V slovenskom pôrodníctve pretrvávajú veci, ktoré sú dávno prekonané a mali byť zmenené, vraví Peter Kaščák.
Foto: archív Petra KaščákaNedávne správy ombudsmanky i mimovládnych organizácií Ženské kruhy, Občan, demokracia a zodpovednosť o slovenskom pôrodníctve ukázali, že stále sa porušujú práva žien pri pôrodoch a praktizujú škodlivé postupy ako separácia bábätiek i ďalšie. Ako to vidíte vy?
Nie je ľahké prikloniť sa jednoznačne na jednu alebo druhú stranu. Určite nebudem ten, kto tvrdí, že celé slovenské pôrodníctvo je absolútne v poriadku a netreba v ňom nič meniť. Na druhej strane, celá spoločnosť nie je úplne v poriadku, treba v nej veľmi veľa zmeniť. A aj v medicíne celkovo, nielen v pôrodníctve, či už do kvality, dostupnosti. Myslím si, že celá spoločnosť má problém a logicky pôrodníctvo nie je vytrhnuté z kontextu. Čiže áno, v pôrodníctve aktuálne existuje veľa problémov.
MUDr. Peter Kaščák, PhD.
Trenčianska pôrodnica pod jeho vedením dlhodobo obsadzuje popredné priečky v rebríčku najlepších pôrodníc na Slovensku. Pracovať v nej začal v roku 1994, postupne sa dopracoval až do vedúcej funkcie. Okrem pôrodníctva je jeho záľubou aj hudba, s terajším trenčianskym primátorom Richardom Rybníčkom zakladali kapelu Bez ladu a skladu. Jej členom bol aj jeho brat Michal Kaščák, organizátor známeho festivalu Pohoda, na ktorom si nedávno spoločne aj zahrali.
Na druhej strane sa dnes veľa hovorí o takzvanej humanizácii pôrodníctva. K tomu ja zase tvrdím, že aj naši predchodcovia boli humanisti. Tiež sa snažili robiť všetko s najlepším vedomím a svedomím. Mnohé veci, ktoré sa v minulosti považovali za prospešné pre priebeh pôrodu, zdravie ženy a bezpečnosť novorodenca, sa v čase ukázali, že neboli správne. Ale tak je to v každej oblasti vedy a medicíny, že sa mnohé veci ukážu ako zlá cesta. Aj to, čo dnes považujeme za humanizáciu, možno za 20 - 30 rokov bude prekonané a naši nástupcovia budú hovoriť, že konečne ideme humanizovať pôrodníctvo.Trenčianska pôrodnica pod jeho vedením dlhodobo obsadzuje popredné priečky v rebríčku najlepších pôrodníc na Slovensku. Pracovať v nej začal v roku 1994, postupne sa dopracoval až do vedúcej funkcie. Okrem pôrodníctva je jeho záľubou aj hudba, s terajším trenčianskym primátorom Richardom Rybníčkom zakladali kapelu Bez ladu a skladu. Jej členom bol aj jeho brat Michal Kaščák, organizátor známeho festivalu Pohoda, na ktorom si nedávno spoločne aj zahrali.
Súhlasím ale, že hoci väčšina z nás robí prácu, ktorá má hlboký zmysel, je emotívna, krásna a máme ju radi, máme naozaj čo zlepšovať, a žiaľ, pracujú na pôrodniciach aj ľudia, ktorí by nemali. Mnohé postupy, ktoré na niektorých pracoviskách pretrvávajú, tam pretrvávajú nie z dôvodov kvality zdravotníctva, ale z dôvodov pretrvávania rutiny a postupov, ktoré sú dávno prekonané a mali byť zmenené.
Práve – sú prekonané, tak prečo ich nik nezmení?
