobené zo švédskych oceľových dizajnových prvkov. Aj po desiatich rokov vyzerá ako nové a deti sa tam veľmi rady hrajú, pritom mnohí ľudia ani len netušia, že tam nejaké ihrisko je. Deti si ho však vždy nájdu.
V čom bola netradičná tvorba ihriska v Kolárove?
Išlo o projekt cezhraničnej spolupráce, v ktorom si päť slovenských a štyri maďarské mestá vymenili vzájomne svoju historickú budovu, ktorú potom stvárnili ako ihrisko. Kolárovo dostalo gotický hrad z maďarského mesta Tata, oni zasa kolárovské vodné mlyny. Projekt si kladie za cieľ zvýšiť turizmus a obyvateľov Kolárova pozvať do mesta Tata a naopak. Zaujímavosťou ihriska je určite hudobný prvok vedľa veže. Do prehrávača si môže mesto nahrať akúkoľvek pieseň, priamo z výroby sú tam detské pesničky v angličtine, ale hlavným cieľom bolo nahrať v štyroch jazykoch informácie o partnerskom meste Tata a jeho histórii.
Kolárovo vybralo pre ihrisko veľmi dobrú lokalitu. Najskôr ho chceli umiestniť do vnútrobloku, ale potom sa rozhodli pre okraj parku, kam sa bezpečne dostanú deti z blízkej základnej i materskej školy. Ihrisko je v objatí stromov, ale my sme navrhli vysadiť ešte jeden, aby časom hrad tienil z juhu.
Oceňované ihrisko v Kolárove.
Foto: Študio-21 plusBola realizácia v niečom náročnejšia ako pri iných ihriskách?
Iné to bolo v tom, že sme mali pretaviť tvar a charakter konkrétneho hradu do tvaru ihriska. Snažili sme sa o to aj prostredníctvom podobných farieb či štruktúry. Ako jediný v Maďarsku má hrad v meste Tata vodnú priekopu, aj tú sme prostredníctvom gumového povrchu napodobnili. Do grafiky povrchu sme osadili hnedé hradby, modrú vodu a trávnaté nádvorie s imitáciou kameňa. Zaujímavosťou je erb Kolárova, ktorý tvorí štvorcípa hviezda podobajúca sa renesančným pevnostiam. Ten sme pretavili do gumeného kopčeka. Výstavba bola netradičnejšia v tom, že na postavenie dosť vysokej veže bolo potrebné použiť žeriav.
Juraj Jurík tam, kde to má najradšej. Na detskom ihrisku.
Foto: archív Juraja Juríka
Ružinov v Bratislave. Ihrisko, ktoré rastie s deťmi.
Foto: Študio-21 plus
Detvianske deti sa hrajú na tomto ihrisku.
Foto: Študio-21 plus
Ihrisko v Kežmarku.
Foto: Študio-21 plus
