Prvé chvíle po narodení, všetko, ako má byť. Ilustračné foto.
Foto: shutterstock.com„Kým v nemocnici ma napichali oxytocínom, napojili na monitor, že som sa nemohla ani hýbať, tu som si chodila po byte, predýchavala podľa potreby. Partner mi bol nablízku alebo ma nechal samu tak, ako som potrebovala, pôrodná asistentka sa nevnucovala, občas niečo skontrolovala. Až keď som za ňou prišla, že už to dlhšie nevydržím, pozrela ma, skonštatovala, že už rodím, vošla som do vírivky, porodila a sama si ako prvá zobrala svoje dieťa do rúk...“
Silvia patrí k malej skupine slovenských žien, ktorá prianie porodiť podľa svojich predstáv dokázala aj zrealizovať. Aj keď jednoduché to nebolo a ako väčšina matiek pred pôrodom doma, musela i ona čeliť nevôli a zastrašovaniu okolia. Ako však vraví, strach necítila.
Taška do nemocnice bola nachystaná
„Najťažšie pre mňa bolo sa na pôrod doma odhodlať, rozhodnúť sa a stotožniť s touto myšlienkou. Bol to totiž môj partner, ktorý sa pohyboval v komunite ľudí žijúcich na lazoch, a ktorý bol zástancom domácich pôrodov. Ja som si najprv nebola úplne istá, i keď som z prvých dvoch pôrodov vedela, že mi pôrod v nemocnici nevyhovuje. Človek má obavy z toho, čo nepozná. Partner ma však postupne, nenásilnou formou presvedčil. Pozerali sme filmy, čítali o tom, absolvovali predpôrodnú prípravu.Potom to už išlo. Strach som neriešila, i keď riziká som si uvedomovala a pri obidvoch deťoch sme mali zbalenú tašku, keby bolo potrebné ísť do nemocnice. Napokon, bola to zásada aj mojej pôrodnej asistentky: Nerodiť doma za každú cenu, niekedy to skrátka nejde. U nás našťastie zásah lekárov potrebný nebol,“ spomína Silvia.
Lekárske kontroly počas tehotenstva absolvovala všetky. „Okrem amniocentézy a glukózového testu, tie som odmietla.“
Nátlak okolia
Keď si mala vybrať pôrodnicu, lekárke oznámila, že bude rodiť doma. A začal sa kolotoč nátlaku. „Ako prvé mi povedala príklad z Austrálie, kde zomrela žena pri domácom pôrode. Pridali sa aj moje kamarátky – lekárky, zastrašovali ma, čo všetko sa môže pokaziť. Môj partner mal na to rozumný argument: V nemocnici je pri pôrode veľa ľudí, ktorí tiež môžu veľa pokaziť, navyše sa spoliehajú často najmä na prístroje...Prehovárala ma aj rodina, moja i partnerova – že je to nezodpovedné, že riskujeme... Až kým som sa nespýtala otca, kde sa narodil on, koľko rokov mala vtedy jeho mama, a kto jej pri pôrode pomáhal. Samozrejme, že sa narodil doma, moja babka mala vtedy 43 rokov a pomáhala jej miestna babica. No tak to vidíš, vravím mu. Ja mám 37, budem mať pri sebe vyštudovanú pôrodnú asistentku a k tomu blízko nemocnicu. Potom prestal.“
Dve staršie deti Silvia rodila v nemocnici na východe Slovenska pred pätnástimi rokmi. „Cítila som sa ako kus, sériové číslo. Vedľa mňa rodila ďalšia žena, napichali ma, ani som nestihla otvoriť ústa a čokoľvek povedať, potom pri pôrode tie veľké bolesti, obe deti mi zobrali na vyšetrenia... Nerada na to spomínam.“
S kontrakciami som chystala deťom desiatu do školy
Teraz s novým partnerom bolo všetko iné. „Po tom, ako som lekárke oznámila, že budem rodiť doma, už som len v pokoji čakala. Termíny som mala dva, 13. alebo 16. marca, dcéra sa napokon narodila 27.“Obavy z toho, že prenáša, Silvia nemala. „Zdravotníci tvrdili, že prenášam, no kto to vie naozaj posúdiť? Som presvedčená, že aj pri dvoch starších dcérach, keby ma lekári nechali na pokoji a nevyvolávali pôrod, by som porodila vo väčšej pohode.“
Keď jej 26. marca o jedenástej večer odtiekla plodová voda, zavolala pôrodnej asistentke. „Tá sa teda začala zo stredného Slovenska chystať na autobus. Vedľa spali deti, partner začal chystať vírivku a ja som pociťovala mierne kontrakcie. Tak to šlo až do rána, ešte som deťom nachystala desiatu a zbalila ich, pretože im akurát začínali veľkonočné prázdniny a po vyučovaní odchádzali rovno k starým rodičom.
Medzitým prišla aj pôrodná asistentka a mne sa kontrakcie stupňovali. Oceňujem, že som ich mohla zvládať tak, ako mi to vyhovovalo, nik mi nenariaďoval, čo mám robiť. Chcela som rodiť do vody, zdalo sa mi to prirodzené, aby dieťa z vody vyšlo opäť do vody, tak som mohla rodiť do vody, nik nekrútil hlavou, čo to vymýšľam... Dcéra prišla na svet o 14.44 a bol to pre mňa veľmi silný zážitok.
