Ženy majú v sebe ohromnú silu. Pôrod je o pustení všetkej kontroly. Nechať telo robiť si to, čo potrebuje. Neriešiť nič cez hlavu, len nechať všetko plynúť..., vraví Lucia Vančo.
Foto: @ninavancovaphotoPrečo ste sa rozhodli pomáhať ženám pri pôrodoch ako dula?
Bolo to pôrodom mojej tretej dcéry v roku 2016, ten bol pre mňa veľmi transformačný. Je to trochu dlhší príbeh. Pôvodne nám lekári vraveli, že nemôžeme mať deti vôbec, no napokon som prirodzene otehotnela. Prvý pôrod skončil sekciou, za čo som obviňovala samu seba, hoci dnes už viem, že to nebolo mojou vinou. Mala som pocity frustrácie, zlyhania... Keď mala dcéra dva roky a štyri mesiace, narodila sa jej sestra. Opäť sekciou. Prišla som do pôrodnice po telefonickej konzultácii s lekárom. Skontroloval ma sonom, odišiel na 20 minút. Potom prišiel a oznámil mi, že mi praská maternica a treba urobiť akútny cisársky rez. Pichli mi spinálnu anestézu, klesol mi tlak, nevedela som, čo sa deje. Nikto mi nič nevysvetlil. Čiže opäť strach, slzy, otázniky... Keď som potom po roku do tretice zistila, že som tehotná, trápili ma pochybnosti, či to zvládnem, či to zvládne moja maternica, či dieťa vôbec vynosím. Dôvera v moje telo bola na bode mrazu. Tehotenstvo bolo pre mňa po psychickej stránke veľmi náročné. Podpora od iných ľudí bola tiež minimálna, skôr žiadna. Lekár mi oznámil, že tretí pôrod bude jasná sekcia, no ja som vedela, že už to chcem inak. Chcem mať dieťa po narodení pri sebe. Nechcem ležať sama, pozerať do stropu a plakať, čo sa mi to stalo.
Čo ste teda urobili?
Mala som problém nájsť pôrodnicu, kde by mi po sekcii boli ochotní nechať dieťa pri sebe. Napokon som sa rozhodla pre súkromné zariadenie, kde mi povedali, že to umožnia. Bolo to 16 dní predtým, ako sa dcéra narodila. Hneď po tom, čo som si dohodla s lekárkou termín cisárskeho rezu, sa cez víkend konala v Bratislave konferencia k pôrodom. Hosťom bol aj Michel Odent (francúzsky pôrodník, jeden zo zástancov prirodzeného pôrodu, pozn. red.). Sedela som tam, počúvala pozorne každé slovo, veľa som plakala... A vtedy mi došlo: „Kto mi vlastne kedy zobral silu, že ja nikdy neporodím?“ Povedala som si, že ja porodím. Nevedela som ešte kde a ako, ale vedela som, že porodím.
To postačilo?
Áno. Lekárke, s ktorou som mala dohodnutý cisársky rez, som oznámila, že som sa rozhodla pre prirodzený pôrod. Ona mi na to povedala, že dobre. Prešli sme s ňou, čo sa vlastne dialo pri mojich predchádzajúcich pôrodoch. Uvedomila som si, že tie sekcie neboli mojím zlyhaním, že to nebolo mojím pričinením. Ja dokážem porodiť. Prestala som počítať dátumy, plánovať. Prečítala som knihu Hypnopôrod, stretla sa na päť minút s dulou a čakala deň pôrodu.
Ten prišiel kedy? Prenášali ste?
Vôbec. Dcéra sa narodila deň predtým, než bola pôvodne plánovaná sekcia, na moje narodeniny. Začalo sa to už ráno, zostávala som doma, cítila som, že potrebujem byť v kľude. Do pôrodnice som šla okolo šiestej večer a pred polnocou som porodila. Pôrod sa krásne rozbehol, všetko bolo v poriadku a pre mňa to bolo vtedy akési znovuzrodenie, kedy som si povedala, že budem ženám pomáhať. Tým, že som to zažila tak, od najčernejšieho prežívania pri predchádzajúcich pôrodoch až po tento, dnes to vo vzťahu k tým ženám cítim úplne inak.
