Sestričky si našli zábavu, aj keď museli byť pre chorobu zatvorené doma.
Foto: archív Jany ChvostekovejJana Chvosteková je matkou dnes už päťmesačnej Janky a škôlkarky Kristínky. Žije pri Humennom a o tento rok zo svojho života sa s ahojmama.sk delí v pravidelných mesačných zápiskoch.
Toto otrasné májové počasie potrápilo aj nás. Z choroby do choroby, ale pri malých deťoch to asi nie je nič výnimočné. Stále si poviem: hlavne, že to nie je nič vážnejšie. Akurát že sme takto viac zavreté doma ako vonku, čo je škoda.
Ťažké ale bolo to, keď som ochorela aj ja. Po jedenástich dňoch migrén, čo som nebola schopná bežného denného fungovania, som musela nakoniec podstúpiť antibiotickú liečbu, hoci Janku dojčím. V jeden deň som dokonca musela dojčenie kvôli istým liekom prerušiť, no potom som radšej s tými liekmi prestala.
Nemyslela som si, že budem tak nešťastná, keď na 12 hodín vynechám dojčenie. Bol to taký hrozne čudný pocit, Janka si pýtala jesť a ja som jej mohla ponúknuť akurát tak umelé mlieko... Dúfam, že sa takáto situácia viac nezopakuje. Zisťujem, že dojčenie je návykové ako pre dieťa tak aj pre matku (úsmev).
Vzácna výnimka tento mesiac: Zdraví a vonku, dokonca za slnečného počasia.
Foto: archív Jany ChvostekovejČo sa týka chorôb, tak nás ešte trochu vystrašili osýpky v našom meste. Janka je ešte na očkovanie malinká, takže chodím medzi ľudí tak trochu so strachom.
Inak som sa tešila z Jankiných aj Kristínkiných pokrokov. Janka je stále neskutočne zlaté, milé a usmievavé dieťatko, ktoré nám robí len radosť. Práve si objavila svoje nôžky, tak ich žužle vždy, keď môže. Dokonca aj keď je nepokojná a plače, stačí jej dať dole pančušky a hneď sa začne usmievať, ako sa pustí do svojich prstíkov na nôžke.
Už sa pritrafila aj „nehoda“ na gauči, keď sme jej dali dole aj plienku... Darmo, tie deti vedia kedy... (úsmev)
Najnovšie s nami rada vedie debaty tak, že robí bublinky ústami... Najviac to poteší človeka o štvrtej ráno, ale čo už, na deti sa hnevať nedá...
Okrem toho už Janka začína dvíhať zadoček, keď je na brušku, a skúša sa odrážať nôžkami. Dopredu jej to ešte nejde, ale zas do strán sa povytáča raz – dva... Najmä keď chce pozerať na televízor, od čoho sa ju snažím uchrániť. Neviem, kam sa to dieťa ponáhľa.
Staršia Kristínka si zasa zaumienila, že mi bude radiť, čo kedy a ako... Keď Janka plače, hneď na mňa kričí: „Mama, daj jej mlieko, nevidíš, že Janka plače?“ Alebo mi prikazuje s vážnym výrazom v tvári: „Mama, prebaľ ju, daj jej hračku!“
Mimochodom, s hračkami to je stále na bode mrazu... Deliť sa, to u dievčat neprichádza do úvahy... Tak len dúfam, že sa to raz zmení.
