Mária Čírová si vždy želala mať veľkú rodinu, teraz sa jej rozrastie.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcAko sa cítite?
Toto tehotenstvo si vychutnávam plnými dúškami. Je absolútne výnimočné, vôbec som nečakala, že ešte budem mať možnosť niekedy si týmto prejsť, je to úplne celé iné. (úsmev)
Žiadne nevoľnosti, únava?
Vôbec nič. Unavená by som možno aj bola, ale dve staršie deti ma tak zamestnávajú, že ani nestíham pomyslieť na to, aby som si počas dňa pospala. Dopoludnia pracujem, riešim rôzne stretnutia a popoludní sú už deti so mnou, mám ich na starosti. Ale chodím skôr spávať, neponocujem, to je možno zmena.
Mali ste také pohodové aj predchádzajúce dve tehotenstvá?
Každé bolo iné. Keď som mala 20 rokov a čakala som môjho syna, nevoľnosti trvali celých deväť mesiacov. Dokonca si pamätám, že ešte aj na pôrodnej sále mi bolo nevoľno. Keď som otehotnela druhýkrát, kamarátky sa mi smiali, či sa mi vážne chcelo to toho ísť po tom, čo som si prežila pri Hugovi. Ale nejako som verila, že to možno bude celé iné. A presne – dcéra mi priniesla klasické tehotenstvo: prvé tri mesiace nevoľnosti a potom úplná paráda. A toto tretie tehotenstvo, toto mám za odmenu (smiech). Musím zaklopať, je to veľmi pohodové, dokonca môžem jesť čo chcem.
Som prešťastná vo svojom vnútri, v hĺbke môjho srdca, tretie dieťatko je pre mňa obrovský dar a požehnanie, vyznáva sa Mária.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcBolo pre vás prekvapením, keď ste zistili, že ste tehotná, alebo ste to viac-menej aj plánovali, keďže v minulosti ste vravievali, že chcete mať veľkú rodinu?
Áno, pamätám si na rozhovory, keď som mala 20 rokov a hovorila, že by som prijala aj päť-šesť detí (smiech). Som z veľkej rodiny, sme štyria súrodenci, rovnako aj manžel je zo štyroch súrodencov, a keď sa stretneme všetci s deťmi, je to naozaj veľmi veselé a veľmi si to užívame. Takže prvé naše prognózy boli aj päť-šesť detí, že to dáme a bude to úžasné. No ale po čase človek aj pri jednom dieťati zistí, že rodičovstvo nie je vôbec med lízať, najmä keď chcete z detí vychovať slušných a dobrých ľudí. Mali sme pocit, že zostaneme pri dvoch deťoch, ale keď som vlani oslavovala 30 rokov, začala som cítiť, že jediný darček, ktorý si do budúcna želám, je ešte jedno dieťa. Nemusím už ani na jedny narodeniny nič dostať, iba to tretie dieťa... (úsmev)
Takže sa vám to splnilo...
Áno. S manželom sme o tom debatovali asi rok, pretože predsa len je to iné, dve deti už sú staršie, a teraz by malo prísť to obdobie „užívania si“ – dovolenky, lyžovačky, všetky tie klasické veci s väčšími deťmi. No ale ja mám rada život a všetky jeho dobrodružstvá, tak som si povedala – poďme do toho a manžel po roku súhlasil, že teda dobre, poďme do toho, bude to to naše najlepšie rozhodnutie... (úsmev)
Výskumy potvrdzujú, že práve pri treťom dieťati je na matky najväčší tlak spoločnosti, práve v tom zmysle, ktorý spomínate aj vy – že dve deti sú akási norma, treba si ich už len užívať, načo mať ďalšie... Stretli ste sa s tým aj vy?
V rodine nie, tam to bolo také prirodzené a všetci sa potešili, pretože naši súrodenci majú po štyri deti a z manželovej strany aj po päť, takže my sme tí, ktorí zaostávajú... (smiech) Ale z okolia áno, prišli reakcie: „Fíha, to sa vám chcelo?“ Lenže ja som tak prešťastná vo svojom vnútri, v hĺbke môjho srdca, že túto otázku zodpoviem jednou vetou: „Pre mňa je to naozaj dar, obrovský dar a požehnanie.“ A nikto už potom nič nerieši.
