Radosť na tréningoch, láska v rodine, Anička Strike sa cíti spokojne, ako však vraví, univerzálny repcept na šťastie neexistuje, každému vyhovuje niečo iné.
Foto: archív A. StrikeTanečníčka, textilná dizajnérka, kostymérka, laktačná poradkyňa, mama... Ako sa vy sama vidíte predovšetkým?
V podstate všetko dokopy, ako si to situácia vyžaduje (smiech). Ako tanečníčka sa venujem aj kostýmom, ktoré s tancom úzko súvisia. Móda ma vždy zaujímala aj všetko, čo sa týka textilu a jeho spracovania. Napokon, mám vyštudovaný práve textilný dizajn na VŠVU. Venujem sa teda aj tomu, synovi som napríklad utkala koberec do izby, robila kostýmy do tanečného predstavenia v SND, pri televíznych projektoch ako Superstar, rôzne videoklipy, vytváram kostýmy na naše tanečné vystúpenia...
V tanečnej škole Vášho manžela Laciho Strikea Street Dance Academy vediete kurzy, určené špeciálne pre mamičky s deťmi. Prečo ste sa zamerali na túto skupinu?
Áno, kurzy Tanči s Anči sú vyslovene pre mamičky s deťmi. Mama si môže prísť zatancovať, dieťa nemusí nikam odkladať, môže si ho zobrať so sebou. Väčšina kurzov, ktoré sú dnes v ponuke, je totiž pre deti, kde matky robia len sprievod. Tento kurz je presne opačne (úsmev). Aby aj matky mohli napĺňať svoje potreby zatancovať si, zacvičiť, a aby dieťa mohlo byť pri tom s nimi. Platí to, aj keď majú viac detí. U nás nájdu komunitu, kde sa stretávajú deti rôzneho veku, hrajú sa alebo tancujú. Prirodzene, žiaden dril v štýle „musíš to takto“, jednoducho pozorovaním, napodobňovaním toho čo vidia okolo seba. Zároveň vnímajú pravidelnosť, že raz za týždeň sa hýbu a vidia hýbať sa aj svoje mamy. Je tam veľmi priateľská atmosféra. Tanec je výborný v tom, že sa hýbete na super hudbu a ani neviete a celé telo si zamaká. Najlepšie ako môžeme deti viesť k zdravému pohybu je, že my samé sa budeme hýbať a dieťa sa pridá.
Fungovali sme aj cez lockdown online a stále máme každý týždeň tréning aj cez aplikáciu Zoom. Čiže sa môžu pridať aj mamičky z iného mesta či štátu, stačí jeden klik. Prihlášku nájdu na stránke streetdance.sk, sú tam rôzne kurzy pre dospelých, teenagerov aj deti. Ja učím prevažne Tanči s Anči pre mamy alebo Ženské tréningy, ktoré sú určené pre všetky ženy od 18 rokov, nabité ženskou energiou, kde tancujeme aj na opätkoch. Na tieto tréningy sa chodí bez detí.
Stačí vám rozsah, v akom sa tancu dnes venujete? Nemáte vyššie ciele – vystúpenia, súťaže?
Úprimne poviem, že som spokojná ako to je. Zažila som si už rôzne vystúpenia, súťaže a strašne veľa televíznych projektov, kedy to bolo veľmi náročné. Zlom prišiel, keď sa mi narodili deti. Chvíľku som síce mala pocit „božemôj, čo teraz, už nebudem môcť robiť to a hento,“ ale potom prišla taká úľava, že kam a načo sa hnať.
Jednoducho radosť, pre všetky vekové kategórie.
Foto: archív A. StrikeVo svete máme veľa kamarátov, ktorí aktívne tancujú aj po päťdesiatke, u nás prevláda skôr pocit, akoby po tridsiatke sa končilo všetko hobby, chodíme len do práce a iné sa už k veku nehodí... Ja osobne to vidím inak. Mám 36 rokov a kým mi telo bude slúžiť, rada by som sa tancu venovala ďalej. Nie preto, že chcem dosahovať výkony, ale preto, že ma to baví, prináša mi to radosť, šťastie, super pocit, o ktorý nechcem prísť. Rada učím tanec a odovzdávam moje skúsenosti. Nepotrebujem si už dokazovať vyhrávanie na súťažiach, ale možno jedného dňa... (úsmev)
Z čoho je tá najväčšia radosť? Z pohybu samotného alebo z tej radosti, ktorú rozdávate ostatným ženám na vašich kurzoch?
Z tanca na hudbu, ktorá ma motivuje. Rada odovzdávam tancom ľuďom svoju energiu. A keď vidím, že to má zmysel, že mi ju vracajú naspäť, je to veľmi príjemné. Ak niekto príde na tréning a odchádza vysmiaty, plný endorfínov, že bolo to super, strašne sa nám páčilo, aj mňa to motivuje ďalej robiť.