Každý by zrejme povedal, že je to malý zázrak – po dvoch sekciách, navyše tak krátko, porodiť prirodzene. Lekári by asi len skonštatovali, že ste mali veľké šťastie...
No ono to ide (úsmev). To je tá dôvera v seba, že to môže ísť... A zároveň je dôležitý aj ten prirodzený proces, teda nechať to na tú ženu a dieťatko, ako to potrebujú. Ja som mala obrovské šťastie, že ma nechali. Nik mi nenútil epidurál ani iné medikamenty. Síce mi vraveli, aby som si dala klystír, že mi to pomôže, no odmietla som. Cítila som, že potrebujem pokoj.
Nechali vás potom aj v kontakte koža na kožu bez toho, aby najprv odniesli a vyšetrili dieťa?
Ako sa dcéra narodila, hneď som si ju dala na prsník a ona sa prisala. Chceli mi ju zobrať, no vravela som: Nemôžete, už je na prsníku. Bola tam dosť dlho, potom ju zobrali na chvíľu, ale to už s mojím súhlasom a za prítomnosti manžela. A opäť vrátili holú na mňa.
Lucia je dnes šťastnou mamou troch dcér.
Foto: archív Lucie VančoVravíte o sile mysle, dôvere v seba. Nestretli ste sa s postojom, že je to šarlatánstvo? Veda je predsa len veda...
Z môjho pohľadu je pôrod nielen fyziologická záležitosť. Je to všetko o hlave a psychike, ako to má žena nastavené. Je nádherné sledovať celé tie rodinné príbehy, ktoré vyjdú najavo pri pôrodoch. Vyplavia sa strachy. Ukáže sa ženine nastavenie, čomu verí a kde o sebe pochybuje. Čím si žena potrebuje prejsť, ako sa potom všetko zmení, neraz aj celá rodina. Je tam cítiť obrovskú silu ženy.
Z toho, čo vravíte, vyplýva, ako keby prirodzene mohla porodiť skoro každá žena, no u nás zhruba tretina pôrodov sú cisárske rezy.
Áno, je to veľa. Pre porovnanie: Učila som sa okrem iných aj u pôrodnej babice Marisy Alcalá na Kanárskych ostrovoch, ktorá za desaťročia odsprevádzala vyše päťtisíc žien pri pôrodoch. Z nich asi päť žien malo sekciu.
Tam to ide, tu nie? V čom je rozdiel?
Čo tu ženy potrebujú, je, aby dostali počas pôrodu čas, aby lekári mali trpezlivosť. Pôrod nie je záležitosťou pár hodín. Môže trvať naozaj dlho a je to v poriadku, ak sa má bábätko dobre. Ženy potrebujú uveriť tomu, že vedia porodiť a že ich dieťa sa vie narodiť. Je to ten celkový obraz: rodí žena, rodí sa dieťa. Nikto iný nerodí. Ak to ženy začnú brať z toho pohľadu, prestane sa diať to, čo teraz. Všetko je o nastavení žien. V našej spoločnosti máme ale silno zakorenené to, že niekto iný odrodí naše dieťa. Ženy sa boja prijať zodpovednosť za svoj pôrod. Boja sa uvidieť svoju silu. Pôrod je transformačná udalosť. Zmení nás navždy. Otázne je, ako? Pôrod je o pustení všetkej kontroly. Nechať telo robiť si to, čo potrebuje. Neriešiť nič cez hlavu. Netlačiť sa do výkonu. Len nechať všetko plynúť...
Ženy sú však v našom zdravotníckom systéme často bezmocné, poslúchajú pokyny lekárov, personálu, zomelie ich to. Nemajú veľa možností, ako povedať lekárovi: Dobre, ale ja to chcem takto...
