Tatiana Čabáková s dcérou Aničkou a svojím bratom.
Foto: Alexandr Jędrysek„Kedysi, keď som študovala na univerzite, dostala sa mi do rúk kniha legendárneho českého psychiatra Miroslava Plzáka. Jeho doménou boli partnerské a manželské vzťahy. V tej malej brožovanej knihe ma však vtedy zaujalo, čo písal o deťoch. Popisoval, ako môže „zahýbať“ rodinným životom, keď sa vám narodí dieťa, ktoré nemá rado napríklad ten spôsob trávenia voľného času ako vy. Konkrétne popisoval trampoty rodičov, nadšených vodákov, ktorých dieťa splavovanie riek neznáša a rodičom to vždy patrične „osladí“, keď ho donútia, aby išlo s nimi. Už si nepamätám, čo im radil, ale presne sa pamätám, ako mi vtedy blesklo hlavou – Ja so svojím deckom budem ladiť, toto sa mne nemôže stať!
Možno by som si tú knižku mala vyhľadať a len zo zaujímavosti si prečítať, čo im doktor Plzák poradil. Lebo, čo myslíte? Áno, presne takéto bábätko sa narodilo i do našej rodiny. Odkedy som sa v prvej triede naučila čítať, čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku. Desiatky kníh za rok. Tajne som čítavala i knihy z knižnice mojich rodičov, keď neboli doma.
Keď som sa dozvedela, že som tehotná, nezačala som nakupovať oblečenie, ale detské knižky. A že ich je na trhu mnoho a krásnych. Našu malú Annu však knižky bavili len do doby, keď sme jej ich čítali my, dospelí. V tretej triede stále nevedela plynule čítať, plietli sa jej písmenká. A áno, čítanie neznášala. Vyšetrenie v ped-psy poradni potvrdilo moju domnienku, že je dyslektik a dysgrafik, k tomu s poruchou koncentrácie.
Vždy, keď sme jej pred Vianocami hovorili, aby napísala Ježiškovi, čo by si prijala dostať pod stromček, do zoznamu, celkom dole vždy pripísala: A prosím, nenos mi knižky. Ďakujem ti.
Tatiana Čabáková (vpravo) s maliarkou Miladou Zibolenovou na krste knihy Samet 1989 v rodnom Martine.
Foto: archív Tatiany ČabákovejPriznávam dobrovoľne, že pre mňa, matku, ktorá väčšinu informácií o svete vstrebáva cez text a pracuje s textom, bolo náročné prijať fakt, že moja dcéra čítanie neznáša. Že ju unavuje tak, že keď 15 minút číta, potom hlboko zaspí. Že keď číta, nie je to pre ňu pasia, ale také nervy, že jej pri tom nervózne klepoce nožička o podlahu. Že keď číta, vôbec nechápe príbeh, lebo má problém vôbec rozlúštiť text.
Museli sme sa učiť obe. Ona to, ako inak môže prijímať informácie, aby ju to bavilo. Ja, prijať fakt, že jej inakosť je úplne normálna. Že to nie je žiadny problém, len iný spôsob zbierania informácií.
Anna sa učí hlavne pomocou sluchu, takže učitelia ju majú radi, pretože na hodinách čuší ako pena a počúva výklad. To je jej zdroj vedomostí. Je obdarovaná výbornou sluchovou pamäťou. Sama si robí stručné poznámky. Áno, a učebnice skutočne ležia na jej písacom stole nedotknuté. Vďaka tomu sa stávajú situácie, že je na písomke otázka, na ktorú nevie odpovedať, pretože učiteľ predpokladal, že si to žiaci naštudujú v knihe.
Teraz má Anna 13 rokov, je to úžasné dieťa, ktoré nám rodičom prináša do života radosť a lásku. Má humor, dobré srdce, veľkú empatiu, mnohé talenty, je veľmi húževnatá. Má snahu čítať knihy, ale zatiaľ nenašla žáner, ktorý by ju bavil. Niekoľko ich začala čítať, dočítala tri. Ale nadšená z nich nebola. Príbehy rozprávané v knihách ju naozaj (zatiaľ?) neoslovujú. Povinné čítanie opisuje od spolužiakov.
Teraz sa pri mne pristavila a opýtala sa, čo to píšem. Keď som jej povedala, že o jej dyslexii na tému Môj výchovný boj, pozrela sa na mňa a hovorí: „Mami, ty z toho robíš hroznú vedu, ja si pripadám úplne normálna. Chápeš?“
