Rešpekt k rodiacim ženám stále nie je v našich pôrodniciach samozrejmosťou. A tak si Slovenky často musia vypočuť zraňujúce, výsmešné či manipulatívne komentáre personálu.
Pôrod je náročná situácia, nevhodné poznámky k pohode rodiacej ženy neprispievajú.
Foto: shutterstock
Nezisková organizácia Ženské kruhy, ktorá sa snaží o to, aby rešpekt, dôstojnosť a slobodná voľba žien v tehotenstve a pri pôrode boli samozrejmosťou, sa na sociálnej sieti opýtala žien, s akými nevhodnými komentármi sa stretli pri svojom vlastnom pôrode. Zišlo sa veľké množstvo odpovedí, ktoré dokazujú, že hoci sa situácia v slovenských pôrodniciach trochu lepší, stále ešte nie je žiadnou výnimkou správanie, ktoré rodiacu ženu stavia do nevýhodnej pozície.
Namiesto psychickej podpory sa Slovenky bežne stretávajú s nevhodnými poznámkami, ktoré môžu ženu zneistiť alebo zahanbiť, čo má vplyv aj na samotný priebeh pôrodu a na psychickú kondíciu rodičky počas neho. Veríme, že upozorňovaním na zaužívanú prax sa môžu podmienky v pôrodniciach meniť. Prečítajte si preto, s čím všetkým sa ženy v nemocniciach stretli - a nemali by sa.
Aké ste precitlivené!
Mne utkvela v pamäti hláška anestéziologičky počas zašívania (nástrih bol omylom urobený mimo kontrakcie, čiže strašne bolestivo) úplne výsmešným tónom smerom k dr.: „Bože, aké sú všetky precitlivené”, keď som poprosila, či mi nemôžu dať niečo na bolesť. Veľmi sa ma to dotklo.
Ticho, tu ste v nemocnici
Päť minút pred narodením dcéry: „Nekričte, tu ste v nemocnici.”
Musíme po vás utierať
Pri prvom pôrode som odmietla pustiť plodovú vodu, tak zrazu s rachotom vyšplechla na zem a sestry: „Teraz to tu musíme utierať.”
Nemám na ňu nervy
Pôrodníčka hovorí druhej, keď ma zašívala (pôrod bez epidurálu, s lokálnou anestéziou, ktorá evidentne nefungovala, ako má): „Nemám na túto nervy. Dokonči ju!”
Do toho si dávate dieťa?
Sestrička nás vošla skontrolovať do izby a začala ma hrešiť, že mám malú pri sebe v posteli a nie v postieľke vedľa: „Pozrite, aká špina z vás vychádza a do toho si do postele dávate dieťa!” Stihla odbehnúť, kým som ja ospalá a vyčerpaná vôbec zareagovala, že veď pred chvíľou odtiaľ dcéra vyšla a či ju váľam v krvi a či je krv špina? Tragikomický záver dala o hodinku druhá sestrička, ktorá ma sprdla za to, že malá plače a prečo ju mám vedľa v postieľke, keď dieťa má byť pri mame v posteli.
Beriete to automaticky, že tu vám vodu dajú
Hovorím sestričke, či mi môže dať kreslo do sedu, lebo bolo v ľahu a ona, že prečo? Ja, že lebo si tak prosím. A ona, že jej to je jedno, aj dolu hlavou nech rodím... Zabudla som si doma minerálku, pýtala som vodu, lebo som mala strašne sucho v ústach z rúška a ona, že kde máte vodu? Ja, že nemám, zabudla som doma, v tom zhone. A ona, že no veď to beriete automaticky, že tu vám dajú...
Ukľudnite sa!
Tri sekundy po tom, ako sa mi narodilo dieťa a ja som sa nad ním rozcítene rozplývala, mi sestra vraví: „Prosím vás, ukľudnite sa!”
Tá nie je moja
Po prijatí na pôrodnú sálu: „Ale to nie je moja pacientka!” Takto sa ohradila službukonajúca doktorka, keďže som ju nemala zazmluvnenú. Cítila som sa ako druhá kategória nejakého tovaru.
Cecky ako dojka a nič!
Sestrička na izbe: „Ako to, že vám nejde dojčenie, veď máte cecky ako prvotriedna dojka! Tuto druhá mamina ma o polovicu menšie a dojčí jedna radosť!”
Teraz zaspal a vy ho chcete budiť?
Ja som mala akútnu sekciu v hodine dvanástej, malého som videla minútu počas sekcie, následne JIS, tam som sa ho tri hodiny dožadovala, zasa mi ho priniesli na neskutočnú jednu minútu. Celú noc som ledva spala, celé doobedie stále ešte bez malého, až na obed mi pichli morfín a postavili ma na nohy, lenže morfín som nezvládala, vracala som pri každom náznaku pohybu, dali ma ležať na izbu a konečne večer, keď som si vyplakala malého, mi sestrička hovorí: „Teraz konečne zaspal a vy ho chcete zobudiť? Je to strašne urevané decko, čo s ním budem robiť, keď mi ho zobudíte?” Do mňa také nervy vošli, že som si malého už nedala a aj v takom stave som ho mala pri sebe.
