Veronika s manželom a synom, posledná túra pred karanténnymi opatreniami.
Foto: Veronika Velez ZuzulováAko trávite dni v izolácii?
Tým, že máme malú záhradu, trávime čas hlavne tam. Alebo v garáži, kde mám posilňovňu ešte z čias, keď som aktívne športovala. Konečne mám teraz čas, takže športujem, a keďže sme už otvorili aj reštauráciu, dvakrát do týždňa aj pracujem. Celkom to ubieha, ale už by sme radi išli aj niekam ďalej než na povolený jeden kilometer od bydliska. Počasie je krásne, a my nemôžeme ísť ani do prírody, ani do hôr ani nikam. Takže už to začína byť celkom dlho, no od 11. mája by sa to malo zmeniť.
Aká je nálada vo Francúzsku?
Ľudia tu už toho majú plné zuby a myslím, že už aj menej dodržiavajú prísne opatrenia. Vidieť viac ľudí na uliciach, chcú sa hýbať, aj keď nejdú do práce, aspoň trocha cítiť voľnosť, ísť sa prejsť ďalej od domu ako ten kilometer. Všetci chcú, aby sa to už skončilo. Mnohí hovoria, že nakaziť sa bude musieť aj tak určitá časť ľudí... Niektorí si dávajú pozor, iní nie. Ale čoraz viac ľudí nosí rúška.
Aj vy?
Nosím ich od začiatku. Vždy, keď idem na nákup, dám si aj rúško aj rukavice. Rúška tu ale nie sú povinné, úplne na začiatku ich nenosil nik, iba ja. Bola som možno jediná v celom obchode.
Ako sa kontrolovala tá hranica – vzdialiť sa jeden kilometer od domu v praxi?
Kontrolovali to policajti a pokuta je 135 eur. Zakaždým, keď sme išli von, museli sme vyplniť predpísané tlačivo a zobrať ho so sebou. To v človeku len umocňovalo pocit, že nemá voľnosť. Stále bolo treba na to myslieť. Kamkoľvek sa ide, treba vypisovať papier. No teraz ku koncu to už niektorí ľudia brali tak, že riskovali aj tú pokutu, stojí im to za to. Radšej zaplatia 135 eur, len aby si mohli psychicky oddýchnuť. Myslím, že toto bolo na Slovensku dobré, že ľudia mali voľnosť, mohli sa ísť prejsť, na bicykel... My sme boli zatvorení ako zvieratá.
Ako ste sa k tomu stavali vy?
Snažila som sa to rešpektovať. A vlastne som sa ani nemohla sťažovať, pretože v zime sme boli ako rodina málo spolu, takže teraz sme si to vynahradili. Tie dva mesiace, dennodenne takto spolu, to sme dávno nezažili. Takže z tohto pohľadu to bolo dobré. Museli sme tiež riešiť veľa vecí ohľadom našej reštaurácie. Keďže reštaurácie sa vo Francúzsku otvoria až ako úplne posledné, hľadali sme náhradné riešenie, čo nám tiež celkom zaberalo čas. Takže ani nemám pocit, že by som sa nejako stíhala nudiť. Upratala som si (smiech), no a hlavne som začala športovať.
Ako za starých pretekárskych čias?
To zase nie (úsmev). Vidím ten rozdiel, že napríklad ani zďaleka nedokážem zdvihnúť také váhy ako vtedy. Väčšinou sa ale snažím cvičiť bez veľkej záťaže, skôr len na udržiavanie. Hlavne aby som sa už konečne začala hýbať, lebo bez športu som sa už zle cítila. Ako sa narodil Jules, nemala som na šport čas. Bolo toho strašne veľa – komentovanie, reštaurácia, malý... Bola som tak unavená, že keď som mala čas pre seba, nemala som ani chuť si ísť zašportovať. Teraz sa to dalo do normálu a cítim sa oveľa lepšie.
Cvičíte každý deň?
Kým sme nerozbehli reštauráciu, tak som vždy šla jeden deň behať – kilometrový okruh desaťkrát (úsmev), potom druhý deň v posilňovni. Teraz, ako sa už všetko začína hýbať, aj Romain (Veronikin manžel, tréner francúzskej mužskej lyžiarskej reprezentácie, pozn. red.) už začne s chlapcami od budúceho týždňa kondičný tréning, zas mám menej času na ten šport, ale aspoň tri-štyrikrát do týždňa si ho nájdem.
Aj na beh kilometrovým okruhom bolo treba vypísať papier?
Jasné, na všetko.
Opíšete jeden váš bežný deň?
Jules vstáva celkom neskoro, okolo ôsmej-pol deviatej. Po raňajkách sme zvykli ísť von, ak bolo pekne, potom som niečo navarila, poobede šiel Jules spať. Potom sme šli von a s Romainom sme na striedačku športovali – jeden z nás športoval, druhý bol s malým. Keď som chodievala behať, tak to som šla ešte ráno. No a potom večera a spať.
Ako zvládal tie mesiace doma Jules?
Cítil, že sme celá rodina spolu, zmenil sa trocha. Myslím, že aj vzťah s Romainom sa im viac zlepšil, dobre sa na to pozerá (úsmev). Ale zas myslím, že tiež už má toho celkom dosť. Bol zvyknutý stále vidieť ľudí a stále niekam cestovať. Teraz, keď ho občas zoberiem na nákup, vidím, že je celý šťastný, že sedí v aute a že sa niekam ide. Aj tie svoje hračky už má okukané, ako sa hovorí, vidím, že už by aj chcel zmenu.
Chytá sa aj na cvičenie s vami?
Sem tam áno, ale jeho srdcovkou je momentálne hudba. Všetky nástroje, a keď počuje hudbu, hneď tancuje. Ale zas niekedy si chytí aj kúsok dreva a robí, akoby mal činku. Vidí nás stále športovať, tak napodobňuje (úsmev). Ale nijako to neriešime, nechávame ho samého, nech si robí, čo ho zaujíma. Ešte je stále malý, nemôžeme mu povedať, že poď, ideme si zahrať tenis.
Reštaurácie sú zatvorené, ako ste to vyriešili s tou vašou?
Museli sme to premyslieť, ako by sa dalo fungovať. Výsledok je, že v piatok a sobotu večer si ľudia prídu každých päť minút vybrať jedlo. V utorok im dáme menu na internet, každý si objedná, čo chce, štvrtok to pripravíme, celý deň sa varí. Piatok sa ešte dokončuje, balí a potom večer si pre jedlo prídu ľudia. Aspoň niečo, aspoň nie je úplne zatvorená. Ale veríme, že sa to časom zasa rozbehne normálne.
Váš manžel je reprezentačný tréner, ako prebiehali tréningy počas týchto dvoch mesiacov, ak vôbec nejako?
Keďže sa nemohli stretávať, každý dostal tréningový plán a trénoval sám doma. Teraz všetci absolvujú testy na koronu, či ju prekonali alebo nie. V júni majú ísť na lyže, tak aby vedeli, kto s kým môže byť na izbe a podobne.
Na čo sa najviac tešíte v blízkej budúcnosti? Robíte si aj nejaké drobné plány?
Nie, plány si nerobím. Budem sa venovať reštaurácii, hovorí sa, že v júni by sme už mohli otvoriť, takže dovtedy všetko treba pripraviť. Uvidím, čo bude ďalej. Určite by som rada videla svoju rodinu na Slovensku, ale to sa musí zrušiť karanténa, aby som ju mohla vidieť (úsmev).
