Ocenené deti.
Foto: Detský čin rokaViac ako 26 tisíc detí z 328 slovenských škôl rozhodlo, ktoré skutky získali ocenenie v súťaži Detský čin roka. V skutočných, často dojemných príbehoch slovenských detí cítiť pochopenie pre deti či dospelých v núdzi či pre potrebu starostlivosti o zvieratá.
„Rok 2022 je mimoriadne náročný pre Slovensko a dospelí i deti sú vystavení mnohým zložitým okolnostiam. Sme preto veľmi radi, že do tejto atmosféry v spoločnosti môžeme priniesť nádej v podobe dobrých skutkov detí, ktoré sú príkladom pre nás všetkých,” vraví Saša Broadhurst-Petrovická, štatutárka občianskeho združenia Detský čin roka.
V prvej etape projektu občianske združenie motivovalo deti k robeniu dobrých skutkov a vyzvalo ich i verejnosť k zasielaniu príbehov. Písali deti, učitelia, rodičia i neznámi ľudia, ktorým deti pomohli. Počas leta komisia vybrala 39 nominovaných skutkov v ôsmich kategóriách: Záchrana života, Pomoc v rodine, Pomoc rovesníkom, Pomoc iným ľuďom, Pomoc prírode, Dobrý nápad a Cena Sašky Fischerovej – Malý Veľký čin a Dobrý čin na nete.
V druhej etape projektu učitelia s deťmi čítali príbehy na hodinách etickej výchovy, slovenského jazyka, náboženskej výchovy či v školskom klube. Spoločne sa rozprávali o hodnotách, ktoré detské skutky prinášajú. V tomto roku boli príbehy k dispozícii aj v on-line forme. Príbehy načítali Katarína herci Brychtová a Ludwig Bagin. Tento spôsob prezentácie príbehov pedagógovia veľmi využívali.
Každé dieťa malo právo vybrať a oceniť jeden z príbehov v každej kategórii. Prečítajte si víťazné príbehy, ceny budú všetkým nominovaným deťom zaslané začiatkom budúceho roku.
Záchrana ľudského života: Prváčka duchaprítomne zavolala pomoc dedkovi
Zuzka mala v tom čase šesť a pol roka a bola prváčka. Niekedy počas leta prespala u dedka na chate. Dedko je ešte celkom mladý, mal 70 rokov a je vo veľmi dobrej forme. Zuzku vedie k láske k prírode a ku zvieratám, zároveň s ňou veľmi rád vymýšľa. Rovnako ako mňa v detstve aj Zuzku učí praktické veci, ako sa ubrániť kopancom od spolužiaka, ale aj telefónne čísla, adresy a podobne.Nadránom, okolo piatej hodiny, mi zazvonil telefón a svietilo tam dedkovo meno. V tom momente sa mi zastavilo srdce a vynorila sa zlá predtucha. Prečo by mi volal tak skoro? Zdvihla som a z druhej strany sa ozval plačlivý krik, že dedko sa nedá zobudiť. V prvom momente som myslela, že odpadnem. Behom pár sekúnd sme sa obuli, v behu obliekli a utekali do auta. Zuzku sme zatiaľ upokojili a zisťovali sme, čo sa deje. Postupne, hoci s plačom, nám opísala celú situáciu.
Skontrolovala, že dýcha a po celý čas ho strážila. Medzitým sme zmobilizovali susedov, aby išli na chatu a privolali záchranku. Kým sme prišli, dávala naňho pozor a čakala na príchod susedov. Kým prišla sanitka, dedko sa našťastie pomaly prebral. Zuzka statočne povedala záchranárom všetko, ako bolo.
Medzičasom sa dedko prebral úplne a po kontrole záchranármi bol už v poriadku. Nakoľko sme sa museli postarať aj o ležiacu babku, odbehli sme na chvíľu k nej a Zuzka ostala ešte na chate a strážila dedka. Po chvíli nám však opäť zazvonil telefón a Zuzka opäť volala, že dedko spadol v kuchyni a leží na podlahe. Bála som sa nielen o nášho dedka, ale aj kvôli Zuzke, ktorá tento strach musela prežiť dvakrát po sebe. Bola však úžasná, povedala mi, ako spadol, z akej výšky, že sa neudrel, ako leží, skontrolovala dych a hladkala ho, bola pri ňom.
