Anna Konrádová debutovala s knižkou príbehov pre deti.
Foto: archív Anny KonrádovejPracujete ako sestra na are, pripadá vám samej nezvyčajné, že žena s takým náročným a pre mnoho ľudí obdivuhodným povolaním ešte píše literatúru pre deti?
Moja práca je pre mňa veľmi dobrým praktickým životným základom, o ktorý sa viem dostatočne oprieť, dokonca ma dokáže až uzemniť. Nepreháňam, keď poviem, že prácu na are robím mimoriadne rada. Aj napriek všetkému ma zo zdravotníctva len tak niečo nevyženie. (úsmev) Písanie považujem za vyjadrenie toho, ako vnímam svet. V mojich básňach sa odrážajú pocity, prežívanie, vášne, túžby, sny, ale aj strachy a podobne. V detskej próze zasa zachytávam svoj vonkajší svet. Je v tom relax aj kus psychohygieny, odreagovania sa od práce v nemocnici.
Kde sa vo vás vzala túžba napísať knihu a knihu práve pre deti?
Túžbu písať a napísať knihu som mala od mladosti, je to splnený sen. Myslela som si však, že skôr vydám zbierku básní. Písala som si aj príbehy zo svojho života alebo zápisky, čo vtipného povedali deti.
Postupne sa príbehy zo života menili, rozpísala som ich, dotvorila, upravila, čo-to vymyslela. Písali sa mi neuveriteľne ľahko, prichádzali samy od seba, prinášali dobrú náladu, ktorá sa v tých príbehoch podľa mňa aj odzrkadľuje. Ako príbehy pribúdali, mala som pocit, že by ich malo čítať viac ľudí a mali by vyjsť na svetlo. Ako prvým som ich čítala svojim deťom, dala som ich prečítať mame, ktorá pôsobila ako slovenčinárka, a počuli ich aj synovci. Všetkým sa páčili, tak som si trúfla osloviť vydavateľstvá.
Anna Konrádová ako sestrička na are.
Foto: archív Anny KonrádovejMôj najstarší syn - mohol mať vtedy asi dvanásť trinásť rokov - rozprával svojej sestre, mojej dcérke rozprávku, aby ju zabavil. Ja som to započula a bola som zvedavá, o čom jej rozpráva. Vystupovali v nej nejaké postavičky z lesa, Čobolkovia. Už vtedy ma to zaujalo, tak som sa toho chytila a odrazila sa od nich. I keď viac-menej iba názvom a aj ten som mierne upravila. Pýtala som sa ho, kde to počul, či taká rozprávka existuje. Vraj nie a vymyslel ju sám. Ani na nete sme nenašli, že by už niekto niekedy niečo také napísal. Chcela som mať istotu, že je to originál.
Písali ste už ako dieťa?
Písala som už na základnej skole, boli to však skôr také slohy. Pamätám si, že som písala scenár pre sídliskové divadlo, ktoré sa nikdy nekonalo. Ďalej to boli rôzne básne, na konci základnej školy veršíky na každého zo spolužiakov pri príležitosti rozlúčkovej slávnosti, na strednej zasa veršíky na stužkovú slávnosť. Počas študentských čias som mala tvorivé obdobie, písala som básne. Zopár ich bolo uverejnených v Literárnom Ateliéri Braňa Hochela. To ma veľmi posunulo, inšpirovalo, mám z toho obdobia bohaté skúsenosti.
O knihe vravíte, že obsahuje rodinné príbehy písané rozprávkovým štýlom. V čom je tá rozprávkovosť?
Rozprávkový štýl sa prejavuje hravosťou, veselosťou, ľahkosťou, niekedy až bezstarostnosťou. Snažila som sa v knihe zachytiť aj detský fantazijný svet.
Anna Konrádová je debutujúcou autorkou.
Foto: archív Anny KonrádovejInšpiráciou mi bola moja rodina, deti. Nie je však autobiografia a ani nechcem, aby to tak niekto bral. Kniha je skôr odrazom nášho života, sú v nej rôzne zážitky, zakomponovala som aj hlášky a výroky svojich detí. Písala som to pre nich. Kniha obsahuje kratšie príbehy, vychádzala som z toho, že moje deti v tom veku mali radšej kratšie rozprávky a siahali po tenších knihách.
Mohli by ste spomenúť zo dva tri príbehy, ktoré si čitatelia v knižke nájdu?
V knihe sú príbehy z bežného života, napríklad rodinný výlet, vianočné pečenie, opis bežného dňa, ale aj také príbehy, v ktorých detí snívajú a majú rôzne túžby a predstavy. Sú tam zážitky, ktoré sa odohrávajú takmer v každej rodine. A presne tak som aj knihu písala. Aby sa v nej dokázali mnohí rodičia nájsť a stotožniť sa s postavami v príbehoch. Také to: „Aha, veď to sa deje aj u nás.“
Ktorý príbeh považujete za najvtipnejší? Vravíte, že veselá je celá knižka.