Hovorí sa, že najtvrdší materiál nie je diamant, ale tradícia. Čiže sú lekári s postojom: „Takto ma to naučil môj primár, takto to ja budem robiť ďalej, nikto ma nepresvedčí, že by sa to malo zmeniť.“
Poznám aktivity mimovládnych organizácií, je dobré, že sú tu, a že upozorňujú na chyby, ale žiaľ, nie je v silách systému, aby sa celý rýchlo zmenil. No treba na chyby upozorňovať, treba nás motivovať, a je našou povinnosťou veľa vecí zmeniť. A my ako lekári by sme nemali čakať, že to zmení minister zdravotníctva alebo ombudsmanka či Ženské kruhy, mali by sme to robiť hlavne my sami.
Na druhej strane ale musím obhajovať aj nás pôrodníkov. Musíme sa pri pôrode zamerať v prvom rade na bezpečnosť a zdravie. Zabezpečiť, aby sa zdravej žene narodilo zdravé dieťa, a aby odišli spolu zdraví domov. Ale uvedomujem si, že zdravie nie je len fyzické, ale i mentálne.
Na to mentálne sa často neprihliada, hoci trauma z pôrodu môže ovplyvniť život ženy i dieťaťa na dlhé roky.
Naši predchodcovia sa potýkali s niekoľkonásobne vyššou chorobnosťou a úmrtnosťou detí i žien, takže im ako keby neostával čas zapodievať sa pri pôrodoch tou pridanou hodnotou mentálneho zdravia. My dnes máme šťastie, že máme postupy, lieky a možnosti veľmi dobre monitorovať pôrod, zabezpečiť to fyzické zdravie relatívne jednoduchšie, a tak máme čas a možnosti zamerať sa aj na tú druhú stránku.
Aj keď, ako vravel jeden môj český kolega: „Porod nejsou křtiny...“ Nikdy to nebude len radostná, veselá udalosť. Vždy sa stane, že sa budú rodiť i choré deti, niektoré, žiaľ, umrú, niektorým matkám sa stav skomplikuje. Nie vždy budú všetci spokojní, aj keď urobíme skutočne maximum.
Aké najväčšie nedostatky vidíte vy v slovenskom pôrodníctve?
Poviem úprimne, je ich veľmi veľa. Veľmi dlho som považoval za najväčší problém príliš veľký počet pôrodníc, teraz je to už problém s personálom.
Priveľa pôrodníc? Po zrušení pôrodníc zostali u nás niektoré preťažené, nedostatok miesta napríklad spôsobuje, že matky ležia po pôrode na gynekologickom oddelení bez možností byť s dieťaťom na izbe, nemôžu byť s bábätkom ani dve hodiny po pôrode, lebo treba uvoľniť box pre ďalšiu, z dvojposteľových izieb sa spravili trojposteľové...
Súhlasím. Ale pozrite sa do Dublinu, kde je pôrodnica s 5000 pôrodmi a nie je tam vôbec tento problém.
Tak kde je problém?
Predstava, že dokážeme správne technicky, personálne a materiálne vybaviť 55 pôrodníc na Slovensku, je nesprávna. Na tak malú krajinu a tak malý počet pôrodov nie je možné každú zabezpečiť potrebným vybavením najmä pre prípady komplikácií, keď dieťa potrebuje neonatologickú starostlivosť. Máme roztrieštené sily, lebo aj v pôrodnici, kde sa narodí jedno dieťa denne, musí byť 24 hodín k dispozícii lekár, sestra, pôrodná asistentka, všetci, ktorí potom chýbajú inde. Cestou je vybaviť existujúce pôrodnice ľudskými kapacitami, prístrojovými a materiálnymi. Celý svet vie, že toto je potrebné, aby ste udržali kvalitu. To, ako dnes vyzerajú niektoré pôrodnice, je dlh, ktorý tu máme ešte od Novembra 89 a možno i dlhšie. Že v tejto veci nedošlo k zmene, je pre mňa nepochopiteľné.
Pôrodnice sa na Slovensku porušili, ale tie, čo zostali, akoby na tú zmenu a nápor rodičiek dostatočne nereagovali a nepripravili sa.
