Oľga Coulton-Shaw: Najväčšia výzva? Nechať deti, aby boli deťmi. Krúžky sme obmedzili na polovicu, rodinu to ničilo

gb, 8. februára 2020 o 05:10

„Naša 7-ročná dcérka Noemi chodila domov z tréningov každý deň o pol ôsmej, cez víkendy sme boli buď na súťaži, alebo na ďalšom tréningu. Prestali sme chodiť na spoločné výlety s rodinou, pri večeri sme už všetci padali na nos, neschopní sa normálne porozprávať, stále sme riešili len logistiku rozvozov," zveruje sa v našej každotýždňovej ankete Môj výchovný boj Oľga Coulton-Shaw, zástupkyňa riaditeľa občianskeho združenia Cesta von, ktoré pomocou projektu Omama vzdeláva deti v rómskych osadách.

Oľga Coulton-Shaw s rodinou na Vianoce.

Foto: archív Oľgy Coulton-Shaw
Oľga Coulton-Shaw za najväčšiu výchovnú výzvu považuje neoberať deti o šancu byť deťmi: „Žijeme v dobe orientovanej na výkon, a ten tlak je už od malička vyvíjaný aj na deti. Do veľkej miery ho ale vytvárame my rodičia a v snahe rozvíjať ich často zájdeme do druhého extrému. Z detí sa stávajú malí dospelí, s plným kalendárom, plánovanou aktivitou na každý deň, bez času na voľnú hru či obyčajnú nudu.

Do podobného kolotoča sme sa minulý rok dostali aj my. Naša 7-ročná dcérka Noemi chodila domov z tréningov každý deň o pol ôsmej, cez víkendy sme boli buď na súťaži, alebo na ďalšom tréningu. Prestali sme chodiť na spoločné výlety s rodinou, pri večeri sme už všetci padali na nos, neschopní sa normálne porozprávať, stále sme riešili len logistiku rozvozov.

Až sme si jeden deň uvedomili, že nikto z nás, vrátane našej dcéry, nie je v tomto kolotoči šťastný. Nebolo ľahké ustáť ten tlak, prišli výčitky: „Dieťa je talentované, môže sa dostať naozaj ďaleko, učíte ju vzdávať sa." Takéto slová sa nepočúvajú ľahko, hlavne, keď vidíte, ako sú iní rodičia ochotní obetovať záujmu dieťaťa úplne všetko. My sme potiahli záchrannú brzdu a zredukovali aktivity na polovicu. Dcérka ďalej tancuje, ale má dni, keď nemá žiaden program a vtedy sa hráme spolu.

Oľga Coulton-Shaw s rodinou na horách.

Foto: archív Oľgy Coulton-Shaw

Trávime viac času spolu ako rodina, máme menej stresu. Stres, ktorý si vytvárame v rodinách sami množstvom krúžkov a aktivít, je práve to, čo našim deťom môže dlhodobo najviac ublížiť. V Ceste von pracujem s deťmi v generačnej chudobe, ktoré v jej dôsledku zažívajú takzvaný toxický stres. Ten spôsobuje riziko vývinového sklzu. V projekte Omama sa práve tento sklz snažíme znížiť stimuláciou v domácom prostredí. V strednej triede deti nezažívajú hlad či zimu, no tlak, ktorý na ne vytvárame, môže mať rovnako ničiaci dopad.

Nájsť správnu mieru rozvoja dieťaťa bez toho, aby sme mu príliš veľkým množstvom aktivít nespôsobovali neprimeraný stres, je výzva. Netvrdím, že ju zvládame na sto percent, ale pomáha nám veľa sa o tom s deťmi rozprávať, počúvať ich a byť ochotní urobiť potrebné zmeny, aj napriek tlaku okolia.

Najlepšie, čo našim deťom môžeme poskytnúť, je milujúca rodina, ktorá ich prijíma bez ohľadu na ich výkon, učí ich na sebe makať, ale nie na úkor vlastného zdravia či straty detstva. Tento čas nám už nikto nevráti a je len na nás, ako s ním naložíme."






Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa