Prvé chvíle s bábätkom musia matky, ktoré sa nedostali na nadštandardné izby, zvládnuť v neprívetivých podmienkach. Radosť z dieťaťa však prevyšuje všetko. Ilustračné foto.
Foto: shutterstock.comČo Monika oceňuje, je prístup personálu pri pôrode, ktorý je často diskutovanou témou a predmetom kritiky zo strany mnohých žien. „Boli milí a najmä – komunikovali sme spolu. Ja som počúvala ich a oni mňa. Môžem to nazvať vzájomným rešpektom. Nestretla som sa z ich strany zo žiadnym nátlakom, čo „musím“ robiť. Keď sa na to pozriem spätne, naozaj je dôležité komunikovať, aby lekár/pôrodná asistentka vedeli čo chcete, ako sa cítite, a zároveň je potrebné vnímať ich a počúvať.“
Jej synček prišiel na svet veľmi rýchlo, za hodinu. Bez vopred dohodnutého lekára, bez medikamentov, v sprievode manžela si Monika mohla slobodne zvoliť, čo si pri pôrode želá a čo nie.
Bez nástrihu i zásahov
„Asi ako každá žena, aj ja som túžila po čo najprirodzenejšom pôrode. Vďaka Pánu Bohu, naozaj mi bol dopriaty prirodzený a rýchly pôrod bez zásahov a predpôrodných príprav (vraj rutinných). Bez môjho súhlasu mi nedali žiaden liek, pýtali sa ma naozaj na všetko. Ale tým, že syn sa narodil naozaj rýchlo, za hodinu, nebol čas na „prasknutie plodovej vody“, podávanie oxytocínu či epidurálnej analgézie... Tak, ako pri predchádzajúcich troch pôrodoch, aj teraz som odmietla nástrih hrádze. Pôrodná sestra aj pôrodníčka mi na to povedali, že „snažíme sa vždy bez nástrihu“. A tak aj bolo, bez akýchkoľvek iných slov, presviedčania či následných pôrodných zranení. Hneď po pôrode som sa cítila, akoby mi bábätko niekto priniesol do náruče. Necítila som sa ubolená ani vyčerpaná. Len šťastná,“ spomína.Spokojná bola aj s prvými chvíľami po pôrode. „Syna mi ihneď dali na pár minút, potom zobrali na malú chvíľku a znova priniesli bez oblečenia len s čiapočkou. Syn bol so mnou a manželom celé dve hodiny a spokojne si na mne ležal.“
Úbohý „štandard“
Potom nastúpila nemocničná rutina. Monika porodila v noci, na izbu sa dostala nad ránom a jej dieťa zostalo u sestričiek, odkiaľ si ho potom ráno zobrala k sebe. Aj keď krátka, ale predsa len separácia, jej neprekážala. „Popravde, hoci pôrod trval krátko, bola som rada, že si môžem „len tak“ oddýchnuť na pár hodín. Viem, že sa hovorí o tom, že dieťa sa nemá odlúčiť od matky a malo by byť prevezené priamo na izbu s ňou, mne však padlo dobre, že som mala krátky čas len sama pre seba,“ vraví s tým, že potom bol synček už celý čas s ňou.Tu sa však idylka skončila a Monika na vlastnej koži pocítila realitu prostredia slovenských nemocníc, ktorá sa netýka len tej v hlavnom meste. Nadštandardné izby boli plné, takže so synom skončili na tých „obyčajných“, bez príplatku za „nadštandard“. A vôbec to nebolo príjemné. Ak však má byť toto „štandard“, tak je naozaj latka položená veľmi nízko.
Zohrejte sa. Alebo si osušte veci.
Foto: MonikaŠiesti v izbe pre štyroch
„Stav izieb a sociálnych zariadení je naozaj zlý, toto hodnotím až ako nedôstojné. Na izbách, ktoré sú určené pre dve ženy, sa tlačia tri čerstvé mamičky. A to až tak, že deti v postieľkach sa nezmestia k posteli matky, takže sú pri nohách postele. Čiže ak začne bábo plakať, mamička nemá inú možnosť ako zakaždým v noci či cez deň vstať z postele a ísť po bábätko. Pritom ak má popôrodné zranenia či je po cisárskom reze, častokrát zvažuje každý pohyb...Ak niekto považuje za samozrejmosť prebaľovací pult, stoličku, či stôl v izbe, je na omyle. Prebaľovací pult tam síce je, ale postele sú tak na sebe pritisnuté, že nie je možné sa k nemu dostať a deti sa prebaľujú na posteliach.