Poznáte pohlavie dieťatka?
Zatiaľ nie, je to tak 50 na 50. Ja s dcérou tipujem, že to bude dievčatko a naši chlapi si myslia, že to bude syn. Teraz len vstupujem do piateho mesiaca, na monitore sa zatiaľ pohlavie dobre neukazuje. Veľmi mi chutí sladké a to isté som mala aj pri dcérke, takže uvidíme, či mi intuícia dobre hovorí (úsmev). Ale hoci všetci v napätí očakávame, kto sa trafil, v podstate nám je to jedno... (smiech)
Ako vyberáte meno? Dopredu alebo až keď dieťa uvidíte?
Pri prvých dvoch deťoch som mala veľa mien v zásobe, už od 15 rokov som si písala na papieriky, aké sa mi páčili. Teraz pri treťom, sa priznám, už nie sme až takí kreatívni (smiech), takže si myslím, že by mohlo mať meno po babičke, dedkovi, krstnom otcovi. Ideme asi týmto smerom, ale konkrétne mená ešte nemáme.
Mária Čírová
Na slovenskej hudobnej scéne pôsobí už niekoľko rokov. Do povedomia verejnosti sa dostala prvým hitom Búrka, neskôr pribudli ďalšie, napríklad Unikát či Na dosah. Vydala zatiaľ päť albumov. Už 12 rokov tvorí pár so svojím manažérom, producentom Mariánom Kachútom, za ktorého sa v roku 2017 vydala. Majú spolu 10-ročného Huga a sedemročnú Zoe, v auguste k nim pribudne tretie dieťatko.Vnútorne mám pocit, že to bude dobré. Na prvé dve deti som bola v podstate sama, keďže manžel bol skoro stále pracovne v zahraničí. Je medzi nimi rozdiel dva a pol roka, takže som si užila takú tú klasickú materskú dovolenku plnú úsmevných situácií a občas sme si aj všetci traja spolu poplakali. Keď som potrebovala ísť do sprchy, išli sme všetci traja do sprchy, keď som potrebovala ísť na toaletu, išli sme všetci traja na toaletu (smiech). Teraz sme už na naše tretie dieťa štyria a myslím, že to bude úplne iné, a že aj staršie deti mi malinké naozaj tú chvíľku postrážia.
Chystáte ich aj zapájať do pomocných prác okolo bábätka, alebo ste skôr za to, že to nie je úlohou súrodencov?
Tak to určite nie je moja parketa, aby sa nezapájali. Odmalička aj domácnosť riešime tak, že každý člen rodiny musí niečo robiť, deti vôbec nie sú ako vo vatičke. Keby ste sa ich spýtali, tak som asi najprísnejšia mama na Slovensku, hoci tak možno nevyzerám (smiech). Ale naozaj ich vediem aj k slušnosti, aj poslušnosti aj k určitej práci doma. Takže dnes už nakladajú umývačku riadu, vykladajú, syn dokonca vie uvariť aj cestoviny a pomoc v štýle „podaj mi plienku“ bude úplná samozrejmosť.
Ako deti vnímajú, že budú mať súrodenca?
Veľmi sa tešia. S manželom sme čakali, kedy im to oznámime. Dozvedeli sme sa to už začiatkom decembra, ale nechávali sme si to pre seba, nechceli sme na to deti hneď namotávať, pre istotu, keby sa niečo v začiatkoch stalo. No ale prišli Vianoce a ako si deti rozbaľovali darčeky, tak im manžel povedal, že máme pre nich ešte jeden darček, chytil mi bruško a oznámil, že budú mať súrodenca. Normálne odišli od darčekov, ktoré rozbaľovali, a začali nás objímať, bolo to naozaj nádherné.
