Zničené mariupoľské divadlo.
Foto: SITA/APDenníkové zápisky šesťnástročnej Katje sa rozleteli do celého sveta po tom, ako ich na sociálnej sieti Instagram zdieľala bývalá ukrajinská olympionička, gymnastka Lilia Podkopajevová, ktorá získala dve zlaté olympijské medaile na olympijských hrách v Atlante v roku 1996.
Zápisky veľmi pripomínajú denníky, ktoré si veľa detí viedlo počas druhej svetovej vojny, keď boli uväznené v koncentračných táboroch alebo uviazli v mestách okupovaných nacistickými vojskami. „História sa opakuje,” napísala na sociálnej sieti Twitter Daria Kalenjuková ukrajinská aktivistka a výkonná riaditeľka kyjevského Centra pre boj proti korupcii, ktorá denník Katje tiež zdieľala.
„Poznáte ten pocit, keď to bolí? Raz som sa zamilovala do chlapca, ale on do mňa nie a ja som si myslela, že to bolí. Ale ukázalo sa, že bolí vidieť svoju matku zomrieť priamo pred vašimi očami,” zapísalo si nešťastné dievča. Rodina, ktorá už nemala otca, sa schovávala v suteréne domu. Vyčerpaná žena však postupom času strácala silu a v hrozných podmienkach nakoniec nevydržala. Sestra sa snažila brata uchrániť od hrozného poznania, že mama už nie je. Nahovorila ma, že len spí a nesmie ju zobudiť. „Brat však stále prichádza k mame a hovorí: Mami, nespi, zamrzneš,” zapísala si Katja hrôzostrašné momenty, ktorých musela byť svedkom.
Juhoukrajinský prístav Mariupoľ - ešte pred časom nádherné mesto, v ktorom sa dobre žije. Dnes je nemilosrdne obliehaný a ostreľovaný ruskými vojskami a ľudia majú veľké problémy dostať sa z neho von. Situácia v meste je kritická. Tí, ktorým sa nepodarilo miesto opustiť, nemajú dosť jedla, chýba im voda, nefunguje elektrina, mobilné telefóny. Väčšina budov v meste je poškodená, ľudia opustili svoje domovy a musia sa skrývať v tmavých a studených podzemných priestoroch, o ktoré sa delia s ostatnými. Ak sa dá, varia si vonku na ohni. „Raz strýko Kolja chytil holuba, vyprážali sme ho a zjedli. A potom sme všetci zvracali,” zapísala si dievčina.
Nikdy nenavštívim jej hrob
Katja dobre vie, že nikdy nenavštívi hrob svojej matky: „Zostala vo vlhkom a tmavom suteréne.” Na mieste, kde spolu s ostatnými ľuďmi rodina spala, jedla zvyšky a aj sa vyprázdňovali. Ľudskej bytosti nedôstojný život Katja opísala v mrazivých detailoch: „Naša suseda zomrela, nemohli sme ju odniesť von a ona začala byť cítiť. Mŕtvoly tak smrdia. Boli všade. Zakryla som bratovi oči šatkou mojej matky, aby to nevidel.”Katka už vie: nenávidí Rusko a neverí viac v boha. V Rusku má strýka, maminho brata. „Vieš, čo mi dnes povedal do telefónu? Katja? Aká Katja? Dievča, nepoznám ťa. Aká vojna, aká Katja? A potom napísal: Katja, nepíš mi. Je to nebezpečné pre mňa a moju rodinu, tvoja mama je preč. Neznášam ich! Bola to jeho sestra! Ako je to možné?” rozhorčilo ju. Veľké sklamanie však nezažila len od ľudí, ale aj od toho vraj najvyššieho: „Už viac neverím v tvojho boha. Keby existoval, netrpeli by sme toľko.”
Dievčine a jej bratovi sa napokon podarilo mesto opustiť, sú v bezpečí, no Katja sa bojí, že ich s bratom rozdelia a už sa nikdy neuvidia. Všetko sa zmenilo, pritom len pred nedávnom bol ich život úplne normálny. „Žili sme dobre, dokonca sme si kúpili auto. Strýko Kolja mi sľúbil, že ma naučí šoférovať. Dokonca podpálili aj auto. A byt je preč,” horekuje v zápiskoch Katja.
Ak sa jej to podarí, do Mariupoľu sa chce celkom určite vrátiť: „Budem bývať na tom istom mieste.” A vždy, keď nastane výročie smrti jej matky, pôjde dole do suterénu nového domu, aby tam položila kvety. Najradšej by však sama nebola.
„Už nechcem žiť. Na čo? Prečo nás Putin zachraňuje? Chcem zomrieť, ale nemôžem... Objímte svoje deti! V opačnom prípade môžete byť preč a nebudú si pamätať vašu vôňu. Ak vydržím a neskôr budem mať deti, budem ich stále objímať,” sľúbila si Katja.
