Andrea Platznerová s dcérou Evičkou.
Foto: archív Andrey Platznerovej„Mám dve dcérky. Tá staršia je už „hotová“, samostatná, žije a študuje v zahraničí. Tá mladšia prišla pred ôsmimi rokmi ako neplánovaný darček a životná výzva. Malá učiteľka, ktorá mi každý deň neúnavne servíruje lekcie schopností a skúseností, ku ktorým by som sa nikdy nebola dostala, ak by sa ona nebola narodila. Ba možno by som ani nevedela, že sa tým veciam možno naučiť a že to potrebujem, aby sa mne a mojim ľuďom so mnou žilo lepšie.
A nepotrebujem v tom hľadať fatalizmus ani ezoteriku, vystačím si s psychológiou. Rodičovstvo je jednoducho biela plachta, na ktorej sa ukážu všetky naše dobré, horšie a najhoršie stránky, naše osobnostné disharmónie, naše motívy a naše prístupy k životu aľuďom. A keďže druhú stranu tej plachty drží naše dieťa, musíme, ak to dieťa ľúbime a rodičovstvo berieme zodpovedne, s tými fľakmi na plachte niečo robiť. Ak to aj kvôli nikomu inému nikdy neurobíme, kvôli deťom treba.
Všetky deti sú také, všetky sú výzvou a lekciou. A konkrétne kombinácie dieťa-rodič majú na svedomí, že každý detsko-rodičovský príbeh vyzerá ináč. S inými deťmi by sme my zažívali iné výzvy, a iní rodičia by zažívali iné výzvy s našou Evičkou. Dokonca, celkom prirodzene, aj Evičkin ocko vo svojom otcovstve naráža na iné „sebavýchovné oriešky“ než ja, jej mama.
Ale aby som z toho Evičku úplne nevynechala - veď ona má tiež svoju detskú osobnosť, a v nej intenzívne vlastnosti, v dôsledku ktorých naráža v komunikácii úplne s každým dospelým a často i s deťmi.
Najviac so mnou, jednak preto, že so mnou trávi najviac času a ku mne si najviac dovolí, a jednak preto, lebo ja mám v génoch oveľa menej bojovnosti a súťaživosti než ona, menej ambícií presadiť sa a dirigovať a diktovať, hoci i len naoko a hravo a bez hlbokého prežívania.
A tak je pre mňa najtvrdším orieškom Evičkina bojovnosť. To, že sa nebojí konfliktu, dokonca ho má rada, berie ho ako hru. („Ale ja chcem, aby si na mňa kričala, mňa to baví!“ po mojom vysvetľovaní, prečo je dobré dohodnúť sa ešte skôr, než sa ten druhý nahnevá a začne kričať. Beriem takú vetu samozrejme s rezervou - ale kým môj hnev nie je naozaj vážny, a to nie je takmer nikdy, skutočne si z nejakého zvýšenia hlasu ťažkú hlavu nerobí. Ja by som ako dieťa v takej situácii už dávno plakala a pamätala by som si ju dodnes.)
Andrea Platznerová.
Foto: Jan MajerVlastníčka tvrdej hlavy
Mám čo robiť s tým, že sa moja krehká dlhovláska rada bije, s dievčatami i chlapcami bez rozdielu, že v konflikte musí vyhrať, že dohoda a kompromis nie sú tým, čo by ju v našom každodennom fungovaní uspokojilo. A poslušnosť už vôbec nie. Dnešné deti všeobecne nie sú také poslušné, ako sme boli my, ktorí sme vyrastali v atmosfére totality, stádnosti a trestania každého nesúhlasu.Ale naša Evička je aj v kontexte doby hrdou vlastníčkou hlavičky ešte tvrdšej, než je priemerná detská. A k jej bojovnosti samozrejme patrí intenzita a živosť a k nim zasa rozutekané myšlienky, keď by sa bolo treba sústrediť, a čím viac by sa tlačilo a naliehalo, tým menej koncentrovaná bude a tým dlhšie bude všetko trvať, najmä večer, práve vtedy, keď som už aj ja najviac unavená a rada by som mala ticho a pokoj, a jednoznačne vtedy, ak treba robiť niečo, čo primárne nevymyslela ona… Liekom je v prvom rade trpezlivosť. Aj tej ma učí.