Tak, ako v Trenčíne nikto nečakal, že príde pán riaditeľ a prerobí pôrodnú sálu, ani inde sa väčšinou nestane, že príde riaditeľ a aktívne prerobí pôrodnú sálu.
Spomínali ste problémy s personálom. V akom zmysle?
Personálu, najmä pôrodných asistentiek, je veľmi, veľmi málo, ťažko sa dostávajú k vzdelaniu, končí ich každoročne veľmi málo na to, koľko by ich Slovensko potrebovalo. A ešte aj z toho mála väčšina odíde do zahraničia alebo nikdy nerobí pôrodníctvo. Dnes už aj my, ktorí sme nikdy nemali problém s personálom, pociťujeme akútny nedostatok. A to sme považovaní za dobrú pôrodnicu vo veľkom a peknom meste, čiže by som si myslel, že v Trenčíne budú radi robiť aj lekári a sestry, ktoré nie sú z nášho regiónu. U lekárov tomu tak je, u sestier žiaľ nie.
Z hľadiska žien, ktoré idú rodiť, je dôležitejší prístup personálu než počty. Mnohé sa stále stretávajú s nerešpektujúcim, autoritatívnym prístupom, nedostatkom súkromia, spomínanými škodlivými praktikami, na ktoré sa roky upozorňuje, a ktoré sa zlepšujú len veľmi pomaly, prípadne vôbec.
Ako som už spomínal, musíme si uvedomiť, že tradícia je v pôrodníctve veľmi silný moment. Sú lekári, asistentky, zdravotníci, napokon, ako v každom povolaní, ktorí nechcú meniť zaužívané postupy a neveria, že inak to bude lepšie. Niektorých to ani príliš nebaví, prácu majú len za spôsob obživy. Potom sú mnohí mladí ľudia, ktorí i majú chuť meniť veci, ale zas nemajú silu, nedostanú na oddelení možnosť. No a keď niekde je aj vedenie, ktoré chce, počúva a vie, že by sme mali mnohé zmeniť, no má nedostatok lekárov a sestier, ťažko presadí zmenu. Ak aj apeluje, že zmeňme niektoré veci a jeho ľudia povedia, že nie, tak veľa nezmôže. Ak by to bola vaša súkromná firma, časom sa s takým kolegom asi dohodnete, že nemôžete ďalej spolupracovať. Ale čo v prípade, keď ho nemáte kým nahradiť a ste radi, že vôbec niekto do tej práce chodí?
Napokon, nie je to len ombudsmanka, aj my sa rozprávame na našich odborných kongresoch, že treba znižovať percento epiziotómií (nástrihov hrádze, pozn. red.), že treba počúvať ženy, že pôrod je intímna záležitosť... Ja s tým všetkým súhlasím. Ale ide o ľudí, personál. Keď odídu pôrodné asistentky a sestry do dôchodku, nemám ich kým nahradiť. Tie, ktoré ostanú, sú unavené. Únava, nadčasová práca prináša stres, stres a veľa práce prinášajú nervozitu, čím často vznikajú aj nedorozumenia. Keby sestry nemali toľko práce a boli by oddýchnuté, boli by často aj milšie. Nebudem obhajovať, že to tak má byť, tehotné ženy to nemusí zaujímať, to má riešiť ministerstvo a vedenia nemocníc a pôrodníc. Medicínsky a ľudský prístup je extrémne dôležitý pre dobrý výsledok pôrodu. Niekde sa to darí viac, niekde menej, no mám obavy do budúcna, že ak sa veci nezmenia, čaká nás veľmi bolestivá cesta.