Chytila som si ju vo vode, ešte sme boli spojené pupočnou šnúrou... Placentu som potom odrodila už na suchu, tešiac sa z dcéry v náručí.
Keď som sa trocha zotavila, pôrodná asistentka mi pomohla osprchovať sa, a opäť som odpočívala. Žiadne stresy, užívali sme si prvé chvíle. A tak to šlo aj v ďalšie dni. Deti boli na prázdninách, partner mi varil, mali sme svoj režim, súkromie...
Známi mi potom volali, či sme už doma z pôrodnice, tak som sa smiala – že my sme doma stále a je to fajn. Bolo to naozaj neporovnateľné s prvými dňami v pôrodnici...“
Dodnes vidím synove veľké očiská
Podobný priebeh mal aj druhý pôrod o dva roky neskôr. „Akurát s tým, že bol január, snežilo a pôrodná asistentka to skoro nestihla. Kontrakcie začali pred obedom, a o tri hodiny už bol syn na svete. Asistentka prišla asi minútu po tom, čo sa narodil. Rodili sme s partnerom v podstate sami, no už sme mali skúsenosti z narodenia dcéry.“Pri synovi Silvia zažila čaro prvého pohľadu do očí svojho dieťaťa. „Všetky tri dievčatá predtým mali očká zatvorené, ale syn sa na mňa počas bondingu pozrel. Dodnes vidím tie veľké očiská, ktorými na mňa hľadel, pohľad sa mi zdal veľmi inteligentný... Bola som uveličená.
Pôrod doma bol fantastický aj z hľadiska toho, že sme mohli byť všetci spolu. Deti boli počas narodenia syna u tety, potom prišli domov, zvítali sa so súrodencom... Bolo to také prirodzené všetko.“
Po pôrode doma čakali Silviu s parterom úradné vybavovačky. „Dodatočne sme museli riešiť matriku, pretože sme predtým nepodpísali dokument o uznaní otcovstva. Ťažšie ale bolo nájsť pediatra. Viacerí nám odmietli prísť deti pozrieť, práve preto, že sa narodili doma. Napokon sme našli jednu pediatričku, ale v inom meste, kam sme sa za ňou s päťdňovým bábätkom vybrali. Dodnes je ich lekárkou a nemáme problém.“
Ako vraví, je na každej žene, nech si vyberie, kde a ako chce rodiť. Ona si zvolila túto cestu, ktorú neľutuje, naopak.
(Ne)možnosť voľby
Téma pôrodov doma našu spoločnosť rozdeľuje. Oponenti poukazujú najmä na riziká a vyratúvajú tragické prípady. Zástancovia argumentujú štúdiami na túto tému, právom žien na slobodné rozhodnutie či na prirodzený pôrod bez zásahov. Ako upozorňuje občianske združenie Ženské kruhy, ktoré sa zaoberá právami žien aj témou násilia na ženách pri pôrodoch, extrémni oponenti nepripúšťajú vôbec možnosť, že by k pôrodu doma mohli byť vytvorené „podmienky, ktoré by ho urobili porovnateľne bezpečným s nemocničným pôrodom čo i len pre určitú skupinu žien“.Ženské kruhy na svojej stránke v príspevku Miroslavy Rašmanovej upozorňujú tiež na fakt, že ženy si môžu u nás voliť len medzi pôrodom v nemocnici, kde sa musia podriadiť systému, a pôrodom doma bez systému zabezpečenia zdravotnej starostlivosti. „Nejestvuje tu jediný pôrodný dom, pôrodné centrá nie sú ani súčasťou pôrodníc. Pri výbere pôrodnice je žena zväčša nútená podriadiť sa zabehanému systému, ktorý v mnohom nereflektuje najmodernejšie vedecké poznatky a nerešpektuje integritu ženy,“ uvádza Miroslava Rašmanová. Treťou možnosťou je pôrod v zahraničí, čo však podľa nej „naozaj nie je normálne“ – odporúčať ženám, ak chcú rodiť s rešpektom, aby šli do iného kraja.
Ženské kruhy pripomínajú, že stále je len málo pôrodníc na Slovensku, kde v súlade s odporúčaniami FIGO personál podporuje ženy, aby zaujali niektorú z vertikálnych polôh a odporúča im, aby sa vyhýbali polohe v ľahu. „V ktorej pôrodnici dávajú ženám informácie, že poloha v ľahu neprináša žiadne mechanické výhody a naopak zvyšuje riziko pre dieťa aj pre ženu (fetálny distress, operačné pôrody, riziko ťažkých poranení hrádze)? V koľkých pôrodniciach na Slovensku je slobodný výber polohy štandardom?,“ kladie otázky Miroslava Rašmanová.
Ako uzatvára – diskusie o domácich pôrodoch nie sú konštruktívne. Namiesto toho, aby sa vďaka nim zlepšovala zdravotná starostlivosť či napĺňanie potrieb žien pri pôrode v pôrodnici alebo doma, jej účelom býva odsúdiť a „vybúriť si emócie spojené s voľbou miesta pôrodu“. Sú teda podnetom na diskusiu o nedostatkoch slovenského pôrodníctva.
Celý príspevok Miroslavy Rašmanovej si môžete prečítať TU.