Áno, je to veľmi náročné pre ženu, ktorá príde do nemocnice odhodlaná porodiť, no tam niekto začne jej postoj spochybňovať. Napríklad: Čo budete trpieť, dajte si epidurál, budete mať kľud, ak nie teraz, už potom nebude čas... Niekedy stačí jemný nátlak a už to ide. Žena je v tom momente veľmi krehká. Zažila som napríklad, že ženu vmanipulovali do toho, že si dala napichnúť ihlu do chrbta k epidurálu, no porodila bez epidurálnej anestézie. Ale celý čas tú ihlu mala zavedenú v chrbte, lebo ju tlačili do toho, že neskôr jej to už nik nepichne a ona tomu podľahla. Je to šialené.
Vie pomôcť v takých prípadoch dula?
Dula je obrovská pomoc, psychická a fyzická. Nemôžeme si ju však mýliť s právnikom či hovorcom, ktorý by stál pri žene a komunikoval s lekárom. To, čo si želá žena, si potrebuje odkomunikovať sama alebo jej partner. Sila duly je v podpore ženy. Mnohokrát som zažila, že keď som stála pri žene a držala ju za ruku, dokázala si zastať svoje. Šlo to ľahšie než keby tam bola sama. A vždy bolo všetko jej rozhodnutie. Nikdy som za ženu nerozhodovala ani ju do ničoho netlačila. Ženy vedia, čo si želajú. A tieto želania v priebehu pôrodu môžu meniť. Je to v poriadku. Ale v poriadku nie je, keď sa im dostáva výsmechu zo strany personálu, že v pôrodnom pláne majú napísané niečo a teraz žiadajú iné. To je nerešpektujúce.
Aké má žena u nás šance presadiť si svoje predstavy o tom, ako chce priviesť dieťa na svet?
Záleží na tom, aké predstavy a v akej pôrodnici. V tej prvej dobe pôrodnej je to o tom, aby si ustála svoje. Napríklad sa rozhodnúť, či nastaví ruku a nechá si pichnúť medikamenty alebo povie: „Nie, neprosím si“. Ženám radím v takých prípadoch použiť vetu: „Prosím si päť minút na rozmyslenie.“ Dokáže sa lepšie rozhodnúť, bez nátlaku, vie si všetko premyslieť. Neskôr, v druhej dobe pôrodnej, je to už náročnejšie. Tam už veľmi záleží od lekára. Myslím voľbu polohy, ale aj iné veci. Žena môže napríklad povedať, že si neželá nástrih. Ak je ale lekár nastavený na nástrih, s veľkou pravdepodobnosťou ho urobí.
Čiže je to o ľuďoch, štandardy a odporúčania sú jedna vec, dôležité je, aby si to vzali ľudia za svoje...
Presne tak.
Prečo je to v zahraničí lepšie?
Už len keď tam človek vstúpi do nemocnice, prístup je iný. Mäkší, jemnejší. Je to o ľudskosti.
Slováci nie sme ľudskí?
Mám pocit, že tu akoby si chcel niekto dokazovať, kto z koho a ukázať žene – novozrodenej matke, že sa nevie postarať o svoje dieťa.
Nie je to skôr o tom, že sa niektorí zdravotníci boja, že budú neužitoční, zbytoční, ak sa tá žena postarať dokáže?
To zasa podľa mňa súvisí s tým, že niektorí nemajú doriešené to, ako oni sami prišli na svet. Nevedia vidieť matku, ktorá si drží v náručí svoje dieťa a je vo svojej sile. Môžu mať v podvedomí stále: Ale ja som to tak nemal/a.
Práveže sa môžu tešiť, že teraz je to dopriate aspoň niekomu inému, nie?