Ak je všetko v poriadku, dá sa vyhovieť akejkoľvek požiadavke
Ako to máte u vás v Trenčíne? Do akej miery u vás veci fungujú tak, ako by ste chceli, do akej musíte robiť kompromisy?Vie sa o nás, že s absolútnou väčšinou vecí, o ktorých sa hovorí na fórach, odborných aj neziskových organizácií o pôrodoch, súhlasíme, v zásade absolútne. Napríklad pôrodná poloha je jednou z vecí, ktorú by si žena mala zvoliť. No keď som sa od mimovládnych organizácií dopočul, že na žiadnej pôrodnici na Slovensku si žena nemôže zvoliť polohu, neveril som vlastným ušiam. Po celej klinike máme rozvešané obrazy, aby si ženy rozmysleli, v akej polohe chcú rodiť.
Tak obrazy sú často jedna vec, skutočnosť druhá. Aj v bratislavských pôrodniciach mali pekné nástenky napríklad s podporou dojčenia a realita vyzerala inak.
Môžu si u vás ženy naozaj voliť polohu pri pôrode, aká im vyhovuje?
Môžu. Priznám sa, väčšina pôrodných asistentiek s tým nemá problém, ale niektorá žena môže naraziť na takú, ktorá má rada, keď je to tak, ako sa to robilo 20 rokov, a žena vycíti, že s tým problém asi je. Nehovorím, že je to tu úplne všetko ideálne, ale snaha je. Založili sme napríklad aj facebookovú stránku pôrodnice, kde sme uverejnili náš pôrodný plán, aby ženy videli, ako si to my predstavujeme, že si nemusia nosiť vlastný.
Väčšinou sa pôrodný plán prestáva rešpektovať s argumentom, že lekár vyhodnotil, že už ide o život a musí si robiť po svojom. Kde je tá hranica, ako ju určiť?
Veď ste to pomenovali. Kým je všetko v poriadku, dá sa vyhovieť takmer každej požiadavke. Akonáhle začne byť reálne medicínsky problém, napríklad pokles oziev plodu, ktorý nie je krátkodobý, už musíme zasiahnuť.
Čo napríklad oxytocín? Ak si žena neželá podať ho, rešpektujete to?
Sú také bonmoty, mám ich veľmi rád, napríklad: Pôrodník buď leží alebo beží. Najlepšie pre všetkých, i pre pôrodníka i pre asistentku je, ak pôrod začne, prebieha a končí sám bez akéhokoľvek zásahu. Čiže oxytocín netreba dávať pri vedení pôrodu. Ale... Poviem príklad: Prvá doba pôrodná, pôrodná bránka je otvorená na 5-6 centimetrov a kontrakcie akoby slabli, vtedy poviem, že by možno bolo dobré podporiť to oxytocínom. Žena povie: „Nie.“ V poriadku, nič sa nedeje, budeme to rešpektovať, pôrod bude trvať o hodinu dlhšie, ale to nie je podstatné. Ženu vyšetríme o hodinu, dve, stále je to rovnaké, ale kontrakcie prebiehajú. Žena sa unavuje, tak poviem, že by bolo rozumné ten oxytocín dať, lebo pôrod nepostupuje. Žena povie opäť: „Nie, neželám si to.“ Dobre, sú v poriadku ozvy, ona je v poriadku, nedáme jej to. Ale keď by sa o ďalšie dve hodiny stále viac neotvárala, už budem naozaj naliehať, že takto vyčerpáme energiu, sily a pôrod môže zbytočne skončiť cisárskym rezom. Ale samozrejme, oxytocín nedáte nikomu násilím.
Boli aj také prípady, podľa prieskumu ombudsmanky sa napríklad žena až z prepúšťacej správy dočítala, že oxytocín dostala pri pôrode placenty bez upovedomenia a napriek tomu, že si želala pôrod bez medikamentov.
Mala byť o tom informovaná. V súčasnosti je odporúčané aj Svetovou zdravotníckou organizáciou takzvané medikamentózne vedenie tretej doby pôrodnej. Teda zjednodušene povedané, keď sa dieťa narodí, podá sa jednorazová dávka oxytocínu na porodenie placenty. O tom sa teraz veľa debatuje, no niektoré ženy to odmietajú.
Je nevyhnutné ho dať?