Opäť sme privolali suseda a sanitku. Aj tentokrát Zuzka odpovedala na všetky otázky a uviedla nás do obrazu. Dedka sme prehovorili a vzali na pohotovosť a našťastie je v poriadku. Deň predtým sa veľmi vyčerpal pri práci. Vďakabohu nebol v ten deň a večer na chate sám. Pri predstave, čo sa mohlo stať, mám zakaždým hrču v krku a ako dcéru aj mamu ma bolí, aký strach musela Zuzka zažiť.
Doteraz som v nemom úžase, ako sa jej podarilo na dedkovom polopokazenom telefóne, s ktorým nevedela zaobchádzať, vytočiť moje číslo. Obdivujem toho malého šesťročného človeka za to, akú duchaprítomnosť v sebe našla a dedka zachránila hneď dvakrát za pol dňa. Som vďačná za to, že ju máme, že je naša dcéra a že nám doslova zachránila dedka. Vo svojich šiestich rokoch. Sme na ňu (nielen pre to) veľmi hrdí.
List napísala matka Zuzana Kocáková, skutok vykonala Zuzana Kocáková, v školskom roku 2021/2022 žiačka 1. triedy ZŠ Kulíšková v Bratislave.
Pomoc v rodine: Lea s láskou pomáha svojim nepočujúcim rodičom
Volám sa Lea a mám 12 rokov. Narodila som sa v Bánovciach nad Bebravou a teraz žijem v Dolnej Ždani. Bývali sme so starými rodičmi a starká ma učila rozprávať a po čase ma rodičia naučili posunkovú reč, pretože som chcela s nimi komunikovať. Čas letel a išla som do školy. Učenie mi išlo ťažšie, učila som sa sama. Nejako som to zvládla a dostala som sa na druhý stupeň základnej školy.Niektoré deti nepochopili moju situáciu, tak ma šikanovali a vysmievali sa mi, že to nikam nedotiahnem. Ja som neváhala a túžila som aspoň pomôcť svojim rodičom, pretože to majú dosť ťažké. Rada s nimi chodím napríklad na úrady alebo do školy tlmočiť. Mám dvoch súrodencov, čiže ich už odmalička učím rozprávať, pretože moji rodičia to nedokážu. Táto „práca“ ma neskutočne baví a som na seba pyšná, že viem pomôcť svojim rodičom a súrodencom.
List napísala Lea Plačková, v školskom roku 2021/2022 žiačka 6. B triedy ZŠ Školská, Hliník nad Hronom.
Pomoc rovesníkom: Trieda s veľkým srdcom podporuje ťažko chorú spolužiačku
Som mama žiačky tretieho ročníka. Mojej dcérke v druhom ročníku ZŠ diagnostikovali nádor na mozgu. Počas druhého a tretieho ročníka absolvovala tri ťažké operácie mozgu. V obci, kde bývame, sme sa stretli s výsmechom detí, že nemôže moja dcérka behať, má oholenú hlavu a rany na hlavičke. Veľmi sme sa potom báli nástupu do školy.Pod odborným vedením pani učiteľky triednej sú spolužiaci mojej dcéry jej veľkou detskou oporou, čo pre jej psychiku veľmi veľa znamená. Upozorňujú ju už dva roky, kedy má brať lieky, pomáhajú jej s taškou, lebo nemôže nosiť bremená. Môže byť v triede uvoľnená aj s odkrytou hlavou, lebo vie, že z jej spolužiakov sa jej nikto nebude posmievať. Keď mala moja dcérka Martina narodeniny, ktoré musela osláviť v nemocnici, lebo ju operovali, tak spolužiaci v spolupráci s pani učiteľkou a rodičmi Martinke poslali do nemocnice darčeky (kresby so želaním skorého uzdravenia a vrátenia sa medzi nich, vyrobené darčeky...). Pri pozeraní darčekov a čítaní listov od rodičov sme v nemocničnej izbe plakali obidve. Tieto deti sú pre mňa veľkým detským činom roka.
List napísala mama Martina Krupová, skutok vykonali žiaci 3. triedy ZŠ A. Bernoláka v Detve v školskom roku 2021/2022.