Ale nemusí to tak byť. My sme sa rodili tak, ako sme sa rodili, boli sme od matiek separovaní a mnoho ľudí nemá spracované tieto zážitky. A to dnešné násilie pri pôrodoch je dôsledok. Keď žena rodí vo svojej sile, keď sa vyjadruje, je hlasná, im to otvára vlastné vnútorné zranenia. Nechcú počuť tú prirodzenosť. Môže to v ich podvedomí udierať na inú, citlivú úroveň a môže byť pre nich traumatizujúce vidieť niečo také. Čiže čo sa deje: Rodiacej žene oznámia: My vám tu niečo pichneme a buďte ticho, nekričte nám tu. Tu si ľahnite, dostanete monitor, lebo bude dieťa v ohrození, budeme vás monitorovať, dáme vám epidurál, aspoň vás to nebude bolieť, porodíte. Toto ja tam vidím.
Lucia s manželom sú zohraný tím. Ak ona potrebuje náhle odísť k pôrodu, on sa postará o deti i všetko ostatné.
Foto: archív Lucie VančoJe tu historický kontext, ktorý je ešte hlboko prerastený. Odovzdať dieťa, lekár a zdravotná sestra sa o neho lepšie postarajú. Počúvajte lekárov, oni vedia čo s vami majú urobiť. Oni vedia, kedy rodíte. Ešte neroďte, to necítite správne. A v rámci oddelenia šestonedelia mnohokrát používaná veta: Máte zlé bradavky, s nimi nikdy nebudete dojčiť. Viete koľko žien to vďaka tejto vete vzdalo? Koľko žien malo pocity, že nie sú dobré matky? A stačilo by tak málo. Podporiť ženy, ukázať im, pomôcť im.
A napokon je tu ešte jeden dôležitý fakt: zdravotníci sú poddimenzovaní, čiže postupujú automaticky, vypínajú vnímanie, chcú mať rýchlo prácu za sebou.
Čo s tým všetkým?
Neviem, čo s tým. Môžem len priať silu ženám, aby si vedeli ustáť svoje. A zdravotníkom, aby uvideli. Myslím, že keby raz uvideli prirodzený pôrod a zrodenie inak, myslím, že by to mohlo nimi zamávať a chceli by to už robiť inak. Možno. Ale oni tú prirodzenosť nevidia. Prídu, vyšetria, urobia záver: Ide to, nejde to, pichnime tam niečo na urýchlenie, pôrod je hotový. Z ich pohľadu je to logické. Oni sa na škole učia patológiu, nie prirodzenosť. A veľmi ťažko je potom v tom, čo sú naučení, hľadať, že niečo je v poriadku, že nemusíme zasahovať.
Sprevádzate ženy päť rokov v rôznych pôrodniciach, dá sa hovoriť o nejakom zlepšení za toto obdobie?
Vždy to záleží od samotného lekára, ako to má v sebe nastavené. Ale sú aj pravidlá, aké si v tej ktorej pôrodnici stanovia. Napríklad v Bratislave máme štyri pôrodnice, z toho v dvoch je stále zákaz pitia počas pôrodu (Antolská, Kramáre, pozn. red.). A to je za mňa manipulatívne branie sily ženám, aby mohli porodiť. Keď si zoberieme, že pôrod je fyzicky prirovnávaný k výstupu na osemtisícovku, na ktorý by sme si tam nezobrať ani kvapku vody, je to podľa mňa týranie.
Súhlasíte s tvrdením, že koronavírusová pandémia vrátila slovenské pôrodníctvo o desaťročia dozadu?
Korona ma dostala do štádia, keď som urobila rozhodnutie, že do slovenských pôrodníc už nechodím. Cítim, že moja cesta pomoci ženám nejde cez slovenské pôrodnice. Duly mali istý čas zákaz sprevádzania v pôrodniciach (okrem pôrodnice v Trenčíne) a jednak to, čo sa v pôrodniciach deje... Dovolím si tvrdiť, že korona otvorila poklop a vynorilo sa ešte niečo horšie, čo sme ani nečakali.
Čo konkrétne myslíte?