Je to to, čo sme sa bavili na začiatku: Dnes si celý svet myslí, i tí, čo sú za najväčšiu humanizáciu, že je to veľmi dobrá praktika, že má dôkaz najsilnejšej vedeckej sily. Vieme, že najväčší problém, prečo dnes ženy umierajú aj vo vyspelom svete pri pôrode, je vykrvácanie, nečakaná náhla krvná strata. Maternica sa po pôrode nedostatočne zavinie, sú otvorené cievne steny po odlúčení placenty a žena môže pomerne rýchlo vykrvácať. Prevenciou je podanie oxytocínu, ktorý stojí pár centov. Čiže je to praktika veľmi lacná a veľmi efektívna. Je pravdou, že väčšina žien by to nepotrebovala – porodia placentu, stiahne sa maternica. Ale keďže sa tie komplikácie dejú veľmi nepredvídateľne, prvorodičke, druhorodičke aj treťorodičke, ktorá nemá žiadne signály, odporúča sa podanie veľmi zásadne. Sme presvedčení, že je to dobrá praktika, ktorá zachraňuje ženy nielen na živote, ale aj od vysokej krvnej straty, ktorá je spojená s rizikom transfúzie krvi, čo je v podstate transplantácia. Myslíme si, že nijako neškodí, a trocha sa čudujeme, prečo to niektorým ženám vadí. Ale zas ak žena aj po vysvetlení podanie oxytocínu v tejto indikácii odmieta, tak to rešpektujeme. Ale samozrejme, žene povieme dopredu, že ak začne silno krvácať, potom musíme pominúť debatu a začať používať všetky prostriedky na to, aby sme krvácanie zastavili a oxytocín je liekom prvej voľby.
Peter Kaščák by rád skrátil pobyt žien v nemocnici na 24 alebo aspoň na 48 hodín po pôrode.
Foto: archív Petra KaščákaChcel by som skrátiť pobyt v pôrodnici
Ďalšou veľkou témou je kontakt koža na kožu matky a dieťaťa bezprostredne po pôrode. Niektoré ženy si ho však musia doslova vybojovať, aj to nie vždy úspešne. Aj u vás?Vedúci lekár neonantológie u nás prišiel s tým, že bonding je štandard. Že by sme mali bonding robiť pri každom pôrode, ako štandard. Aj ženám, ktoré netušia, čo to je, aj tým, ktoré ho primárne nechcú. V každom prípade, súčasťou našej filozofie je nechať dotepať pupočník a položiť bábätko žene na brucho a u každej, kde to je možné, bonding zahájiť.
Ešte si povedzme, o akom bondingu sa bavíme. Lebo bonding v niektorých zariadeniach je, že dieťa dostanú ženy na hruď na minútu, dve, potom im ho odnesú na odváženie a ďalšie úkony, a späť ho dostanú už opláchnuté, dokonca zabalené.
Naše sestry sa opýtajú, či žena chce mať dieťa dve hodiny bez odváženia alebo ho po piatich minútach nakrátko zoberú, napríklad za prítomnosti otca na odváženie a potom vrátia nahé.
Ak žena povie, že si prerušenie neželá, necháte jej ho dve hodiny v kontakte koža na kožu bez odváženia?
Áno, ak je zdravé.
Robíte prvotné vyšetrenia na tele matky?
Áno, to predsa vidieť, či je dieťa zdravé, nie je to vôbec žiadny problém.
To vravíte vy, väčšina vám povie, že sa to takto nedá.
Dá. Všetci vedia, že sa to dá.
Prečo to teda nerobia?
Lebo tradícia je tvrdšia ako diamant. Musí prísť nová generácia ľudí, ktorí to budú považovať za samozrejmosť. Naši mladí lekári musia ísť do sveta, vidieť, že to ide aj inak, aj pôrodné asistentky musia chcieť presadiť zmeny.
Nerozhoduje primár?
