Viac než na rady lekárky sa Martina zameriavala na synove potreby a tie sa snažila napĺňať. Ilustračné foto.
Foto: shutterstock.comTu je jej príbeh, o ktorý sa podelila so združením MAMILA, aby povzbudila ďalšie mamičky.
Celé sa to začalo, keď počas letných horúčav dostal silnú nádchu a teploty, čo bola jeho prvá vážnejšia choroba vôbec. „Cez deň bol v celkom dobrej nálade, smial sa a vystrájal skoro ako obvykle, no noci hrôza: nevedel spať, striedavo zaspával a zobúdzal sa, s plačom pýtal prsník, ale zároveň odmietal, hádzal a metal sa mi na rukách, kopal ma, ale keď som ho položila, ešte väčší rev a naťahoval sa za mnou,“ opisuje. Čo najviac pomáhalo, bolo, ak ho držala aj počas spánku, posediačky, nakoľko sa chlapča inak neprisávalo.
„Takže som noci presedela. Tretiu noc nadránom som dajako zaspala, on sa dostal mimo mňa a začal plakať, no nevedela som sa prebrať, pýtal dojčenie, ale bola som mimo, nie a nie sa posadiť, poležiačky nechcel... Priznám sa, aj keď sa hanbím za to a vyčítam si to: plakal trasúc sa asi 10 minút... Nakoniec som sa spamätala, posadila a vzala ho do náručia. Okamžite sa prisal a zaspal,“ spomína na kritickú chvíľu.
Odvtedy sa Martinin synček začal zajakávať. Keď chcel povedať prvé slovo, tak sa niekoľkokrát opakoval prvú slabiku. „Prichádzalo to v takých vlnách, niekedy vôbec a niekedy nevedel zo seba dostať viac než „ma ma ma ma ma ma ma ma mama“ - keď bol unavený, alebo rozrušený.“
Martina ostala znepokojená, keďže predtým chlapček rozprával celkom čisto a začínal dokonca tvoriť vety. Rozhodla sa vyhľadať detskú lekárku. Tá jej odporúčala prestať s dojčením, argumentujúc, že v tomto veku dieťaťu materské mlieko prakticky už nič nedáva, predpísala mu liek na upokojenie a poslala ich na neurológiu.
Martine to však celé nedávalo zmysel. „Nechápala som jej odporúčania, keďže sme na vlastnej koži zažili, aký neuveriteľný vplyv a silu má dojčenie na požiadanie, nosenie a spoločné spanie. Náš synček bol totiž dosť uplakaný vynervovaný novorodenec, pri pôrode a v pôrodnici, zažil príliš veľa stresu, no vďaka intenzívnemu noseniu a dojčeniu sa nám zázračne menil pred očami, až sme sa zrazu začali stretávať na každom kroku s otázkami typu: či je stále taký spokojný a usmiaty, dokonca aj u lekára,“ vysvetľuje.
Vo svojej neistote sa ešte obrátila na laktačnú poradkyňu, ktorá jej poradila iné: A to tráviť veľa času so synom v kontakte koža na kožu. Nechať ho dojčiť sa vždy, keď bude príležitosť, nosiť ho, nenechať ani na chvíľu samého, pokiaľ sám nebude kontakt odmietať. „Nechať ho skrátka nasýtiť sa bezpečia pri mne,“ spresňuje Martina.
Poslúchla, dúfajúc, že neskončí v centre pre disfluenciu alebo u logopéda. Boli to dni, keď bol jej syn každú chvíľu na prsníku alebo aspoň v jej náručí. „Tie noci boli naozaj intenzívne, ako keď bol novorodenec: spanie na mojej hrudi, bruchu a dojčenie aj každú chvíľu. No očividne ho to upokojovalo a ja som sa tešila, že mu viem pomôcť.“
Zlepšenie synovej reči, a to výrazné, si uvedomila asi po dvoch týždňoch. O ďalších pár dní po koktaní už nebolo ani stopy a Martina bola šťastím bez seba.
„Dúfam, že táto moja skúsenosť môže pomôcť ženám v podobnej situácii alebo vo všetkých ťažkých chvíľach ostať vnímavými, a nenechať sa zneistiť teóriami o tom, že dieťa sa dojčením podľa svojich potrieb, nosením či spoločným spaním stáva nesamostatným, rozmaznaným, nešikovným či závislým... Ono to totiž funguje presne naopak, pretože toto sú tie najprirodzenejšie veci na svete, ktoré dieťatko potrebuje, aby sa cítilo v bezpečí a správne a získalo tak zdravé silné odolné základy. Snáď to čím skôr pripustia aj všetci lekári...,“ uzatvára svoj príbeh.