Veronika Mišíková s manželom a starším synom.
Foto: archív Veroniky Mišíkovej„Až keď som sa stala mamou, zistila som, ako veľmi mi záležalo na pocite, že všetko zvládam sama. Počas prvého tehotenstva som sa často zaoberala myšlienkou, či môj život bude ako predtým. Pýtala som sa na to iných mamičiek, ale odpoveď takmer vždy skončila oslavnou ódou na materstvo a radosť z detí. Asi ma to malo varovať, ale kým človek nemá svoje vlastné dieťa, nedokáže si predstaviť rodičovstvo v celom rozsahu.
V týchto dňoch kŕmim, prebaľujem, uspávam, vychovávam a zabávam dvoch chlapcov (dvojročné batoľa a trojmesačné dojča). Môj život prevrátili hore nohami a mne je už dávno jasné, že nič nebude ako predtým. Ani byť nemôže, keďže prakticky dvadsaťštyri hodín denne myslím na potreby a bezpečnosť dvoch drobcov. Jednou z najťažších skúšok bolo pre mňa prijať pomoc ostatných. Najmä v období šestonedelia, kedy som sa nedokázala starať o oboch rovným dielom a moje telo potrebovalo čas na zotavenie.
Mám veľké šťastie, že ponuky pomoci od príbuzných prichádzali spontánne, no spolu s nimi sa vo mne vynárali výčitky svedomia. Trápila som sa tým, že by som to predsa mala všetko zvládnuť sama, či nespôsobujem staršiemu synovi traumu, keď pár dní do týždňa strávi zo starými rodičmi, a popri tom mi hlavou bežala moja obľúbená téma – čo som to spravila so svojím životom?
Veronika Mišíková s mladším synčekom.
Foto: archív Veroniky MišíkovejPrekvapuje ma, že sa o týchto veciach v našej spoločnosti tak málo hovorí. Alebo som tomu len pred pôrodom nevenovala dostatočnú pozornosť? V hlave som mala pevne zakorenené, že toto má byť najkrajšie obdobie môjho života, a realita ma zaskočila. Aj preto som pár mesiacov po narodení prvého syna začala nahrávať a vydávať podcast s názvom Jedna Mama, v ktorom úprimne hovorím o svojich skúsenostiach a zážitkoch.
Pred narodením mojich detí som bola strojkyňou svojho šťastia. Dnes by som prirovnala svoje dni ku váham. Niekedy sa mi nechce veriť, ako sa ich jazýček dokáže prevážiť z pomerne príjemného dňa na totálnu katastrofu v priebehu pár minút. A čo je najhoršie, často za to vôbec nemôžem a niekedy to ani nedokážem vyriešiť alebo napraviť.
Učím sa prijímať fakt, že moje túžby a predstavy o príjemne strávenom dni musia počkať (pár rokov?), a snažím sa nájsť radosť v každodenných drobnostiach. Trochu ma však desí, keď mi mamy odrastených detí prízvukujú, aby som si toto obdobie užívala, lebo je predsa také krásne. Ich nabádanie vo mne vyvoláva obavu, čo všetko ma ešte s mojimi milými chlapcami čaká..."