Pomoc ľuďom: Dvaja kamaráti pomohli stratenému chlapcovi
Dávid a Patrik, žiaci piateho ročníka, pravidelne cestujú autobusom do školy. Počas každodennej cesty do školy chlapci často sledovali chlapčeka, ktorý chodil v sprievode nejakej dospelej panej a správal sa mimoriadne čudne. Mnohé deti sa mu aj posmievali. Jedného dňa nabrali chlapci odvahu a začali rozhovor s tou paňou. Dozvedeli sa, že je pestúnkou spomínaného chlapčeka, ktorý je takmer v ich veku, má veľmi vážne mentálne postihnutie a navštevuje druhú základnú školu v ich meste. Pani to s ním vôbec nemá ľahké, lebo chlapec je dezorientovaný a má tendenciu sa sebapoškodzovať.Dvom kamarátom prišlo chlapca ľúto. Asi o mesiac neskôr, keď išli chlapci ako obyčajne do školy, náhle zbadali postihnutého chlapčeka osamoteného v autobuse. Chlapček nestihol vystúpiť spolu s pestúnkou. Na nasledujúcej zastávke chlapček vystúpil z autobusu a bezcieľne blúdil sídliskom. Chlapci si hneď spomenuli na slová jeho pestúnky a nezaváhali ani na chvíľu, vystúpili z autobusu a vydali sa za ním. Chlapčeka dokonca zachytili v poslednej chvíli a odtiahli ho bokom, keď chcel skočiť pod idúci autobus. Chlapček bol jednoznačne dezorientovaný a nevedel, kde je jeho škola. Tak sa chlapci rozhodli, že ho odprevadia, aby sa mu nič cestou nestalo, a odovzdajú ho dospelej osobe v jeho škole.
Presvedčiť chlapčeka, aby išiel s nimi, nebolo jednoduché. Napokon sa im to podarilo, ale už bolo veľa hodín. Chlapcom bolo jasné, že nemajú šancu prísť načas do svojej školy. Obávali sa, že budú mať neospravedlnenú prvú vyučovaciu hodinu, lebo im nikto nebude chcieť veriť, kde tak dlho boli. Našťastie im triedna pani učiteľka uverila ich neuveriteľný príbeh, ospravedlnila celú prvú vyučovaciu hodinu a pochválila ich pred celou triedou za ich milý a nezištný skutok.
List napísal kolektív žiakov za pomoci učiteľky K. Flesár Pálosovej, skutok vykonali Dávid Feču a Patrik Kocan, v školskom roku 2021/2022 žiaci 5. triedy ZŠ Československej armády, Moldava nad Bodvou.
Pomoc prírode: Jakub sa dlhodobo stará o opustené mačiatka
Odjakživa mi bolo ľúto, že na ulici sa potulujú zvieratká, neraz poranené, ktorým nemá kto pomôcť. Keďže rodičia vedeli, ako veľmi chcem pomáhať zvieratkám, rozhodli sa, že si zoberieme do dočasnej opatery mačičku z neďalekého útulku. A tak ma jedného dňa ocko prekvapil. V čase dištančného vyučovania, kedy som dni trávil sám, priniesol domov naše prvé dočasné mačiatko. Volalo sa Fliačik.Bolo to najroztomilejšie mačiatko, ktoré som doteraz videl. Bolo malé, že sa zmestilo do dlane, a ktovie, čím si prešlo, keďže ani raz nezamňaukalo. Bolo bojazlivé a opatrné. Keď som sa učil, vždy pri mne spokojne priadlo a ja som sa nikdy necítil sám. Hladkal som ho, prihováral sa mu, kŕmil a pomáhal... A ono svojou prítomnosťou pomáhalo mne. Veľmi som si prial, aby mu bola dopriata dobrá rodina, ktorá ho zahrnie láskou. A keď si ho po troch týždňoch niekto adoptoval, tešil som sa, že bude mať stály domov.
A mňa starostlivosť o mačičky neprešla. Najprv to bol Fliačik, potom sebavedomý Riško, po ňom obrovská Tigris a ich pokoj vystriedala akčná Nayla – pred jej pazúrmi sme sa museli neraz skrývať. Vtedy si mamka márne myslela, že ma moja láska k zvieratám definitívne prešla. No keď Nayla odišla, bolo nám za ňou tak smutno, že sme sa napokon rozhodli adoptovať si vlastného kocúrika Guľka. Keď som ho uvidel, bola to láska na prvý pohľad. Vytvorili sme s Guľkom, mamkou, ockom a bratom skvelý tím na pomáhanie zvieratkám.
Pravidelne doma opatrujeme opustené mačiatka a pomáhame im spríjemniť náročné chvíle. Ja ich kŕmim, čistím podstielku, hrám sa s nimi. Guľko sa vžil do roly otca a každého opatruje. Cez naše ruky prešlo už viac ako dvadsať dočasniatok. Vďaka nám si zvykli na život v rodine a konečne si užívajú svoj vysnený mačací život v svojich trvalých domovoch, v rodinách, ktoré si ich adoptovali po celom Slovensku. Keď odchádzajú, nie som smutný. Mám skvelý pocit, že som pre ne mohol niečo urobiť. A aj tu som sa utvrdil v tom, čo vraví moja mamka: Že nie je dôležité robiť veľké veci, ale postačia aj malé veci, no s veľkou láskou.