Niekedy nie. Ak aj primár niečo chce, ale kolektív to nezoberie za svoje, tak sám primár zmenu nepresadí.
Napríklad v Havířove primár detského oddelenia Hyněk Canibal opisoval, ako naňho sprvu pozerali s nevôľou pri zmienke o tom, že bábätko má ostať dve hodiny neokúpané. No presadil si to a teraz sú všetci spokojní, dokonca zavádzajú ďalšie zlepšenia.
Chápem, ale stojí to strašne veľa energie a síl. A naozaj sa to nie vždy podarí. Je pravdou, že väčšina týchto vecí našu prácu v princípe zjednodušuje. My všetci vieme, že medicínskymi zásahmi môžeme aj uškodiť. Preto platí, že pôrodník buď leží alebo beží. Nemáme do pôrodu zasahovať, ak je všetko v poriadku. Ale naozaj aj bežať, keď je problém, a ten niekedy v pôrodníctve vznikne z minúty na minútu. Vtedy máme byť natoľko kompetentní, vzdelaní a máme mať za sebou celý tím a zázemie, aby sme vedeli rýchlo a rázne konať.
Umožňujete kontakt koža na kožu aj po cisárskom reze?
Áno, umožňujeme. Keď žena chce, môže dostať dieťa hneď na hrudník, ale podmienky sú na operačnej sále, samozrejme, obmedzené. Netrvá to dve hodiny, to by som klamal. Ak žena nemôže, dávame dieťa na hruď otcovi.
Kde vidíte priestor na zlepšenia vo vašej pôrodnici?
Moja predstava je skrátiť dĺžku pobytu ženy s dieťaťom aspoň na 48 hodín alebo aj na 24. Toho by som sa chcel dožiť. Zatiaľ dodržiavame hranicu 72 hodín, ktorú požadujú neonatológovia. Súčasne musím našim neonantológom uznať, že sa v tomto ohľade situácia veľmi zlepšila. Kedysi sa deti prepúšťali len od pondelka do piatku ráno, cez víkend už nie. Dnes môže odísť rodička s novorodencom domov každý deň ráno, na obed, ale aj večer, keď dieťa dovŕši 72 hodín.
Moja vízia tiež je, aby priestor, kde je teraz pôrodná sála, bol časom určený len pre najrizikovejšie pôrody a komplikácie. Chcel by som, aby väčšina fyziologických pôrodov prebiehala v dnešných izbách šestonedelia, kde žena príde, porodí a strávi celých 48 hodín až do odchodu domov. Na jednom mieste.
Čo na to potrebujete? Peniaze?
Je to úplne iný koncept celej pôrodnice. Keď sme začínali, mali sme tu veľké izby ako boli kedysi vo všetkých nemocniciach. Postupne sme ich rozdeľovali priečkami a podarilo sa nám dosiahnuť, že izby šestonedelia sú tak, ako majú byť – maximálne dvojlôžkové. A tvrdím, že, neviem, či ja alebo môj nástupca, bude znovu búrať tie priečky, aby vyrobil práve tie dostatočne priestranné sály, kde príde žena aj s manželom, porodí a ostane celých 48 hodín. Tak by som chcel, aby to bolo.
Podporujete aj spoločné spanie matiek s dieťaťom v jednej posteli, čo je významný faktor v podpore dojčenia a vybudovania vzťahovej väzby?
Je to otázka na šéfa neonatológie, aký má na to názor. U nás deti majú zatiaľ svoje postieľky.
Pod rúškom pandémie sa narobilo veľa zlého
Súhlasíte s názorom, že pandémia vrátila akoby pôrodníctvo späť? Zákazy sprievodnej osoby pri pôrode, separácia pozitívnych matiek, predčasne narodených detí a ďalšie?Pod rúškom pandémie sa veľa vecí urobilo zle. Treba ale pochopiť, že ľudstvo na celom svete bolo vydesené, ľudia mali strach, nevedeli, čo robiť. No je známe, že Trenčín bol jediná pôrodnica, kde sme ani na jeden deň nezakázali sprievod pri pôrode.