Šťastie v kruhu najbližších. Rodina je pre mňa posvätná, vraví slávna speváčka.
Foto: archív Márie ČírovejAko sa dá zladiť kariéra úspešnej speváčky a matky dvoch, čoskoro troch detí?
Môj osobný názor je, že byť speváčkou je jedno z najlepších povolaní na to, aby ste mohli mať deti. Možno so mnou nebudú súhlasiť iné kolegyne, ale ja to tak vnímam. Keď sa napríklad chystá turné, je to síce trocha rušnejšie obdobie, ale potom zas príde voľnejšie, kedy som s rodinou, učím sa s deťmi, viem úplne o všetkom, kto čo má v škole a naozaj sa do všetkého zapájam, mám pre to čas. Neviem, či je to tým, že ja odmalička som stíhala viac vecí, napríklad na konzervatóriu som okrem hudobného odboru v maturitnom ročníku robila aj prvý ročník herecký, do toho mala aj svoju skupinu, s ktorou sme chodili na festivaly... Naozaj som typ, že mám rada život a dokážem si to v ňom aj zmanažovať. A na rodine mi naozaj záleží.
Kde ste napríklad mali deti, keď ste mali večer koncert alebo nejaké vystúpenie?
Keďže starých rodičov sme nechceli veľmi zaťažovať, vždy počas náročnejšieho obdobia som mala pri sebe na určitý čas asistentku. Ale samozrejme v období, keď sme nikoho nezamestnávali, využívame aj starých rodičov. Sme od seba 50 kilometrov, takže ak sú veci dobre naplánované, všetko funguje ako hodinky. Musím zaklopať, za tých 11 rokov som si už zvykla na tento štýl, že sa to dá. A aj keď som mala večer koncert, a vrátila sa o druhej či pol tretej ráno, na druhý deň som viezla deti do školy. Nenechala som si ujsť tú cestu, potom som si ľahla, keď som sa vrátila. A, neviem, či to je aj tým, ale máme krásne vzťahy, veľa sa rozprávame a cítim, že deti majú v nás veľkú dôveru.
Kedy máte čas na skúšky, komponovanie?
Keď sú deti v škole, sadnem si za klavír. Alebo po večeroch, keď ich uspíme. Tie moderné elektronické klavíre sú také, že si dáte slúchadlá na uši a nik vás nepočuje, nikoho nerušíte, takže dá sa to. Keď sa chce a máte náladu, dá sa to.
Pomáha vám niekto v domácnosti, napríklad s upratovaním?
Nie. Raz som skúšala upratovačku, ale predtým, než mala pani prísť, tak som vyupratovala dom, aby neprišla do neporiadku (smiech). Takže toto u mňa neprešlo. Možno sa raz k tomu dopracujem, ale snažím sa čas si zadeliť, aby sa to dalo zvládnuť. Teraz napríklad čítam knihu Minimalizmus v dome, ktorá napomáha zbaviť sa rôznych nepotrebných vecí. Takže napríklad nepotrebujem tristo varešiek, tristo naberačiek a nečakám na voľný deň, kým vyupratujeme celý dom. Stačí si vyhradiť každý deň 10-15 minút na jeden šuflík. Takto je do pár dní uprataná kuchyňa. Už mám v tom záľubu, prídem domov a riešim, čo idem zasa pretriediť (smiech).
Je niečo, čo by ste na sebe ako matke rada vylepšili?
Rodičovstvo má nevýhodu, že si ho nemôžete nikde vyskúšať. Je to naživo, „live“ a veľa vecí riešime za pochodu, možno aj keď sme v strese. Tým pádom sa ľahko stane, že s odstupom času by som niektoré veci riešila inak. Ale to normálne, učíme sa celý život a stále môžeme na sebe pracovať a zlepšovať sa.
Máriu Čírovú teší, že v jej pesničkách nájdu to svoje ľudia všetkých vekových kategórií.
Foto: archív Márie ČírovejInklinujú deti tiež k umeniu?