V praxi to vyzerá napríklad takto:
Trištvrte na osem ráno.
„Evi, poď už, prosím ťa, už musíme ísť.“
A o dve minúty zase a o ďalších päť zas, potom ráznejšie slová, potom odloženie obrázku, ktorý si kreslí, jej protestujúci krik, moja trvajúca božská trpezlivosť (niekedy si v duchu dávam metál, toto by som o sebe pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi nebola predpokladala!), ako ďalší krok, ak jej krik a protest trvajú dlho, moja väčšia dôraznosť, občas aj môj krik. A nakoniec, keď to vyzerá, že už pôjdeme, zistí, že nemá tie správne nohavice a bunda je zrazu škaredá, tú treba tiež prezliecť…
Ale toto je najmenej, takéto situácie zažíva každý rodič. Nesúhlas, odvrávanie, provokácie, schválnosti, pokúšanie hraníc. Normálna detská svojhlavosť a snaha o autonómiu, nácvik životných situácií. Je pravda, že mať vzdor na stole denne prakticky od narodenia je dosť vyčerpávajúce (hneď v prvý deň života „zavzdorovala“ - odmietla materské mlieko, skúsená sestrička ju dva dni drasticky nútila sať, za čo som jej dodnes vďačná, ja by som to bola vzdala, vďaka nej som nakoniec obe dcéry dojčila tri roky a dodnes neviem, ako sa pripravuje umelá výživa a ako sa sterilzujú dojčenské fľašky; v škôlke sme, ja i jej ocko, na chodbe denne zažívali „cirkus“ s hádzaním sa o zem…).
Ale patrí to k nej, je to jej spôsob komunikácie. Kedysi sa taký vzdor lámal, často bitkou (dospelí, ktorí boli v detstve takto „zlomení“, sú iná téma, mohla by som dlho rozprávať), dnes je našťastie iná doba. Aj v tej dnešnej by sa iste dalo dosiahnuť, aby s takým správaním prestala, ale musela by mať strach. A ja nechcem, aby mala strach. Situácií, vzbudzujúcich strach, ešte v živote zažije dosť a domáce konflikty nech medzi také nepatria. A ja už medzičasom mám na jej detský vzdor svoje účinné spôsoby. Možno nie natoľko výchovné, ale veľmi matersky sebazáchovné. Týkajú sa rešpektovania hraníc.
Nemám ani tak na mysli nastavovanie správnych hraníc, ako to radia príručky o výchove detí. Nehľadám odpoveď na otázku, kam ešte dieťa smie zájsť a kde to už preň nie je dobré. Sebecky si strážim svoje vlastné hranice. Vlastné hranice. Tak, ako to robili moji rodičia. „Toto už je nad mierou mojej tolerancie, toto už nie som ochotná zažívať, akokoľvek ťa ľúbim a rozumiem ti. A dosť!“ Keď bola maličká, prekladala som to „a dosť“ do manuálnej reči, jednoducho som ju vzala na ruky a kričiacu a metajúcu ručičkami a nožičkami odniesla tam, kam som potrebovala.
Teraz môjmu „A dosť!“ už rozumie v slovnej podobe a vie sa podľa neho zariadiť. Často. Stále častejšie. A ja šetrím energiu na lásku. (Áno, aj pocit lásky, aj tej bezpodmienečnej a bezodnej, sa vie vytratiť, sú chvíle, keď sa mi zdá, že ju ani neľúbim - a to je ten správny moment, keď si treba odpočinúť. Moja pražská kamarátka a kolegyňa mi pred rokmi prezradila svoju materskú mantru: Radšej nech plače dieťa než matka. Znie to cynicky, ale je na tom veľa pravdy.)