Prečo ste sa tak rozhodli?
Telefonoval som do zahraničia, čítal články... Aj v iných krajinách sprvu zakázali sprievodnú osobu, ale keď pochopili, ako sa majú správať, aké opatrenia prijať, veľmi rýchlo toto opatrenie zrušili. Ešte predtým, ako pandémia dorazila na Slovensko. Takže sme sa mohli z ich rozumných rozhodnutí poučiť. Manžel pri pôrode totiž nie je návšteva, ale človek, ktorý pomáha zdarnému priebehu pôrodu. Navyše, s rodiacou ženou sú z jednej domácnosti, v jednom epidemiologickom hniezde. Prínos jeho prítomnosti pri pôrode vysoko prevyšuje riziko spojené s covidom. Samozrejme, mali sme aj šťastie, že sme za celú dobu nemali personálne problémy. Bál som sa o kolektív, presviedčal, že robíme všetky možné opatrenia – testy, kontroly a personálna epidémia na klinike sa nám vyhla. Iste, keby vznikla, boli sme pripravení zmeniť podmienky. Na oddelení šestonedelia už bolo riziko väčšie, tam návštevy neboli možné. Chápem, že ženy ostali osamelé, a že to pre ne nebolo jednoduché, ale všetci boli osamelí. Aj študenti, deti, seniori... A žiadne dieťa sme kvôli covidu neseparovali. S výnimkou jednej matky, ktorá bola po pôrode na ARO, ale to je logické.
Ako ste postupovali v prípade pozitívnych rodičiek?
Mali sme vyčlenenú jednu pôrodnú sálu, ktorá má vlastné sociálne zázemie plne k dispozícii. Aj personál, ktorý bol s ňou v ochranných odevoch. Po pôrode sme mali tiež vyčlenené samostatné izby. Zo začiatku stačili dve, potom, ako prípadov pribúdalo, sme po dohode s pediatrickou klinikou pre pozitívne rodičky vyčlenili celé jedno poschodie.
Museli mať u vás všetky ženy počas pôrodu rúška?
Formálne vám poviem, že museli, ale súčasne tvrdím, že mnohé to nezvládli a rodili bez neho.
Aký má zmysel rúško, keď máte negatívny test?
Ide o to, aký test. Každý má nejakú falošnú negativitu. Pri pôrode niektoré ženy nevydržia mať rúško na sebe. Neviem si predstaviť, či nejaká pôrodnica dokázala byť tak tvrdá, že by trvali na rúšku, ak by videli, že to žena nezvláda. Mali sme pre ženy aj štíty, čo bolo pre niektoré pohodlnejšie. Ono je to tak, že na papieri vidíme mnohé veci, ale v praxi ich nedokážete zabezpečiť, nech by ste čo robili.
Keď sme už pri papieroch, pomohli by našim pôrodniciam jednotné pôrodnícke štandardy, odporúčané postupy?
My sme s docentom Miroslavom Korbeľom napísali vyše 30 odporúčaných postupov v pôrodníctve, ktoré vyšli v odborných časopisoch, ktoré dostáva každý gynekológ-pôrodník na Slovensku. Napriek tomu mnoho kolegov tvrdí, že nikdy žiadne štandardy nevyšli. Slovensko je však veľmi malá krajina, ktorá nemusí zásadne vytvárať vlastné štandardy. Európske a svetové odborné spoločnosti kvalitné štandardy vydávajú. My ich môžeme len preložiť a vydať hneď zajtra. Ale nemyslím si, že nás spasia štandardy. Keď niekomu prikážete, že má robiť baby-friendly nemocnicu a dodržiavať nariadené body, s ktorými nie je vnútorne vysporiadaný, tak bude podvádzať. Nemyslím si, že nás štandardy prinútia k zmene. Tú zmenu musíme predovšetkým chcieť a chápať jej význam, pretože papier znesie všetko.