Do pandémie to už v niektorých pôrodniciach, napríklad v Ružinove, fungovalo vcelku normálne: Ženu mohol sprevádzať partner aj dula, alebo hocikto, koho si vybrala, postoj personálu bol pri zdravých ženách v zmysle „tu máte izbu, prídem popočúvať bábätko, zavolajte nás, ak bude rodiť,“ skontrolovali bábätko a odchádzali, žiadne zásahy... Korona spôsobila, že teraz sa oddelenia znova uzavreli a dostali sa do toho, čo bolo kedysi a čo väčšine zdravotníkov vyhovuje: Prídu nám tu slabé ženy, ktoré urobia, čo im povieme, dáme ich ľahnúť na monitor, ktorý nám všetko pekne ukazuje, potom vytiahneme dieťa a hotovo. Dieťa zachránené, žena zachránená. No to, čo sa deje ďalej, už nik nerieši. A to je veľký problém. Pôrod je pritom obrazom spoločnosti, a to, čo ženy a ich deti ďalej zažívajú, je to, čo vidíme potom v našej spoločnosti v každodenných situáciách.
Skúste ešte viac konkrétne.
Už vôbec to, že ženy mali/majú rodiť v rúškach. Kto sa pozrie na fyziológiu pôrodu, nemôže povedať žene, aby si dala rúško. Dýchanie je skrátka základ. Ďalšia veľká negatívna zmena je, že ženy si predtým mohli voliť, koho a ako chcú pri pôrode mať, teraz tam ostávajú často samotné. Ak tam aj je sprevádzajúca osoba, volajú ju dnu až na tú záverečnú fázu, keď sa rodí bábätko. Nie je to také ako predtým. Navyše sú pôrodnice, nie každá , ktoré vyžadujú PCR testy s časovým obmedzením. Pôrod sa ale nedá naplánovať. Ženy aj ich partneri, resp. sprevádzajúce osoby musia chodiť pravidelne na testy. Ak nemajú v ruke výsledok, samozrejme negatívny, nepustia ich do pôrodnice. Zdôrazňujem, nie každá pôrodnica to takto má.
Navyše začal byť tlak na termín pôrodu, čiže je tu veľa vyvolaných pôrodov, strach, stres, vyvolávačky... Minimalizovanie kontaktu, oddeľovanie detí od mám. A s čím sme sa stretávali v prípade pozitívnych matiek, to je pre mňa absurdné.
Dostali ste sa ako dula niekedy do konfliktu s personálom?
Ústne nikdy, ale viem, že majú niektorí na mňa ťažké srdce. Napríklad raz som sprevádzala ženu, ktorej pri prvom pôrode praskli plodovú vodu a bolo to pre ňu najnáročnejšie, čo zažila. Počas druhého tehotenstva ma kontaktovala, aby som ju sprevádzala. Jej najväčším želaním bolo, aby jej už neurobili amniotómiu – prepichnutie plodových obalov. Vysvetlila som jej, že si to bude musieť ustáť pred personálom sama. Ja to nebudem komunikovať so zdravotníkmi, to nie je moja práca. Pri pôrode im oznámila, že nechce pustiť plodovú vodu, že to nedovolí. Lekárka bola presvedčená, že ja ju k tomu nabádam, a že by som mala zmeniť prístup.
Chodievate aj k domácim pôrodom?
Áno. Práve pandémia koronavírusu spôsobila, že je čoraz viac žien, ktoré hľadajú iné možnosti. Nie kvôli strachu z covidu. Je to zo strachu, že žena zostane v pôrodnici sama, že sa k nej budú správať nerešpektujúco, že ju budú ponižovať, že si nedokáže ustáť to, čo si želá, pretože tam bude sama. A najmä z toho, že jej zoberú dieťatko. Spravidla sa pre domáci pôrod rozhodujú viacrodičky, ktoré už aspoň jeden pôrod v pôrodnici zažili. Vedia, že to tentokrát chcú zažiť inak. Pôrod doma a v nemocnici sa nedá ani porovnať. Je to niečo, čomu vravím láska nebeská. Sila ženy je tam tak silná... Je si je vedomá, do čoho ide, preberá zodpovednosť za všetko, svoj život, život dieťaťa... Je si vedomá svojej sily, ale aj svojich strachov. Môže sa naplno prejaviť a pôrod je potom transformačný pre celú rodinu.