Čo je pre mňa samu skutočnejší problém, je tvrdosť, s akou dcérka vie ublížiť, bodnúť, udrieť, slovne alebo aj fyzicky. To, že na nás rodičov v afekte - alebo len tak, lebo jej to práve napadlo - kričí, alebo naopak ostentatívne nereaguje. Aj my sme to tak ako deti robili, ale len chvíľu, v puberte. Ťažko znášam, že nerozumie dopadu svojho správania, alebo mu nechce rozumieť, a inokedy veľmi dobre rozumie a napriek tomu pokračuje v útokoch, resp. v tom, čo my považujeme za útoky a ona za oprávnenú obranu.
Mrzí ma, že keď sa poháda s kamarátkou, je to vždy kamarátka, kto nakoniec príde, lebo Evička dôsledne nepripúšťa, že niečo urobila zle. Bolí ma, že útočí tým viac, čím sa cíti neistejšie - ale vtedy mi jej býva skôr ľúto. („Ja keď sa bojím, tak útočím,“ vyhlásila nedávno pri jednom z našich „rozhovorov o živote“.) Nemám rada, keď vyvoláva konflikty: Doma pokoj a pohoda, a ona si nájde dôvod, prečo sa naštvať a dať to patrične najavo. Ale nakoniec, toto všetko vypovedá viac o mne než o nej. Moja mama mi ako dieťaťu hovorievala: „Nesmieš byť taká precitlivelá, svet je tvrdý!“ Ja som ju nevedela poslúchnuť (ešteže tak, nakoniec ma moja citlivosť živí), až ďalšia generácia spĺňa jej predstavy o odolnosti voči životu. A mna nakoniec tiež núti k väčšej pevnosti a neochvejnosti. Len sa smejem, že si nie som istá, či by mama, keby žila, bola nadšená.
Andrea Platznerová s dcérami.
Foto: archív Andrey PlatznerovejTen problém máme my
Vlastne by sa vôbec dalo povedať, že ak niekde je problém, máme ho my, ktorí s ňou spolunažívame s viac alebo menej odretými ušami, ale aj s tonami obojstrannej lásky. Jej sa jej asertivita a bojovnosť, jej intenzita, jej odvaha vziať na seba rozhodnutie za iných a sila trvať na tom, aby bolo uskutočnené, v živote budú pravdepodobne hodiť.Dotiahne to v živote niekam, kam sme my s jej ockom nezablúdili ani v myšlienkach. Nezľakne sa odporu a konfliktu, alebo ak sa aj niečoho zľakne, zareaguje asertívne a neutečie. Koľko mňa stálo a ako dlho mi trvalo naučiť sa to! A ona to má rovno od Boha do vienku. Aká výchova? Naša dcéra je najlepšia taká, aká je.
Hovorievam roky, že vychovať dieťa je príliš megalomanská ambícia, s povahou detí veľa nenarobíme. To, čo vieme a musíme, je naučiť naše deti životným návykom, dať ich životu rámec a kostru, byť im vzorom, poskytnúť im bezpečie - a veľmi, veľmi ich ľúbiť . A ako hovorí Evičkin ocko: „Čo my vieme, ako je najlepšie ju vychovať, čo bude v živote potrebovať? Jej svet bude úplne iný, než ako ho poznáme my.“ A tieto dni, čas vírusovej pandémie a zmien, ktoré si vynútila, mu dávajú dosť za pravdu.
Andrea Platznerová je psychiatrička v poradenskej praxi, spisovateľka, publicistka i prekladateľka. Autorka odbornej knihy Sebepoškozování. Napísala knihu básní Hledám svůj rým a beletristickú knihu z prostredia psychiatrickej liečebne Kočka v blázinci. V druhej polovici roku by jej mal vyjsť preklad z nemčiny - spomienky nemeckého chirurga z rokov 1944 až 1947. Žije v Bratislave, roky pôsobila v susednom Česku.
