Trojrohé pleso s krásnym výhľadom na hrebeň Belianskych Tatier.
Foto: archív Ota RozložníkaBelianske Tatry však majú aj na verejne dostupných miestach čo ponúknuť. Tipy na 7 túr pre ahojmama.sk pripravil znalec miestnych pomerov, autor turistických máp a kníh o Tatrách Oto Rozložník. Práve jeho prvotina je o oblasti Doliny Kežmarskej Bielej vody, doline, ktorá oddeľuje Belianske Tatry od Vysokých. Volá sa Veselo a smutno v Doline Kežmarskej Bielej Vody.
Salaš v lokalite Jeruzalem. V pozadí je skala, v ktorej sa nachádza Kamzíčia jaskyňa. Fotografia je z povojnových čias.
Foto: archív Ota RozložníkaPoďme však k samotnej doline. Dlhá je takmer 8 kilometrov a ku koncu sa rozdeľuje na tri – Dolinu Zeleného plesa, Dolinu Bielych plies a na Dolinu Predných Meďodolov. Preteká tam Biely potok, ktorý po sútoku so Zeleným potokom vytvára s Napájadlami oblasť nazývanú Biela voda, čo je jeden z turistických bodov.
To, čo je dnes prísne chránené, bolo v minulosti naplno využívané, až drancované. Dolinu využívali pastieri, drevorubači, poľovníci i zberači liečivých byliniek či lesných plodov. A čo je dnes vzhľadom na prísnu ochranu v Národnom parku nemysliteľné – aj baníci.
Čo vraví historická kronika Najstarší kronikársky údaj o túre do Doliny Kežmarskej Bielej vody sa vzťahuje na výlet väčšej kežmarskej spoločnosti za účasti hradnej panej Beaty Laskej-Košcieleckej v roku 1565. Hradná pani doplatila na odvahu, ktorá sa v tých časoch považovala za nemravnosť. Jej manžel Albert Lasky, majiteľ Kežmarského hradu, ju za to dal zamurovať do miestnosti, kde mala jedným otvorom výhľad na milované Tatry a druhým jej podávali potravu. Takto tam žila šesť rokov. Vyslobodil ju až nový majiteľ hradu Rueber, Beata však onedlho zomrela.
„Dokazujú to i názvy: Predné Meďodoly, Zadné Meďodoly, Medená kotlina s Medenými lávkami, kde v 18. storočí kežmarská rodina Fábryovcov dolovala meď dúfajúc, že nájdu zlato,“ vraví Oto Rozložník. Hľadači pokladov a zlatokopovia mali svoje štôlne v svahoch Belianskej kopy už v 17. storočí.
Stáročia predtým dolina slúžila aj na pasenie dobytka, z čoho sú odvodené názvy vrchov – Jahňací štít, Kozí štít, Bujačí štít, Predné jatky, Zadné jatky, Košiare či Pastviny.
„Medzi kežmarskými, rakúskymi a belianskymi pastiermi boli šarvátky, až v roku 1872 bolo nevyhnutné nanovo vytvoriť katastrálne územie a urbariát pre Rakúsy, Kežmarok a Spišskú Belú," spomína znalec Tatier. V Belianskych Tatrách bolo umiestnených desať salašov.
Dolina Kežmarskej Bielej vody.
Foto: archív Ota Rozložníka
V Belianskych Tatrách bol kedysi obyčajný horský život.
Foto: archív Ota RozložníkaVýnimočné prostredie si mohli ale pastieri a stáda užívať len do roku 1954. S ich pôsobením sa tu totiž spája aj pytliactvo a drancovanie prírody. Lovili sa kamzíky, najmä pre mäso. Pastieri boli tiež „odbornými poradcami“ pre rôznych mastičkárov.
„Tí sem prichádzali vykopávať svište, aby získali svištiu masť, ktorej pripisovali zázračné liečivé účinky pri chorobách dýchacích ciest. Pytliaci zasa chytali dospelé orly aby z nich získali pravé orlie perá, ktoré nosili gorali pri slávnostných príležitostiach za klobúkom,“ vysvetľuje Oto Rozložník.
Pastieri v Beliankach na jednom zo salašov.