List napísal a skutok vykonal Jakub Tribus, v školskom roku 2021/2022 žiak 7. triedy, ZŠ Wolkerova 10, Bardejov.
Dobrý nápad: Saskia zorganizovala zbierku pre útulok zvierat
V škole máme novinársky krúžok a hoci je jeho náplňou niečo iné, predsa len žiačka našej školy, siedmačka Saskia, dokázala skĺbiť predmet so svojou láskou k prírode a k zvieratkám. Doma ich chová niekoľko, dokonca sa postará o zvieratká, ktoré by mali prísť o svoj život, a uprosí rodičov, aby si ich mohla nechať. Teraz ale chcem písať o jej nápade v škole. Keď sa žiaci učili na krúžku tvoriť plagát, nielenže vytvorila plagát na zbierku vecí do zvieracieho útulku v našom meste, ale sa rozhodla zbierku aj zrealizovať. Stanovil sa termín, vytlačili a rozlepili sa plagáty po okolí, dokonca sa zbierka dala vyhlásiť aj v mestskom rozhlase. Vyhotovila veľkú škatuľu, ktorú vyzdobila spolu s kamarátkami.Prinášané veci prácne odnášala so spolužiačkou do skladu, aby ich v deň odovzdania zas naložili na vozík, s ktorého transportom jej pomohli spolužiaci z krúžku. Majiteľka útulku sa tak potešila detskej iniciatíve, že dovolila skupinke žiakov, „mladých novinárov“, so Saskiou na čele, útulok navštíviť pri slávnostnom odovzdaní všetkých vecí. Za nezištnú pomoc teda dostala iniciátorka zbierky odznak na pamiatku. Ale malým zadosťučinením bolo aj, keď za prinesené tak potrebné deky, uteráky, hračky a hryzadlá či chuťovky pre psíkov si mohli deti zvieratká pohladkať či vyskúšať ich vodiť na vôdzke. Určite sa však detskej návšteve najviac tešili samotné zvieratká, čo, samozrejme, hrialo pri srdiečku aj Saskiu.
List napísala pedagogička Monika Kotorová, skutok vykonala Saskia Šalaváry, v školskom roku 2021/2022 žiačka 7. triedy ZŠ Školská, Tlmače.
Cena Sašky Fischerovej – Malý veľký čin: Nicolas naplnil olympijskú prísahu
3. jún 2022 bol pre našu školu veľký deň. Po dvoch rokoch nútenej pauzy sme sa opäť nesmierne tešili na tradičnú školskú športovú olympiádu. Všetci čakali od tejto akcie veľa, pretože medzi žiakmi aj učiteľmi je veľmi obľúbená. Nechýbala hymna, olympijská prísaha ani holubice. Bolo pripravených mnoho disciplín, v ktorých si merali sily žiaci našej školy. Všetky disciplíny prebiehali hladko ako po masle. Na rad prišiel beh na tisíc metrov.Odštartovalo sa a chlapci vyleteli ako šípy. Bežali tesne vedľa seba, aj keď jasný favorit bol ôsmak Samo. Na krk mu však dýchal jeho spolužiak Nikolas z 9. A. Prvú aj druhú zákrutu prebehli bez problémov. Pri tretej však favorit začal spomaľovať. Chytil sa bránky a pomaly sa zviezol na zem. Privrel oči. Nikolas sa dostal do vedenia, v stotine sekundy si to však rozmyslel. Obzrel sa a videl na zemi stále ležiaceho spolužiaka.
Rozbehol sa za ním. Začal ho jemne „prefackávať“ a volať naňho. Samo však nereagoval, neodpovedal. Vtom už pribehli na pomoc aj učitelia. Samo sa nakoniec, našťastie, prebral. Všetko dobre dopadlo, odpadol z vysilenia a horúčav. Na konci pri odovzdávaní cien sa odovzdávala tento rok aj jedna špeciálna. Cena Fair Play pre Nikolasa, ktorý pri pretekoch na úkor istého víťazstva zastal a podal pomoc súperovi, čím naplnil svoju olympijskú prísahu. Lebo žiadna medaila, vlastne nič na svete nemá vyššiu hodnotu ako ľudský život.
