Zo zvyku zarecitovať básničku Mikulášovi nie sú všetky deti nadšené, niektoré si však priateľskú debatu doslova užívajú.
Foto: shutterstockDcéra sa srdcervúco rozplakala
Dva roky dozadu sa môj brat rozhodol, že sviatok Mikuláša využije na „prevýchovu“ detí, žiaľ, mojich. Ako každý rok, aj vtedy k nemu natešené prišli, zvedavé, či im Mikuláš niečo nechal aj za ujovým oknom. Osemročnej dcére podal môj brat balíček, v ktorom si našla uhlie, cibuľu a zemiak. „Dobré deti dostanú sladkosti, zlé uhlie. A ty sama vieš, že si neposlúchala,“ povedal brat na jej prekvapený výraz. Dcéra sa pustila do srdcervúceho plaču. Brat mal pre ňu pripravený, samozrejme, aj normálny balíček, ktorý si však sprvu vôbec nechcela zobrať. Potom si ho vzala i prestala plakať, horká pečať Mikuláša však ostala. Keby som vedela, čo brat zamýšľa, určite by som mu to nedovolila. Nemyslím si, že Mikuláš má trestať.(Mária, 42)
Celý čas som vedela, že je to môj ujo
Bola to školská besiedka, na ktorú prišiel Mikuláš s plným vrecom balíčkov. Všetky deti sa tešili, vystupovali vo vopred nacvičených scénkach a tančekoch, Mikuláš vtipkoval a rozdával darčeky. Ja som ale celý čas vedela, že je to môj ujo, poznala som ho podľa fľaku na ruke. Nevedela som, či som viac nahnevaná alebo oklamaná, no vôbec sa mi nechcelo zapájať do tohto veselia.(Andrea, 40)
Ako syn začal veriť na Mikuláša
Mikuláš, Mikuláš, čo mi dáš? V našej dedine sme na Mikuláša pripravovali deťom viacero akcií. Jeden náš sused sa každoročne prezliekal za Mikuláša a chodil po bytoch s balíčkami, ďalší zasa chodil do škôlky. Keď zazvonil u nás sused v mikulášskom oblečení, náš malý syn ho spoznal: „Ty nie si Mikuláš, ty si ujo Rudo, ja ťa poznám,“ vykríkol, no balíček si zobral. Následne prišiel Mikuláš aj do ich škôlky a náš Mirko ho privítal ako starého známeho: „Zase ty? Ja ťa poznám, včera si bol u nás, ujo Rudo!“ Nebol to však „ujo Rudo“, o čom sa syn presvedčil, keď sa k nemu Mikuláš ozval. Syn ostal začudovaný: „Tak ty si ozajstný Mikuláš!“(Tereza, 35)
Svätá trojica na internáte
Do detských čias sme sa rozhodli vrátiť s kamarátmi na stredoškolskom internáte. Vyzbierali sme nejaké peniaze, za ktoré sme potom nakúpili mikulášske darčeky – sladkosti (i cigarety). Z plachiet, čiernych a červených teplákov sme si vyrobili kostýmy – Mikuláša, Snehulienky a čerta a takto sme chodili po internátnych izbách. Všetci boli prekvapení, milo. Niektorí, čo si zobrali darčeky, nám pribalili z vlastných zásob aj ďalšie, aby sme mali čím obdarovať aj na ostatných izbách. Bola to veľká zábava, radi na to dodnes na pomaturitnom stretnutí spomíname.(Ján, 30)
Nechcela som recitovať
Moje spolužiačky sa nevedeli dočkať príchodu Mikuláša, ja, naopak, kedy už bude po všetkom. Neznášala som tie akcie v našom kultúrnom dome, kde prišiel Mikuláš, volal si k sebe deti, rozprával sa s nimi a vyzýval, aby mu zaspievali pesničku alebo zarecitovali básničku. Desilo ma to, desil ma Mikuláš, rovnako ako jeho pomocníčka v anjelskom prestrojení. Nikto nevedel, koho vyzve, preto som celú akciu presedela so stiahnutým žalúdkom. Samozrejme, že raz prišiel rad aj na mňa a samozrejme, že mi kázali niečo zarecitovať. A samozrejme, nebola som schopná zo seba dostať slova. Niečo rozprávali o hanblivom dievčatku, ja si pamätám len ten pocit, ako som si želala schmatnúť balíček a ísť si sadnúť na svoje pôvodné miesto.(Kamila, 36)