Foto: archív Ota RozložníkaNeprístupné výnimočnosti
Z takmer 60 jaskýň a viacerých priepastí je prístupná len Belianska jaskyňa. Známou je tiež Kamzíčia jaskyňa, dlhá 47 metrov, do ktorej sa skrývajú kamzíky pred nepohodou.
Vchod do Kamzíčej jaskyne. Jeden z mála, ktorý mal to šťastie, je syn Ota Rozložníka Miroslav v čase, keď pripravoval knihu o Tatrách.
Foto: Oto RozložníkĎalšou atrakciou, žiaľ, tiež neprístupnou, sú pozostatky bunkrov po nemeckej armáde z druhej svetovej vojny, vytesané do skaly. Nachádzajú sa v masíve Hlúpeho. V sedle sú tiež okopy od kanónov, ktoré vojaci rozobrali v údolí, vyniesli hore a zložili. Toto palebné postavenie malo pre Nemcov strategický význam.
Najvyšší vrch v Belianskych Tatrách je Havran (2152 metrov), ani ten však nie je prístupný pre turistov.
Kam v Belianskych Tatrách
Belianska jaskyňaJediná z takmer 60 jaskýň v Belianskych Tatrách prístupná verejnosti. Z parkoviska v Tatranskej kotline tam prídete pohodlne za polhodinku. V jaskyni sa pripravte na množstvo schodov. V zime tam možno vidieť spiacich netopierov. Prehliadku jaskyne má zatraktívniť hudobno-svetelná šou, čo mnohí turisti oceňujú. Ešte pôsobivejšia tam je však absolútna tma, keď sprievodkyňa na chvíľu zhasne všetky svetlá.
Symbol Belianskych Tatier. Plesnivec rastie len na vápencovom podklade.
Foto: archív Ota RozložníkaK Chate Plesnivec z Tatranskej Kotliny
Aj túto trasu pohodlne zvládnu rodiny s deťmi. Trvá poldruha hodinku, veďie lesným porastom, a na jej konci je krásna odmena, úchvatný pohľad na Chatu Plesnivec osadenú v masíve Bujačieho vrchu. Chata je jedinou obývateľnou chatou v Belianskych Tatrách.
Chata Plesnivec – Veľké Biele pleso
Ak máte ešte dosť síl, môžete sa prejsť ďalšiu poldruhahodinku k Veľkému Bielemu plesu. Prípadne tí menej zdatní môžu počkať na chate.
Javorina – Kopské sedlo – Veľké Biele pleso
Trasa trvá tri hodiny, určite si na ňu privstaňte. Vedie z Tatranskej Javoriny dolinou, nie je zvlášť náročná, aj stúpanie sa dá zvládnuť.
Zo Ždiaru na Veľké Biele pleso
Najdlhšia túra, na ktorú treba mať kondíciu, Rátajte s celým dňom, na pleso to trvá štyri a pol hodiny. Pôjdete cez Monkovu dolinu a Kopské sedlo, kde možno vidieť práve miesto, kde sa rozdeľujú oddeľujú Belianske Tatry od Vysokých, vidno to na zložení horstva – Belianske – vápenec, dolomit, Vysoké – žula.
Chata Plesnivec, jediná v Belianskych Tatrách.
Foto: archív Ota RozložníkaBiela Voda – Veľké Biele pleso
Mierne náročná túra. Za necelé tri hodiny prídete k plesu, kde v minulosti stála Kežmarská chata, ktorá 7. októbra 1974 vyhorela. Je tam tabuľa, ktorú osadil Oto Rozložník a každoročne tam organizuje stretnutie jej priaznivcov. Je snaha o jej obnovenie. „Rád by som tu pil čaj, ale nie z termosky,“ vyhlásil Oto Rozložník na prvom stretnutí v roku 2007.
Biela Voda – Chata Zelené pleso
Chata leží na hranici s Vysokými Tatrami. Z Bielej Vody tam prídete za tri hodiny. Za chatou je Jastrabá veža, opradená povesťami o vzácnom drahokame, magickom rubíne – karbulkule.
Miesto, kam sa dnes dostane málokto. Nemecký bunker. Na snímke syn Ota Rozložníka Miroslav v čase, keď pripravoval knihu o Tatrách.
Foto: Oto Rozložník
Na záver ešte jedna spomienka na salaš.
Foto: archív Ota Rozložníka
