Oliver Andrásy s tromi vnučkami.
Foto: archív Olivera AndrásyhoKto videl rozhovor, ktorý ste poskytli novinárke Zuzane Kovačič Hanzelovej, ľahko mohol nadobudnúť dojem, že kritizujete zachraňovanie predčasne narodených detí. Vravíte, že to tak nie je a nikdy by ste si nedovolili niečo také tvrdiť. Ako si teda potom vysvetliť tieto vaše slová, ktoré v rozhovore zazneli: „Predkovia mali desať dvanásť detí, ale prežili dve tri. Tak fungoval svet. Predpokladám, že tie dve tri boli najživotaschopnejšie, a genofond sa tak vylepšoval. Teraz ale vedia lekári zachrániť aj plod, ktorý keď bude pokračovať, tak ľudstvo bude degenerovať.“
Priznám sa vám, že keď sa na mňa po tom rozhovore spustila lavína kritiky, tak som si v jednom momente povedal: „Čert mi bol toto dlžný, načo som tam liezol. Veď ma varovali, aby som to nerobil.“ Ale potom som nad tým rozmýšľal a dnes som rád, že som tam išiel. Hlavne preto, že veci, ktoré som tam spontánne nakusol, som bol nútený domyslieť a oveľa presnejšie formulovať. Ten rozhovor bol z mojej strany z veľkej časti improvizácia, navyše v oblasti, ktorá nie je mojou domovskou, takže tie formulácie nemám nejaké „predžuté“. Musím sa priznať, že isté vety by som dnes už nepoužil. Najmä by som nepovedal, že ľudstvo degeneruje, lebo medicína zachraňuje aj deti, ktoré by pred 200 rokmi neprežili. Stalo sa totiž to, že to na seba začali vzťahovať všetci, ktorí sa narodili predčasne. Čo som tak ani vtedy nemyslel. Nemal som a nemám nič proti predčasne narodeným ľuďom. Lekárska veda už dosť dávno dokáže tento handicap úplne odstrániť po fyzickej i psychickej stránke. K predčasne narodeným deťom patrí aj moja manželka a garantujem vám, že po každej stránke je úplne v poriadku. Preto som s ňou už vyše 37 rokov.
Vidíte niečo zlého na tom, že sa dnes zachraňujú i deti, ktoré vážia len pol kilogramu a narodia sa už v 24. týždni tehotenstva, teda na hranici prežitia?
Ak vie lekárska veda garantovať, že tie deti tým nebudú trvale fyzicky alebo mentálne poznačené, tak nie. V opačnom prípade si myslím, že dieťaťu i jeho rodičom spôsobíme zbytočné trápenie. Tobôž, ak sú tí rodičia zdraví a o rok či o dva môžu mať úplne zdravé dieťa či niekoľko detí.
Manželka Olivera Andrásyho Danka.
Foto: archív Olivera AndrásyhoZdruženiu Malíček i všetkým ľuďom, ktorí sa predčasne narodili alebo majú predčasne narodené dieťa, sa ospravedlňujem, ak to takto pochopili. Ako je Boh nado mnou, nemal som pri degenerácii ľudstva na mysli predčasne narodené deti. Ale je pravda, že už asi natrvalo budem poznačený programom Aj múdry schybí, ktorý som desaťročia robil. Tam som sa stretol s takými prípadmi, že dospelí ľudia nevedeli, na akom kontinente žijú a podobne. Preto sa mi, prosím, nečudujte, že nemám o svojich súčasníkoch vždy len tú najlepšiu mienku.
Je niečo, čo by ste rodičom predčasniatok rád odkázali?
Aby ten problém nepodcenili a nielenže išli za naozaj dobrým odborníkom, ale najmä išli do takej nemocnice, kde majú kvalitné prístrojové vybavenie. A pod dobrým prístrojovým vybavením nemyslím televízor na izbe a možnosť objednať si jedlo na izbu ako v hoteli.
Vaše názory na rôzne témy sú považované za dosť kontroverzné, napríklad postoj k interrupciám, ktoré by sa podľa vás mali najlepšie zakázať. Prečo si myslíte, že je dobrý nápad, zakázať ženám niečo, na čo majú už dlhšiu dobu právo?
Ja s interrupciami súhlasím len v dvoch prípadoch: ak ide o znásilnenie alebo ak reálne hrozí, že sa narodí nevyliečiteľne chorý jedinec. Ale nesúhlasím s tým, že nenarodené dieťa je súčasťou tela matky a ona si s ním robí to, čo uzná za vhodné. Myslím si, že nenarodené dieťa je samostatná ľudská bytosť a nikto – dokonca ani matka, ani otec, ani obaja spoločne – nemajú právo ho len tak zabiť. Pretože ako inak ako zabitie sa dá nazvať proces, na začiatku ktorého je dieťa živé a zdravé, potom sa niečo stane (lekársky zákrok) a na konci toho procesu je dieťa už mŕtve.