Áno, obidvaja. Ale v inom smere ako my s manželom. Manžel je hudobný producent, ja speváčka klaviristka, syn má vo svojich desiatich rokoch prečítaných vyše sto kníh a píše rôzne príbehy a scenáre. Chodí na krúžky divadelného typu, kde je režisérom, teraz naposledy napríklad vymyslel príbehy na vybrané slová. Obaja so Zoe hrajú na klavíri, štvorručky. Sledovať to, je to naozaj krásne, vidieť v nich kúsok nás. Priznám sa, neraz sa mi vtedy lesknú oči.
Keby ste to mali zhodnotiť spätne – malo materstvo vplyv na vašu kariéru, skladby, obsah hudby?
Určite áno. Odjakživa, od mojich 13-14 rokov som cítila, že chcem mať deti veľmi skoro a som veľmi vďačná, že mi prišiel do života muž, s ktorým to bolo možné. Manžel sa smeje, že si pamätá, ako som mu už na treťom rande vravela, devätnásťročná s plánmi v hlave, že ja chcem mať rodinu skoro a že keď on nechce, tak ja nemám na toto čas... (smiech). Ale je naozaj úžasný dar pre nás oboch, že sme mali deti takto skoro. Ovplyvnilo to celý môj život, kariéru aj smerovanie. Človek má úplne iný pohľad na život, veci... Keď spievam o láske, o deťoch, o živote, mám pocit, že viem, o čom spievam. Pretože tie veci sú zažité a hoci mám dnes 31 rokov, už 11-12 rokov žijem v partnerstve, mám za sebou rôzne životné situácie a všetko vkladám do tej hudby. Je úžasné vidieť v publiku aj starších, vyzretých ľudí, ktorí si nájdu to svoje v mojich pesničkách.
Čo máte na kariére speváčky najradšej?
Najradšej mám to, že vôbec môžem spievať. Odmalička som to vnímala ako dar, ktorý som mohla rozvíjať a na svojej ceste som postretala množstvo ľudí, ktorí ma posúvali ďalej. Priznám sa, že nikdy som nesnívala o tom, že budem známou speváčkou, ktorá má známe pesničky. Nebola som k tomu ani vedená. Naopak, mám veľmi pokorných rodičov, ktorí nikdy nemali veľké oči, do ničoho ma netlačili, a už vôbec nie do šoubiznisu, to bol pre nich doslova strašiak. Takže keď ma tam cesta zaviala a ja som sa ocitla v novinových plátkoch, rodičia mali aj strach, že čo to so mnou urobí... Mám pocit, že pekné na tom celom je, že som nestratila hlavu a svoje hodnoty. Rodina je pre mňa stále maximálne posvätná a tá kariéra, to je nejako tak pri tom. Možno je to aj o šťastí, naozaj, veľmi ťažko sa mi na túto tému vyjadruje. Odmalička som na sebe pracovala, cvičila som na klavíri, pripravovala sa na súťaže, spevácke, recitačné... Bola to doma prísna drezúra, ale nie preto, aby som sa stala niekedy slávnou. Bolo to skôr o tom, že musím na sebe pracovať, pretože som dostala nejaký dar. A takto sa to krásne vyvinulo.
Ako vnímate šoubiznis? Speváčky Misha či Tina z neho odišli, venujú sa radšej rodine a iným činnostiam, vám pomery v ňom neprekážajú?
Napriek tomu, že som v šoubiznise, tak tam vlastne ani nie som. Mám vlastný tím ľudí, stylistu, vizážistky, s ktorými šoubiznis ani neriešime. Jasné, jedna vec sú titulky, fotografovanie, ale buď mám šťastie na ľudí alebo neviem čím to je, no vôbec sa ma nedotýkajú veci ako napríklad ohováranie či neprajnosť, aj keď určite tam niečo také je. Nikdy som necítila niečo zlé, aj keď verím tomu, že keď vyjde dobrá pesnička, ako napríklad Unikát, nie všetci boli asi veľmi prajní (smiech). Ale mňa sa to vôbec nedotýka. Vždy som mala únik v rodine, bola to moja oáza pokoja. A aj keď čokoľvek nevyšlo, napríklad ma niekedy v médiách odprezentovali ako som nechcela, keď ma deti vyobjímali, vždy som na všetko zabudla. Naozaj.