List napísala Ivana Kopčová, v školskom roku 2021/22 žiačka 7. ročníka, skutok vykonal Nikolas Vyravec, žiak 9. triedy, ZŠ Komenského 307/22, Svidník
Dobrý čin na nete: Tretiaci pripravili videoklip pre chorého spolužiaka
Filipko je žiakom ZŠ Andreja Kmeťa v Leviciach. Po „kovidovom" druhom ročníku sme sa tešili, že aspoň prvý stupeň sa bude môcť vzdelávať prezenčne. No netešili sme sa dlho. Prišiel október, Filipko začal kašľať a pridali sa bolesti bruška... Nasledovali vyšetrenia, operácia a v januári slová, ktoré nikto z nás nechcel počuť. Hodgkinov lymfóm, chemoterapia... Zo dňa na deň sme nastúpili do nemocnice a začali onkoliečbu. Všetko sa zrazu zmenilo. Filipko nemohol chodiť do školy ani medzi ľudí, lebo mal oslabenú imunitu. A prišiel aj o vlásky. Ani šiltovka s Messiho podpisom nepomohla. Bolo to ťažké obdobie. Hoci ho zvládal veľmi statočne, samozrejme, že prišli aj otázky... Mami, prečo ja? Mami, kedy mi narastú vlásky? Mami, kedy budem môcť ísť zase do školy? Otázky, na ktoré nikto nevedel vtedy odpovedať.Filipkovi veľmi chýbali spolužiaci a škola. Nech sa rodič akokoľvek snaží, spoločnosť detí, rovesníkov nič nedokáže nahradiť. A vedel to aj pán učiteľ Ervín Szalma, Filipkov triedny. Po celý čas zostal s nami v kontakte. Cez vyučovanie spolu s deťmi nám cez messenger zavolali do nemocnice. V telefóne sa objavilo 23 usmiatych tváričiek detí a každé z nich chcelo Fifkovi povedať nejaký odkaz. Jeho oči sa rozžiarili od radosti. Po tých mojich sa kotúľali slzy dojatia. Takto nám vždy, keď sa dalo, spríjemňovali chvíle telefonátmi, fotkami a krásnymi pozdravmi.
S prichádzajúcou jarou nás to čím ďalej viac ťahalo von. Filipkovi veľmi chýbal aj futbal, ktorý predtým hrával každý deň so spolužiakmi. Pán učiteľ ani tentokrát nezaháľal a vymyslel spoločný futbal na školskom dvore cez telesnú výchovu. Fifkove obavy z čiapky a čo na to deti sa veľmi rýchlo vytratili, keď ho spolužiaci zahrnuli obrázkami, ktoré mu nachystali... Fifo, nech si čím skôr zdravý, už sa na teba tešíme, prajeme ti skoré uzdravenie, veľmi nám chýbaš...
Bola to plná obálka krásnych detských pozdravov a obrázkov. Dodnes visia v detskej izbe na nástenke. Záver školského roka priniesol aj záver liečby. Veľmi sme sa tešili, ale pre Filipka ešte ťažké dni nekončili. Nové vlásky rástli veľmi veľmi pomaly a v čiapke už bolo teplo. No zo školy prišiel opäť pozdrav, ktorý nám dodával silu a pripomenul Filipkovi, že spolužiaci na neho nezabudli. Tentokrát to bola krásna pesnička aj s videoklipom, ktorú zložila pani učiteľka Renátka Trungelová s deťmi na hodinách hudobnej výchovy a náboženstva. Bolo to ako krásna modlitba za Filipka. Jej slová hovoria za všetko...
„Náš Fifo, kamarát, takého každý chcel by mať, vždy pomôže, poradí, úsmevom a pohladí. Máš ho rád a vieš, že má rád teba, takého priateľa nik si len tak nedá... Nech ťa anjel stráži, prosí trieda celá, už by ťa tu, Fifo, pri nezbedách chcela.” Pieseň pre Fifa „Máme sa radi a myslíme na svojich kamarátov” je prezentovaná na YouTube. Pocity a dojatie z nej sa slovami opísať nedajú. Takéto čosi dokáže urobiť len ten, kto má naozaj rád. Ďakujeme, deti. Ďakujeme, pán učiteľ Ervín. Ďakujeme, Renátka. Ich prosba bola vyslyšaná. Fifko je zdravý a je opäť v škole. Každému dieťaťu na svete prajeme hlavne, aby bolo zdravé, šťastné a malo okolo seba takých spolužiakov a učiteľov ako náš Filipko.
List napísala pedagogička a Filipova mama Marianna Sedliaková, skutok vykonal kolektív žiakov 3. A triedy ZŠ Andreja Kmeťa v Leviciach v školskom roku 2021/2022.