Vtipné sú najmä určité momenty v knihe. Veselosť a ľahkosť sa tiahnu celými Čobolievkovcami, napríklad v príbehu o tom, ako tato Čobolievka, či chcel alebo nie, niesol na chrbte Haju, keď už ju boleli nôžky na túre. Alebo príbeh, ako Maro našiel svoj zabudnutý sen, prípadne ako sa mame v skutočnosti nepodarili vianočné koláče. Čitatelia v knihe nájdu aj ponaučenia a výchovné spôsoby, ale nie prvoplánovo podané.
Obálka knihy Čobolievkovci.
Foto: archívPani Zuzanu Kuglerovú z vydavateľstva Pars Artem, ktoré som tiež oslovila, som poznala z facebookovej skupiny Literárne neformality, kde som uverejňovala básne a zúčastňovala som sa tiež na ich literárnych súťažiach.
Príbehy ju oslovili. Bola mi veľmi nápomocná, či už radami, alebo koordináciou vydania. Sama mi odporučila vhodného ilustrátora. Igor Cvacho má na úspechu knihy veľkú zásluhu. Poňal to podľa vlastných slov hipstersky, tak, aby vystihol a zdôraznil atmosféru príbehov. Keď som však prvýkrát zbadala obálku a najmä zobrazenie tata Čobolievku, vôbec to nezodpovedalo mojim predstavám. Tato mi pripadal starší a chcela som od Igora, aby ho omladil. (úsmev) Vydavateľstvu sa jeho ilustrácie páčili a vlastne aj mne, lebo titulka rozhodne zaujme. Postavy sú zobrazené mierne karikatúrne.
Časť knižky ilustrovala vaša dcérka, čo nie je práve zvyčajné.
V počiatku, keď som oslovila vydavateľstvo, som ani vo sne nepredpokladala, že by sa kniha vydala týmto smerom. Môj pôvodný zámer bol skromnejší - vydať knihu v malom náklade a s ilustráciami mojej dcérky, ktorá je veľmi talentovaná a výtvarné umenie je jeden z jej dominantných darov a talentov. Zuzka Kuglerová však v knihe videla potenciál, ktorý si zaslúži väčší náklad a ilustrátora, odborníka. Hanka pôvodne kreslila ilustrácie ku knihe, lebo som ju o to požiadala. V knižke sú jej obrázky ako príloha, s ktorou deti môžu ďalej tvoriť, obrázky si skladať, vytvoriť si z nich puzzle, určiť, ku ktorému príbehu obrázok patrí.
Detských kníh dnes vychádza veľmi veľa a rôznej kvality. Ako majú rodičia poznať, ktorá je tá dobrá?
Keď vyberám knihu pre deti ja, často mi akoby skočí do ruky sama. Myslím si, že rodičia vyberajú knihy pre svoje deti aj podľa toho, čo od nich očakávajú, čím sami žijú. Je to najmä o pocite z knihy, prvom dojme, ilustráciách. Sú to však napokon samy deti, ktoré si určia, či sa im kniha páči alebo nie.
Chystáte pre malých čitateľov niečo aj v súčasnosti?
Píšem pokračovanie Čobolievkovcov, ktorí budú už o niečo starší. V knihe nebude núdza o niekedy až komické situácie. Spracúvam v nej rôzne témy - trampoty školákov či rodičov, stále však v domácom prostredí. V pláne je aj vydanie mojej zbierky básní.
Anna Konrádová (43)
Pracuje na Oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny v nemocnici na Myjave. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu v Bratislave, tam sa stala aj diplomovanou sestrou. Vysokú školu si robila v Bratislave a Trnave. V súčasnosti si dokončuje špecializáciu v odbore. Pracovala ako sestra v Bratislave a Nemecku, odkiaľ sa vrátila do svojho rodiska. Manžel Tomáš pracuje v auditorskej firme v Piešťanoch. Najstarší syn Branko (16) študuje v Senici na gymnáziu, Hanka (11) je piatačka a Marek (7) druhák. Medzi jej koníčky patrí práve písanie, podľa sily a energie sú to cvičenie, prechádzky do prírody, výlety s deťmi a v poslednom čase veľa číta. Rada pečie.
Pracuje na Oddelení anesteziológie a intenzívnej medicíny v nemocnici na Myjave. Vyštudovala strednú zdravotnícku školu v Bratislave, tam sa stala aj diplomovanou sestrou. Vysokú školu si robila v Bratislave a Trnave. V súčasnosti si dokončuje špecializáciu v odbore. Pracovala ako sestra v Bratislave a Nemecku, odkiaľ sa vrátila do svojho rodiska. Manžel Tomáš pracuje v auditorskej firme v Piešťanoch. Najstarší syn Branko (16) študuje v Senici na gymnáziu, Hanka (11) je piatačka a Marek (7) druhák. Medzi jej koníčky patrí práve písanie, podľa sily a energie sú to cvičenie, prechádzky do prírody, výlety s deťmi a v poslednom čase veľa číta. Rada pečie.