Aká je vaša najobľúbenejšia skladba?
Momentálne je to asi pesnička Niekoľko rokov. Nie je veľmi známa pre verejnosť, ale fanúšikovia ju poznajú. Je z môjho albumu #2017 a zložila som ju ako svadobný dar pre môjho manžela.
Chystáte v najbližších mesiacoch ešte niečo pracovné?
Budem do konca júna pracovať, vyjde niekoľko krásnych projektov, na ktoré sa môžu fanúšikovia tešiť, ale nechcem to dopredu ešte hovoriť. Práve sa to varí a chystá. Začiatkom júla mi začína materská dovolenka a v auguste sa stanem trojnásobnou mamou, na čo sa veľmi teším.
Povolanie speváčky je podľa Márie Čírovej ideálne na zladenie s materstvom.
Foto: PRAVDA, Ľuboš PilcPremýšľate aj nad pôrodom? Ženy si chcú často napraviť dojmy z predchádzajúceho pôrodu práve v tom ďalšom. Týka sa vás to tiež?
Moje pôrody, rovnako ako tehotenstvá, boli tiež iné. Od začiatku som plánovala rodiť prirodzene, tešila sa na to. Bola som zdravé mladé dievča, nezažila žiadnu operáciu, cvičila som aj počas tehotenstva, skrátka, pripravovala som sa. No pri prvom pôrode, paradoxne, som bola prinútená rodiť cisárskym rezom, z čoho som bola nešťastná. Iba mi oznámili že je to nutné, aj keď som nemala komplikácie. Pôvodne som sa tešila, ako mi dieťa po pôrode dajú do náručia a budeme spolu nejaký čas, no svojho syna som nevidela po pôrode šesť hodín. Mal dokonca porezané líčko skalpelom, museli ho riešiť, naozaj to nebolo vôbec nič príjemné. Dostávala som sa z toho veľmi dlho. Trápilo ma to a z toho vznikali aj rôzne iné zdravotné problémy, pretože psychika robí veľmi veľa. Pri dcérke potom boli lekári veľmi opatrní, či môžem rodiť po cisárskom reze prirodzene. Takže som si až v 38. týždni našla pôrodníka, ktorý bol ochotný so mnou ako známou osobou odrodiť prirodzene.
Ktorý?
Bol to pán doktor Pavol Janáč z Antolskej, touto cestou ho pozdravujem a ďakujem za to, že to so mnou dal. Pôrod, aký bol pri Zoe, by som si chcela zopakovať. Nemala som žiadnu epidurálku, nič, bola som v takej svojej bubline, nevnímala som nič, ani jednu sestričku, ktorá by mi povedala, že sa neotváram, že niečo nie je v poriadku... Vnútorne som si veľmi verila, nachádzala som tú ženskú silu, niečo, čo v sebe každá jedna máme. Nebyť toho, že mi bolo ublížené pri prvom dieťatku, možno nikdy neprídem na to, aké sme bojovníčky, že to dáme, len si musíme veriť.
Mali ste tam tú slobodu, napríklad zvoliť si polohu pri tlačení?
Nie. Rodila som najklasickejšou metódou, inú možnosť mi nedali, ale ani som to nečakala. Možno v nejakom súkromnom zariadení sú aj iné možnosti, ale vtedy som bola rada že niekto bol ochotný so mnou rodiť prirodzenou cestou.
A čo bonding? Nechali vám dcéru na hrudi bezprostredne po narodení?
To nie, žiaľ, bolo to podľa nemocničných predpisov, najprv ju zobrali na vyšetrenie... Vzala som to tak, že je to naše slovenské... Ale zasa, aby som bola úprimná, pri tomto treťom dieťatku som si povedala, že to chcem zažiť, a podľa toho si vyberiem aj pôrodnicu.
