Ak je v rodine láska a zdravie, každý problém je v podstate banálny, je presvedčenáOľga Záblacká
Foto: archív Oľgy ZáblackejMoji synovia majú už 29 a 21 rokov. Vďaka nim poznám pocit naplnenia, šťastia a radosti. Nie som typ stresujúcej sa matky, a keď mám odpovedať na otázku, čo bolo pri výchove najťažšie, musím sa poriadne zamyslieť. Spätne sa mi zdá, že bolo všetko tak, ako má byť, aj keď, samozrejme, i my sme mali čo riešiť.
Ak je však v rodine prítomná láska a zdravie, každý problém je v podstate banálny. Raz som synovi povedala: „Milujem ťa najviac na svete!“ Nebola to celkom pravda, lebo som milovala obe deti rovnako, ale on mi odpovedal: „To nie je pravda. Nie je totiž možné, aby niekto niekoho miloval viac, ako ja teba.“ (smiech) To je veta, na ktorú rada spomínam, a keď vyrástol a „vystrájal“, občas som mu ju pripomenula. (úsmev)
Teraz to asi pôsobí, že sme žili v absolútnej harmónii a v živote sme nemali žiaden problém. Tak to samozrejme nie je. Pre mňa ale tie problémy neboli bytostne dôležité.
Viem, aký je pocit mať dieťa milé, dobré, ktoré ochraňuje slabších, perfektne sa učí, vyhráva matematické olympiády a učitelia ho len chvália, a mám aj inú skúsenosť. Jeden z mojich synov má dysortografiu, čiastočnú dyslexiu a poruchu pozornosti. Od malička sa naňho večne niekto sťažoval. Pomerne neskoro začal písať, nepísal pekne a nechcel čítať. Mal ale veľmi rád, keď sme mu čítali my. Vôbec sa nechcel učiť a mal tendenciu robiť len to, čo ho baví.
S deťmi pri klávese.
Foto: archív Oľgy ZáblackejOd škôlky sa stretával s dvomi typmi učiteliek: Buď ho neznášali alebo ho zbožňovali.
V prvej triede mu pani učiteľka povedala: „Keď to neurobíš, nedostaneš slniečko!!” On sa ňu zadíval a s úsmevom povedal: „Ja ho nepotrebujem.“ (smiech)
Vtedy som pochopila, že syn je osobnosť, ktorá vie, čo potrebuje k šťastiu, a to je dobré. Neskôr sa ukázalo, že má nadpriemerne vysoké IQ, takže chodil do školy pre mimoriadne nadané deti.
Mal perfektnú učiteľku, ktorá chápala, že je trochu iný a nedokáže sedieť za lavicou ako päť peňazí. Lenže potom išiel na ďalší stupeň, kde boli iní učitelia. Nevedeli si s ním rady, lebo bol veľmi „živý“ a za trest ho premiestnili do inej triedy, kde nemal svojich kamošov. Mysleli si, že bude menej vyrušovať, čo sa, samozrejme, nestalo. V tej triede bola navyše triedna učiteľka, ktorá jeho osobnosť neakceptovala vôbec. Takmer denne mi písala maily a sťažovala sa, čo zas vykonal.
So synom Michalom pred niekoľkými rokmi.
Foto: archív Oľgy ZáblackejNie som matka, ktorá zvaľuje vinu na učiteľov, vždy som sa snažila s nimi spolupracovať, ale tu nastal dôležitý moment. Pochopila som, že nie je dôležité, aby syn sedel v škole ako päť peňazí, vyhrával olympiády a nosil samé jednotky, pretože on to skrátka nepotreboval k šťastiu.
A tak sme ho prepísali na obyčajnú základnú školu v blízkosti nášho domu. Našiel si v nej kamošov, s ktorým sa priatelí dodnes. Ani tam nechcel písať a vôbec nemal dobré známky. Vlastne stále len kreslil. Nechali sme ho vybrať si svoju cestu. Prihlásil sa na Súkromnú strednú umeleckú školu animovanej tvorby, tú mal rád a na prijímačkách na VŠ mal najvyšší počet bodov.
Rodičia sa často trápia, ak deti nemajú perfektné výsledky v škole, sú neposedné a „nezvládnuteľné“. Jeden starší psychológ povedal mojim známym, po vyšetrení ich syna s podobným správaním: „Je bystrý a srdce má na správnom mieste. Vy ho len ľúbte, on sa nestratí.“
A s tým absolútne súhlasím. Rodičia by mali vždy stáť pri svojich deťoch. Nemyslím, že ich majú rozmaznávať a všetko im dovoliť, ale majú ich chápať. Kto iný najlepšie rozumie dieťaťu, ak nie vlastná mama a otec? Dobrý rodič je ten, ktorého dieťa je šťastné.
So synom Brunom, keď bol ešte maličký.
Foto: archív Oľgy Záblackej