názor: Treba deťom hračky?

Patricia Poprocká, 30. októbra 2018 o 12:16

Deti sa chcú a potrebujú hrať. Koľko pomôcok k tomu naozaj potrebujú?

Deti buď hračky majú, alebo si ich vyrobia. Alebo oboje.

Foto: Patricia Poprocká
Ako dieťa som hračkárstva zbožňovala. Dôverne známa typická vôňa, v regáloch naukladané plyšáčiky, igráčikovia, hry, zdalo sa mi, že od výmyslu sveta. A ja som si šťastná mohla vybrať jednu z nich.

Dnes sa hračkárstiev skôr desím. Z pohľadu dospelého vnímam prepchaté police s agresívnymi príšerami a nepotrebnými plastovými, zväčša gýčovými haraburdami. Ak môžem, vyhýbam sa im. Našťastie moje deti dokážu prejsť okolo hračkárstiev bez nakuknutia dovnútra, aj keď sa hračkám, samozrejme, tešia.

Osobne sa neviem ubrániť dojmu, že neraz ide skôr o vyhadzovanie peňazí. Nech je totiž hračka akokoľvek krásna a užitočne vymyslená, napokon si ju dieťa aj tak prispôsobí svojmu. Vidím to na svojich deťoch. Dodnes si pamätám, keď mi trojročný syn, celý rozžiarený, priniesol bábiku s otázkou. „Odtrhnem hlavu bábike? Áno?“

Niekedy sa ani nestačím čudovať, čo všetko sú detské hlávky schopné vymyslieť. Z rozkladacej knihy je laptop, prípadne auto, zaparkované do garáže. Z dreveného hríbika je raz pečiatka, raz kladivo, ktorým sa zatĺka klinec, ale už z neho bola aj žiletka na holenie nôh. „Mám chĺpky, akože...“ Minule si vymysleli korčule – z drevených tabúľ, do ktorých sa vkladajú drevené písmenká.

Naposledy šesťročná dcéra dostala krásnu kartičkovú hru na cvičenie pamäti. Na jednej strane bol obrázok z rozprávky, na ktorý bolo treba pozerať desať sekúnd a potom bolo treba naslepo odpovedať na otázky, napríklad – aké šaty má Popoluška, visí na stene obraz, a podobne. To bola hračka, ktorá deťom vydržala najdlhšie - asi šesť týždňov. Potom ako prvé zmizli presýpacie hodiny, merajúce čas. Samozrejme, bolo treba preskúmať, čo sa to vnútri sype. Kartičky s obrázkami sa dnes povaľujú po celom dome a kadejakých taškách. Deti sa hrajú, že sú to ich mobily, peňaženky, peniaze, cestovné pasy, a ani neviem, čo ešte.

Časť expertov vraví, že kvalitné hračky sú prospešné, nútia deti rozmýšľať a vzdelávajú ich. Časť expertov zasa tvrdí, že hračky ani príliš netreba, čím menej ich dieťa má, tým viac je nútené zapájať fantáziu.

Mne je bližší ten druhý názor. Keby bolo na mne, v detskej izbe by sa hračky dali spočítať na prstoch ruky. Kamaráti a staré mamy sa však snažia potešiť detskú dušičku, takže výsledkom sú plné dva koše autíčok, plyšáčikov, kociek...

Teda - možno iba ja ich vnímam ako autíčka, plyšáčiky a kocky. Pre moje deti bol už plyšáčik „bábätkom“, kocky zasa garážou... Deti si hračky skrátka prispôsobujú svojej fantázii.
Vo väčšine prípadov sa hračke dieťa na chvíľu veľmi poteší, a o ďalšiu chvíľu zabudne. Alebo si z nej vyrobí vlastnú, inú. A nám dospelým je potom ťažko pochopiť, že napríklad z puzzle, ktoré sme im kúpili na rozvoj pamäte a inteligencie, sú zrazu snehové vločky porozhadzované po celej izbe...

Spomínam si na knihu Antonína Zápotockého, Barunka. Barunka bola chudobná, tak sa hrala s drevenými polienkami – bielym brezovým a tmavým borovicovým. Boli to jej bábiky, jej deti, a plakala, keď jej ich brat spálil. Myslievam na to, keď vidím dnešné hračky od výmyslu sveta.

Je však fajn, že deti, podobne ako Barunka, nemajú problém vyrobiť si hračku z hocičoho. A vlastne aj - z ničoho. Jeden čas sa aj môj syn najradšej hrával, že „akože“ polieva záhradku, paradajky, mrkvu, potom z nich na opačnom konci chodby varil polievku a s krikom „kypí, kypí!“ utekal cez celú chodbu.

Keď mala dcéra dva a pol roka, na dovolenke pri mori sme si mesiac vystačili s jednou loptou a kelímkami od zmrzliny, do ktorých ukladala na pláži kamienky. Nič iné nemala a nič jej ani nechýbalo.

Nastaviť deti tak, aby nemali záujem o hračky, sa v dnešnej komerčnej dobe nedá. Výrobcovia veľmi dobre vedia, čo robia, keď núkajú atraktívne pestrofarebné, svetielkujúce, hovoriace predmety... Kto z detí by nemal záujem? A kto z dospelých by aspoň raz neodolal detským prosbám?

Z mojich skúseností sa mi zdá, že vo väčšine prípadov sa hračke dieťa na chvíľu veľmi poteší, a o ďalšiu chvíľu zabudne. Alebo si z nej vyrobí vlastnú, inú. A nám dospelým je potom ťažko pochopiť, že napríklad z puzzle, ktoré sme im kúpili na rozvoj pamäte a inteligencie, sú zrazu snehové vločky porozhadzované po celej izbe... Takže – hračky, nehračky, zahrať sa dá so všetkým a na všetko.




Komentáre k článku:
  • používateľ nemá avatarPherenike 30. októbra 2018 o 16:46

    Deti vedia kreatívne využiť hračky aj na ine účely. My si myslíme, že každá vec ma svoj účel. U deti zrejme nie :) ako kamarátkina dcera si z postavených otvorených kníh robí izbičky pre barbiny. Práve pri tom trénujú improvizáciu a svoju kreativitu. Moji chlapci si často robievaju hračky a iné veci ako pokladničky , stojany na perá atď z kartónov a pomocou tavnej pištole. Robia aj dekorácie z dreva, sklenených dekorativnych guliciek a podobne.
    @zareaguj


Pridajte komentár

táto funkcia je len pre prihlásených

Prihláste sa



Dieťa 1 — 6 - ďalšie články

Ďalšie články v rubrike >