Mária Reichwalderová, vedúca sestra Kliniky detskej oftalmológie Národného ústavu detských chorôb.
Foto: NÚDCHZdravotnou sestrou sa Mária Reichwalderová chcela stať už od malička, hoci nikto v jej rodine nepracoval v zdravotníctve. „Spomínam si, že mojím prvým stimulom pomáhať deťom bola integrácia spolužiaka so zdravotným postihnutím v škôlke. Bol výnimočný svojím správaním aj postihnutím a väčšina detí v škôlke mu celkom prirodzene chcela byť oporou. Cítili sme v sebe potrebu pomáhať mu vo všetkom, v čom sme mohli,” vraví.
Druhým popudom, prečo sa vydať smerom do zdravotníctva, bola handicapovaná spolužiačka na základnej škole, ktorá sa tiež hneď stala miláčikom triedy. Po maturite na zdravotníckej škole sa prihlásila na medicínu, ale v tých rokoch bolo prijatie na školu veľmi náročné. Nastúpila teda do praxe ako sestra. Vždy chcela pracovať s deťmi: „V škole sme mali veľa hodín praxe v jasličkách, na detskom oddelení, v pôrodnici a už moja prvá prax ma utvrdila v tom, že som sa pre deti rozhodla nastálo. Práca s deťmi mi prináša veľa benefitov psychických aj fyzických, radostných i smutných. Deti ma sprevádzajú celý život a neuvažujem o zmene.”
Dobrú prípravu na prácu s deťmi našla už vo svojej pôvodnej rodine: „Som najstaršia z troch súrodencov a prirodzene z rodiny vychádzalo, že som mame pomáhala so starostlivosťou o dvoch mladších bratov. Po skončení strednej zdravotníckej školy som pracovala v Odbornom liečebnom ústave respiračných chorôb vo Vysokých Tatrách v Novom Smokovci, kde sa počas môjho nástupu do práce zakladalo oddelenie detskej oftalmológie. Bola som tak pri zrode nového pracoviska.”
Od svojej práce sa nevie a ani nechce odosobniť: „Sme koncové pracovisko, kde sa stretávame s detičkami z celého Slovenska v ťažkých životných situáciách s najzávažnejšími diagnózami. Naši pacienti sú mojou súčasťou, ich osudy sa dostanú človeku takpovediac pod kožu a v podvedomí odchádzam s nimi z práce. Doma mám dve deti a svojím spôsobom ich prepájam s deťmi v nemocnici, v dobrom či zlom. Po skúsenostiach v nemocnici na nich vidím, čo všetko by sa im mohlo stať a sme vďační, že sú doma a zdravé.”
Pre deti v nemocnici sa spolu so svojimi kolegami snaží robiť všetko preto, aby sa čo najskôr zdravé vrátili domov a k rovesníkom. A pomáhajú aj deťom mimo nemocnice. „Máme príklady z praxe, kedy sme pričinením kolegov pomohli diagnostikovať dieťaťu mimo kliniky závažnú diagnózu cielenou depistážou (vyhľadávanie potencionálne chorých ľudí v populácii). Vyhľadali a pozvali sme rodičov, aby prišli s dieťaťom na vyšetrenie. Hoci spočiatku nechceli, napokon prišli a u dieťaťa sa potvrdilo závažné ochorenie ako u súrodencov aj rodiča. Sú to momenty, kedy sa človek teší, že mohol pomôcť. Ale sú aj situácie, kedy nevieme ochorenie vyliečiť alebo len čiastočne, čo nám je ľúto,” popisuje sestra na sociálnych sieťach Národného ústavu detských chorôb.
Nad odchodom zo zdravotníctva však nikdy predtým neuvažovala. Svoju prácu miluje: „Človek musí mať svoju prácu v srdci, nie je to len o tom, že má vzdelanie, tituly, 23 rokov v praxe a pracovnú zmluvu a s ňou súvisiace povinnosti. Ale je to aj tom, že je motivovaný sa stále niekam posúvať, pomáhať, byť tu pre pacientov. Vždy je to nejaká motivácia, ktorá ma vedie k tomu, aby som tu ostala. Samozrejme, niekedy pocit vyhorenia prichádza, to je prirodzené, ale aktívnym oddychom sa dá zvládnuť. V lese dokážem vypnúť, zrelaxovať a nabudiť sa na to, aby som tu mohla byť pre pacientov, kolegov a nápomocná každému, kto moju pomoc bude potrebovať. ”
Špičkové pracovisko
Máriu Reichwalderovú teší, že sa na svojom pracovisku stretáva so špičkovým vybavením. Na klinike majú novú ortopticko-pleoptickú ambulanciu, v ktorej poskytujú zdravotnú starostlivosť napríklad deťom s tupozrakosťou. „Cvičenie prebieha formou zalepovania zdravého oka, kedy sa nečinné alebo slabšie vidiace očko cvičí rôznymi spôsobmi, ktoré stimulujú oko, aby sa dosiahlo vyrovnané videnie na obidvoch očiach. Keď to dosiahneme aspoň čiastočne, snažíme sa stimulovať funkcie oka tak, aby dieťa videlo trojrozmerný obraz, ktorý zdravé oko vidí prirodzene. Tieto cvičenia realizujeme formou ambulantnej starostlivosti, kde chodí dieťatko na hodinové cvičenia,” popisuje.Národný ústav detských chorôb na svojich klinikách lieči najzávažnejších pacientov z celého Slovenska. „Robíme všetko preto, aby sa u nás pacienti aj zamestnanci cítili dobre, aby sme si vychádzali v ústrety a vedeli sa zomknúť, keď treba. Samozrejme prídu aj horšie chvíle a nie každý deň je nedeľa, ale v príjemnom kolektíve aj takéto situácie ľahšie zvládame. Napriek nedostatočnému oceneniu práce lekárov, sestier a iných zdravotníckych pracovníkov, či už finančného, alebo spoločenského charakteru, zostávame verní svojmu poslaniu, nie zamestnaniu,” dodáva zdravotníčka.