Nekričte, mamičky chcú spať
Prvý pôrod prvotriedna trauma od začiatku až do konca... Pôrodná asistentka ma zhúkala, že nemám kričať, lebo mamičky na druhej izbe chcú spať a nemám si vymýšľať, že rodím, keď monitor neukazuje kontrakcie. Po druhom pôrode som mala v papieroch napísané, že som agresívna a neprispôsobivá a nikto si ku mne už nedovolil nič, chodili sa ma poslušne a milo pýtať, či mi môžu zobrať krv na krvný obraz.
Ale sme sa vypapkali
Jedna milá sestrička na gynekologickom: „Čakáme dvojičky?” „Nie,” odvetila som. A ona: „Ale sme sa vypapkali.” Minimálne štyri mesiace som nosila žabky, pretože som nič neobula, samá voda som bola, po prepustení z pôrodnice som mala -20 kilogramov.
Aj pri súloži ste plakali?
Neuveriteľné, ale v pôrodnici som začula, ako sestra zvreskla na rodiace mladé dievča, či tak plakala od bolesti aj pri súloži. O pár rokov neskôr, keď sa jedna rodička vedľa mňa zdôverila sestre, že sa bojí pôrodu, tá jej odvrkla, či sa bála aj sexu. Alebo pôrodník do telefónu povedal anestéziológovi: „Dôjdi jej pichnúť konskú dávku, lebo ju to bolí!”
Ak ma nebudete počúvať, neodrodím vás
Ja mám dve deti narodené v Zlíne - bez „zaujímavých” hlášok. Tretie dieťa narodené v Trenčíne. Keď som sa vyštverala na „kozu”, tak som sa dala automaticky do svojej rodiacej polohy na štyroch. Vtom mi doktorka povedala, nech si ľahnem na chrbát a keď ju nebudem počúvať, že ma neodrodí a že som mala zostať doma.
Nebuďte ako Joffrey de Peyrac
Po prvom pôrode 4,5-kilovej dcéry a dvadsiatich štichoch po natrhnutí mi sestra pri pokuse zliezť z pôrodného kresla a odkráčať z pôrodnej sály odmietla dať vozík a vyhlásila, že sa nemám tváriť ako Joffrey de Peyrac. Pre mladšie ročníky: ide o krívajúceho zjazveného lámača sŕdc z legendárnej Angeliky.
Aspoň placentu ste si mohli porodiť sama
Prvý pôrod som mala ťažký, nakoniec mi pôrodná asistentka skočila na brucho až potom malý vyšiel von. Spravila to ale mäsiarskym spôsobom a ja som silno krvácala a bolo mi fakt zle. Nezabudnem, ako mi potom povedala, že „aspoň tu placentu by ste si mohli porodiť sama”.
A doma ako menštruujete?
Vypýtala som si na druhý deň po pôrode novú plachtu, lebo ta moja bola zakrvavená a chcela som si ju sama vymeniť. Dostala som odpoveď: „A doma ako menštruujete?”
Každá chce len dojčiť
O traumách písať nebudem, ale jedna z TOP absurdít, na ktorú si spomínam, bola, keď sestrička s nechuťou zahlásila, že v „dnešnej dobe by každá chcela len dojčiť”.
Ste len príliš citlivá
„Úžasná” sestrička, ktorá vyzerala, že čerstvo vyšla zo školy, prišla za mnou, nechcela mi veriť, že mám časté kontrakcie, otvorila si stopky na mobile, počítala a zahlásila mi, že to boli štyri a pol minúty, nie štyri... A ukončila to tým, že len zle znášam bolesť. Bolo to strašné ponižujúce. A ohováranie sestričiek, ktoré o mne stále hovorili, že som citlivka. Pritom mi bolo fakt zle, po pôrode som silno krvácala, klesol mi tlak na 60/20 a na chvíľu som aj stratila vedomie. Sestrička mi na druhý deň odmietala dať malého čo i len na priloženie, lebo „som ešte nevstala z postele”, ale mne stačilo dvihnúť sa na lakti a mala som tmu pred očami, dokázala som vstať až po dvoch dávkach transfúzie s tým, že som pila deväť litrov vody denne. Otrasné chovanie celého personálu. Jediná milá tam bola upratovačka. Druhý pôrod bol lepší, až na sestričku, čo sa má vkuse pýtala, či fakt nechcem malú umyť po pôrode a prečo ju nechcem umyť. Celý deň to komentovala celý deň a nechápala tiež, že chcem dieťa hneď na izbu.