Oliver Andrásy s Karlom Gottom pri nakrúcaní silvestrovskej relácie Nikto nie je dokonalý, rok 2012.
Foto: Oliver AndrásyJe nejaký argument, ktorý by mohol zmeniť váš postoj? Napríklad právo žien rozhodovať o svojom tele a živote? Pre väčšinu z nich je rozhodnutie podstúpiť umelé prerušenie tehotenstvo bolestivé, ale z nejakého dôvodu, ktorý považujú za podstatný, tento krok urobia.
Pozrite sa, moja dcéra pred pol rokom porodila tretie dieťa a až teraz naplno vidím, ako je pre matku namáhavé vychovávať deti. My sme mali len jednu dcéru a to bolo neporovnateľne ľahšie. Preto sa jej snažíme s manželkou zo všetkých síl pomáhať. Byť matkou je v našich pomeroch veľké sebaobetovanie, lebo spoločnosť si to podľa mňa neváži tak, ako by mala. Minimálne, ak to beriem podľa výšky materského a rodičovského príspevku. Je to paradoxné o to viac, že Európska únia je ochotná vynaložiť za jedného migranta desaťtisíce eur s odôvodnením, že kontinent vymiera, ale matke dá na dieťa 250 eur. Pri dnešných cenách. Je to hanba. Na druhej strane nikto ženu nenúti, aby mala dieťa. Ak teda nepočítame znásilnenie, ale o tom som už hovoril. Myslím si, že dnes už existuje množstvo veľmi účinných prostriedkov, ako zabrániť neželanému tehotenstvu. Posilnil by som ale ešte jeden nástroj preto, aby si matka dieťa ponechala: výrazne väčšiu spoluúčasť otca dieťaťa na financovaní jeho výchovy. Percentuálne by to malo byť asi aj výrazne nad 50 percent. Ja som konzervatívec – a tvrdím, že živiteľom rodiny musí byť otec. Tak keď splodil, nech aj živí.
Žena, ktorá je rozhodnutá podstúpiť potrat, to urobí, hoci jej to zákon formálne zakáže. Nemusí to byť však bezpečná interrupcia pod lekárskym dohľadom. V tomto nevidíte riziká?
Pozrite sa, kradne sa aj napriek tomu, že je to zákonom zakázané, ale čo máme teraz urobiť? Legalizovať krádeže? Verím, že múdra žena, keď veľmi nechce, tak neotehotnie, alebo keď otehotnie, tak bude ctiť zákon.
Zdá sa, že súčasný vývoj v mnohom kritizujete, ale je niečo, čo predtým nebolo a čo sa vám v spoločnosti či rodinných vzťahoch naopak páči?
Je množstvo vecí, ktoré sa mi na modernej dobe páčia. Väčšinou sú však technického charakteru a všetky ich aj využívam. Čo ale týka človeka, tam si myslím, že nastal pokrok len vo vedomostiach, nie v morálke. No a najhoršie je to s ľudstvom. Pripadá mi to tak, že je nepoučiteľné. Napriek toľkým utrpeniam, ktoré vojny ľuďom spôsobili, stále vznikajú nové a nové. A pritom niet väčšieho zločinu proti ľudskosti, ako je vojna. Už sme neplánovane zažili morovú epidémiu vo forme covidu, ale v našom živote skúsenosť s vojnou dúfam už mať nebudeme. Bez tejto skúsenosti pokojne dožijem.
S vnučkami v bazéne.
Foto: archív Olivera AndrásyhoOdkiaľ pramení váš konzervatívny názor na život a na to, čo je správne a čo nie? Boli ste vychovávaný v cirkevnom prostredí? Kto vás najviac formoval?
Konzervativizmus beriem tak, že spoločnosť vie, čo je dobré a čo je zlé a že tomu prispôsobí aj zákony. A potom prísnymi trestami donúti ľudí, aby sa tie dobré zákona aj dodržiavali. Veľký problém vidím v zlých zákonoch. Ak niekto porušuje zlé zákony, tak spoločnosť to nielenže toleruje, ale dokonca to považuje za správne. Takmer denno-denne sme to zažívali za komunizmu. Trestné bolo aj to, čo sme považovali za správne. Napríklad voľne podnikať, voľne cestovať alebo mať svoj vlastný názor alebo čítať istý druh literatúry či počúvať istý druh hudby. A keďže bol zmätok v tom, čo je správne a čo nie, spoločnosť tolerovala aj veci, ktoré správne neboli. Napríklad kradnutie z takzvaného spoločného.