Pôrod doma prebieha úplne inak ako v nemocnici. Lucia Vančo pri jednom z nich.
Foto: Barbora DúbravskáV akom zmysle?
Ak toto žena zažije, v jej živote už nikdy nedovolí, aby ju alebo jej deti, rodinu niekto ponižoval či manipuloval. Zastane sa seba a svojich blízkych. Ide do svojej sily. Uvidí, že ona je tvorcom svojho života – nikto iný. Ona je zodpovedná za to, čo sa jej deje. Zodpovedná za svoj život, za svoje zdravie, za hojnosť, šťastie, za každú minútu svojho bytia.
Pri pôrode sa dejú krásne príbehy. Napríklad nedávno žena porodila doma a asi hodinku-dve po pôrode prišiel za ňou jej otec. Poďakoval jej, svojej dcére, že porodila vnučku. Doniesol jej polievku a nakŕmil ju. Z úcty k nej samej a z úcty k novej bytosti, ktorá prišla do ich rodiny. Kľud, pokoj, ticho, láska nebeská. Viac netreba hovoriť.
Teraz tú idylku preruším najčastejším argumentom autorít: Rodiť doma je veľmi nebezpečné, riziká sú priveľké... Stretli ste sa aj s komplikáciami?
Áno, toto často počúvam. Je to vytvorený obraz o domácich pôrodoch. Ale pôrody doma sa dejú inak ako v pôrodniciach. Tým, že ženy nie sú vyrušované, nemusia sa nikam presúvať, nemajú stres, nemusia vymýšľať, čo s deťmi doma... Tých komplikácií bolo minimálne. Myslím si, že pri domácom pôrode nechce nikto riskovať. Pre tento pôrod sa rozhodujú zdravé ženy, ktoré čakajú zdravé detičky a celé ich tehotenstvo bolo bez komplikácii. Ak by sa prejavilo čo i len malé podozrenie, že zdravotný stav nie je v poriadku, žena by mala ísť rodiť do pôrodnice. Ani ja nie som zástancom toho, aby sme bez rozmýšľania trvali na domácom pôrode. Nie je to pre každú ženu. Je to o pokore. Prijať s pokorou, že porodiť v pôrodnici je tiež možnosť, aj keď žena mala vysnívanú predstavu domáceho pôrodu.
Ste mamou troch detí, najmladšia je predškoláčka. Pôrody, pri ktorých ženy sprevádzate, však nemožno naplánovať, ani ich začiatok ani ich trvanie. Ako teda doma riešite nepretržitú pohotovosť a nevyspytateľnú pracovnú dobu?
Mám obrovskú výhodu, že manžel je flexibilný a dokáže sa o deti postarať. Som mu nekonečne vďačná, za všetko. Bez jeho podpory by som nemohla robiť to, čo robím. Všetky tri dcéry máme v školskom systéme na jednom mieste, čo zjednodušuje dopravu. A áno, telefón je môj verný priateľ. Mnoho pôrodov sa spúšťa v noci, čiže večer často líham s tým, že neviem, o koľkej sa ráno zobudím a kde budem. Často je to ale o tom, že pôrody majú svoju postupnosť. Žena mi zavolá a už viem ako tak naplánovať najbližšie hodiny. Ale sú aj situácie, kedy položím varechu a bežím od nedovareného obeda k pôrodu. Niektoré ženy sprevádzam cez telefón. To tiež spustila pandémia. V pôrodnici je so ženou muž, ja na telefóne. Prípadne niekedy chodím k ženám domov a som s nimi do času, kým nejdú do pôrodnice. V čom je nevýhoda, že sa ťažko u nás v rodine plánujú dovolenky alebo len víkendy na vzdialenejších miestach. V lete mám mesiac voľno a Vianočné sviatky sú pre mňa čas, kedy som iba s rodinou a vypínam telefón.