O tom, že žena by si rada vyložila hygienu, oblečenie, tiež možno len snívať. Skrine sú jednak staré a v rôznom stave, jednak sa do nich zďaleka všetko nevojde a najmä – nie je ani priestor sa k nim dostať. Takže celý svoj pobyt na oddelení šestonedelia som bola zbalená v kufri a vyberala odtiaľ potrebné veci, hygienu, oblečenie. Pripomenulo mi to moje detstvo a prázdniny na stanovačke. Je však smutné, že v dnešnej dobe sa toto berie ako vhodné podmienky, a keď sa žena nedostane na nadštandard, pretože je obsadený, musí doslova „prežiť“ takto.“
Sprcha na očistu a osvieženie. Táto veru vábivo nevyzerá.
Foto: MonikaTeplá voda len v určité hodiny
Ďalšou kapitolou boli sociálne zariadenia. „O jedno sa delí šesť žien. V čase, keď každá nutne potrebuje zvýšenú hygienu, teplá voda tečie len do určitej hodiny. Niet si kam odložiť župan, nočnú košeľu…Dvere na izbe na balkón nemali kľučku a boli zle zavreté, takže na izbe sme mali neustále chladno. Spali sme v ponožkách a ja aj v župane, ak fúkal vietor...
Dvere na balkón bez kľučky.
Foto: MonikaAkoby sa zabúdalo, že liečia nielen lekári, ale aj prostredie, v ktorom sa žena nachádza. A žena po pôrode mnohokrát nepotrebuje liečiť/zotaviť sa len z pôrodu, ale povzbudiť aj psychicky. Potrebuje pohodu, pohodlie, spokojnosť. To však nie je možné získať v takýchto neúctivých podmienkach,“ približuje Monika.
O dojčení „z rýchlika“
Čo Monike ešte chýbalo, bolo kvalitné poradenstvo o dojčení. „Dojčila som všetky svoje deti dlhodobo, takže mám svoje skúsenosti a vedela som o možných úskaliach. Ale čo som si všimla, tak žiaľ, poradenstvo pri dojčení je v tejto pôrodnici s medzerami. Moje dieťa nebolo dokrmované, celý čas bolo so mnou a od začiatku dojčené na požiadanie. Avšak mamičky na izbe mali svoje ťažkosti a tu som videla, že by potrebovali väčší pokoj, lepšie podmienky na izbe a najmä pomoc. Vysvetlenie, počúvanie, porozprávanie sa... Ak k nim prišli nejaké rady, boli to len „také z rýchlika“ a ony či chceli alebo nie, dostali sa do štádia, že detičky dokrmovali viac ako dojčili. A pritom sa im pekne rozbiehala laktácia!Považujem za veľkú škodu, že na dojčenie nie je viac priestoru, času, možno ochoty alebo snahy. Je však ťažko niečo „vyčítať“, keď na tomto oddelení bolo množstvo žien. Skôr to hodnotím ako zle nastavený systém a zabehnuté koľaje ohľadom dojčenia,“ konštatuje Monika.
Žena po pôrode potrebuje čas, zžiť sa s bábätkom, pozdieľať svoje obavy, opýtať sa, pochopiť princíp dojčenia, čo kedy urobiť. Ak si do toho pripočítame vyčerpanie z pôrodu, prípadne pôrodné zranenia, ťažkosti… je toho na ňu veľa. Potrebuje kľud, čas a pochopenie, uistenie, že to pôjde a že to robí dobre. A to tam chýba. Namiesto väčšej podpory dojčenia a pomoci sa ako samozrejmosť berú klobúčiky na dojčenie, cumle či dokrmovanie bábätiek.“
Sociálne zariadenie je spoločné pre dve izby. Z diaľky vyzerá celkom normálne.
Foto: MonikaČo je lepšie
Za 11 rokov, kedy Monika prišla do pôrodnice ako prvorodička, sa však niektoré veci pohli aj k lepšiemu. „Som rada, že už nik nevyzýva, aby sa deti vážili pred každým dojčením a po každom dojčení. Pozitívne hodnotím aj ľudský prístup sestričiek na oddelení šestonedelia. Hoci bolo plné, boli milé a veľmi ľudské. Som im vďačná, že aj napriek záťaži a vyťaženiu sa snažia byť trpezlivé.“
Ošúchané dvere či skrinka v stene (na obrázku nižšie) sú smutnou samozrejmosťou.
Foto: Monika
