Soňa Pekarovičová.
Foto: Zuzana Gránska„Mojím najväčším výchovným bojom je nebojovať. Miesto toho sa snažím prijať výzvy, ktoré mi materstvo nastavuje. Všetko sa to začalo ešte počas môjho tehotenstva. Doslova zo dňa na deň som sa v 33. týždni ocitla na rizikovom oddelení. Lekári sa okolo mňa striedali, tvárili sa ustarane. Deti sa pýtali na svet, ponáhľali sa. Tak som ležala a hladkala ich cez brucho.
Bolo to prvýkrát, keď som s nimi uzatvorila dohodu: Ľúbime vás a tešíme sa na vás. Ak tak veľmi chcete prísť už za mnou a tatinom, tak v poriadku. Spolu to zvládneme. Ale mám jednu prosbu, počkajte ešte päť dní. A oni počkali.
Dcérka po narodení prestala dýchať. Ani desať minút našej radosti a skoro sme ju stratili. Obaja skončili na JISke a po pár týždňoch na oddelení pre rizikových novorodencov. Viac ako mesiac boli bez nás. Už vtedy boli odvážnejší ako ja kedykoľvek predtým. Už vtedy prekonali veci, ktorým som ja nikdy nemusela čeliť.
Akokoľvek to bol bolestivý čas, dal mi do vienka dva dary. Hlbokú neotrasiteľnú dôveru, že sa na nich môžem spoľahnúť. A vďačnosť, že ich mám. A tak mi všetky naše ťažké chvíle pripadajú ako momenty, ktoré sú prchavé. Nechcem tvrdiť, že ich zvládam s ľahkosťou. Mám však pocit, že nie sú tými mojimi bojmi. Moje výchovné boje sú mojimi osobnými bojmi. Väčšinou ich vnímam ako zrkadlo, ktoré sa mi nastavuje a ukazuje mi niečo nové o sebe.
Rodina Sone Pekarovičovej.
Foto: archív Sone PekarovičovejA tak sa snažím nebojovať...
Nebojovať s predstavou, že všetko dokážem zvládnuť. Často sa snažím uspokojiť potreby a požiadavky detí. Neviem, či to máte rovnako ako ja. Taká tá utopistická snaha, aby boli všetci spokojní. Takže keď syn túži ísť sa zahrať so mnou spoločenskú hru, snažím sa vyhovieť. A dcérka do toho príde, aby som jej zašila roztrhaného macíka. Samozrejme, že to spravím.A potom je čas pripraviť obed. Moje deti sa teda chvíľu hrajú, aby mi dopriali čas. Lenže potom im je dlho, veď sa už hodinu hrali bezo mňa. Takže je čas vymyslieť niečo spolu. A ja si poviem, to bude fajn. Síce som už chcela robiť niečo úplne iné, ale predsa len si poviem, že to neprekáža.
A tak si v hlave zase raz spravím reorganizáciu času: Keď toto presuniem a tamto odložím a kým budú deti pozerať večer rozprávku, tak vybavím tamto, zdá sa, že by sa to dalo stihnúť. A potom deti pozerajú rozprávku a ja počujem: Maminka, poď s nami pozerať. Maminka, ja by som sa chcel/chcela tuľkať. A moje materské srdce zaplesá a reaguje na deti. Pretože za pár rokov sa už tuľkať nebudú chcieť.
A tak všetci sú spokojní. Aspoň na prvý pohľad. Len ja zisťujem, že padám únavou a strácam zrazu radosť. Všetci už nie sú spokojní a ja sa učím hovoriť nie vlastným deťom. Aby som ochránila radosť zo spoločne strávených chvíľ.
A neskôr sa zase snažím nebojovať...
Nebojovať s vlastným perfekcionizmom. Keď som sa stala matkou, všetko sa zmenilo. Zrazu nestačilo len tak niečo ukuchtiť doma na večeru. Zrazu bolo nutné poznať nutričné hodnoty, vyvarovať sa alergénom a neviem čo ešte.S prvými zubami to začalo byť vážne. A myslím, že stále je. Dodnes sa mi nepodarilo čistiť deťom zuby tak, aby bola naša dentálna hygienička spokojná. Presne viem, kedy som prestala bojovať s tlakom môjho perfekcionizmu. Odchádzala som s dcérkou z ORL ordinácie, kde som si do detailov vypočula, ako sa majú čistiť deťom nosy. Uvedomila som si, že ak by som varila, ako sa má, ak by som s deťmi, cvičila, ako sa má, ak by som deťom umývala zuby, ako sa má a dokonca i smrkala nos, ako sa má, ak by som robila všetky tie veci, ako sa majú, tak by som už nerobila nič iné. Bola to tak strašná predstava, že som výrazne zredukovala prísun informácií o tom, ako mám veci robiť.
Stále sa snažím nebojovať...
Snažím sa načúvať svojim deťom a popritom nestratiť samú seba. Snažím sa veci robiť najlepšie, ako viem a považovať to za dostatočné. Aj tie ťažšie dni prijímať ako dni, ktoré ma môžu niečo naučiť. Plakať, keď sa mi slzy derú do očí a smiať sa, keď sa srdce veselí.
S dvojičkami.
Foto: archív Sone Pekarovičovej