A čo sa týka mojej výchovy, nedá sa povedať, že som vyrastal v nejakom cirkevnom prostredí. Moja mama mala dokonca k cirkvám ako takým veľmi vlažný postoj. Ona jednoznačne v Boha verila, ale nepotrebovala k tomu cirkev. Bolo to dané tým, že môj prastarý otec bol Chorvát a katolík. A zobral si luteránku a aj deti boli luteráni. Keď zomrel, katolícky kňaz ho odmietol pochovať, lebo podľa neho zradil katolicizmus a luteránsky ho tiež nechcel pochovať, veď bol katolík. Mamu to veľmi radilo, lebo svojho starého otca milovala.
Podľa vášho názoru dnes prebieha súboj medzi záujmom jednotlivca a záujmom celku, pričom navrch má jednotlivec, čo nie je dobre. Kde všade podľa vás tento súboj prebieha a prečo to nie podľa vás v poriadku?
Aby som bol presný: Prebieha súboj medzi záujmom jednotlivca a záujmom ľudstva ako celku, pričom západná civilizácia jednoznačne protežuje právo jednotlivca. Problém je v tom, že právo rozhodovať o tom, kto bude žiť a kto nie, sa z prírody - alebo keď chcete tak z Boha - pomaly, ale iste presúva na človeka. Viď prípad Schumacher. Jeho život už desať rokov nie je v rukách Božích, ale v rukách človeka. Pre človeka platí desatoro, teda platí pre neho aj obmedzenie „nezabiješ“. A je správne, že to platí. Jeden človek naozaj nemá právo ukončiť život iného človeka. Ale pre prírodu, či keď chcete tak pre Boha, desatoro neplatí. Keď pred 100, 200 či 4 000 rokmi rokmi z desiatich detí v rodine zomrelo sedem alebo osem, každý to bral tak: „Boh dal, Boh vzal.“ Poplakali si, ale nikto Boha z nejakej vraždy neobviňoval.
Pri človeku je to iné. Ak by o odpojení od prístrojov, ktoré spôsobia smrť človeka, rozhodol nejaký lekár, môže byť možno obvinený z vraždy, minimálne zabitia. Zodpovedný človek sa bude báť rozhodnúť o smrti iného. To znamená, že mnoho ľudí bude žiť, hoci za normálnych okolností by už nežili. Ale vďaka prístrojom žiť budú. Možno si poviete: „Hurá, je to výborné, zachránili sme ľudské životy.“ V čom teda vidím problém? Ak ide o jedného Schumachera, tak v ničom. Ani v prípade tisíc Schumacherov nie je problém. Ale keby tých Schumacherov boli milióny, alebo desiatky miliónov, tak by to už problém bol. Najmä, ak by ľudia pri určitom stave vývoja lekárskej vedy získali kontrolu nad otázkou života a smrti a ľudia by de facto prestali umierať. Ale rodiť sa budú aj naďalej. Čiže na planéte nebudeme mať osem miliárd ľudí ale možno 20 alebo 50 a možno 100 miliárd. A to už problém bude, dokonca riadny: potraviny, znečistenie životného prostredia a tak ďalej. Kam sa toľko ľudí pomestí, keď ľudia budú žiť buď večne, alebo hoci len 200, 300 rokov?!
A potom sú tu ďalšie problémy spojené s kvalitou života. Schumacher žije. Papierovo. Ale žije aj naozaj? Aká je kvalita jeho života? A budú sa také isté prístroje ako pri Schumacherovi používať aj pri synovi egyptského roľníka. A kto to zaplatí? Je to množstvo problémov, ktoré všetky vyplývajú z toho, že právo rozhodovať o živote a smrti sa presunie z Boha či z prírody na človeka. Alebo sa potom už nebudú robiť nové deti? Nie, nie som proti pokroku, a to ani v lekárskej vede. Ale je na zamyslenie, že Boh nezakázal Adamovi a Eve jesť plod zo stromu korupcie, ani zo stromu smilstva.... nie, on im zakázal jedine a výlučne konzumovať plod zo stromu poznania. A keď ten plod zo stromu poznania odtrhli a zahryzli doň, tak ich vyhnal z raja. Myslím si, že je to veľmi symbolické. A mali by sme sa nad tým zamyslieť: Je človek pripravený prevziať na seba úlohu Boha?
S pápežom Jánom Pavlom II.
Foto: archív Olivera Andrásyho