Ako ste to dokázali zladiť so starostlivosťou o deti, kým boli malé?
Synovia neboli od troch rokov v škôlke, čiže dlho chodili so mnou na tréningy. Museli sa ale vedieť zaradiť v tom systéme, čiže nechať mamu na pokoji, keď pracuje, nájsť si niečo svoje. Asi v štýle: „Mama teraz nemôže, ale ja som rád, že som s ňou.“ Toto bolo pre mňa dôležité, aby pochopili, a to sa snažím naučiť aj mamičky, ktoré chodia so svojimi deťmi na tréning. Mne v tom veľmi pomáhalo nosenie a dojčenie, bez toho by som nemohla fungovať. Prvé tréningy som odtrénovala so synom v nosiči a na prsníku. Pýtal si pozornosť práve vtedy, keď som ju ja odovzdávala iným ľuďom. No už som bola nachystaná: ide tréning, dieťa do nosiča a na prsník (smiech). Potom ale aj syn pochopil, že to nie je nevyhnutné, že mu je lepšie, keď sa pôjde hrať s deťmi, zatancuje si s nami chvíľku... Postupne to teda odchádzalo, už sa nepotreboval uisťovať, že som tam aj preňho.
Dieťa do nosiča, na prsník a ide sa tancovať. Takto vyzerali Aničkine tréningy, kým boli deti menšie.
Foto: archív A. StrikeVraví sa, že deti, ktoré zažili kontaktnú výchovu od útleho detstva, sú trocha iné. Máte tiež ten pocit? Ste totiž známa tým, že ste praktizovali kontaktné rodičovstvo, nosili ste ich, dlho dojčili...
No, nemám 10 detí, aby som to vedela vyhodnotiť (smiech), ani si nerobím štatistiku, kto bol koľko dojčený a tak. Myslím ale, že osobnosť každého dieťaťa, vrátane tých mojich, je spojením viacerých faktorov. Dojčenie, nosenie, vzťahová výchova má veľký význam, no ide tu aj o povahu dieťaťa. Kontaktné rodičovstvo pomáha hlavne mne v riešení rôznych situácii. Zistila som, že nie je podstatné, aby som svojich synov viedla rovnako, naopak, na každého treba inakší prístup. Jeden má takú povahu, druhý inú. Kým som nemala deti, myslela som si, že ich budem vychovávať rovnako a bude to rovnako fungovať. No takto to nefunguje (smiech).
Prínos kontaktnej výchovy ale vidím v tom, že svoje deti dobre poznám. Tým, že som s nimi strávila naozaj veľa času, a vždy, keď sa niečo dialo, som tam pri nich bola, spôsobilo, že teraz viem rýchlo odhadnúť, ak niečo nie je v poriadku. Stačí, že len vidím syna, ako kráča, rozpráva, ako sa na mňa pozrie, viem, či sa niečo deje alebo nie... Mám ho za tie roky „napozeraného“. No ale uvidíme, čo bude v puberte, nechám sa prekvapiť (úsmev).
Postupovali by ste rovnako, keby ste to mali zažiť ešte raz?
Určite by som to nemenila. Naopak, možno by som si ešte viac dopriala – neváhať s tým nosením, neváhať s dojčením, či je to v poriadku... Chcela by som povzbudiť aj ostatné matky. Keď majú pocit, že už im to možno aj ide na nervy, každý deň rovnaký – ráno sa dieťa zobudí, hneď rovno na prsník, je tam hodinu, ešte drieme... – tie všetky rutiny, ktoré sa dejú, sú vlastne v pohode. Nám sa to v tej danej chvíli možno nezdá, a to preto, že sme si ich my v rodinách nezažili, nik nám nepovedal, že je vlastne fajn, ak môže žena ráno ešte hodinu ležať v posteli a nemusí hneď vstávať utekať do kuchyne robiť raňajky a desiatu do školy...
...to je fakt, keby sa dieťa nedojčilo, zrejme by matka musela vstať a nachystať mu raňajky.
Človek to niekedy ocení, až keď o to príde. Aj ja si niekedy spätne uvedomujem, aké to bolo príjemné, že môžem ešte driemať. Čiže vzťahová výchova má veľmi veľký vplyv, ale ako vravím – nemám 10 detí a neviem to presne porovnať. No pochopila som, že dojčenie je vzťah, je to o tom.
Nemali ste chvíle, kedy ste mali toho celého dosť?
Samozrejme, to že je niekto laktačná poradkyňa, neznamená, že všetko vie, prípadne že nemôže mať problém s dojčením. Vôbec. Je to len ľahšie v tom, že viete, kde máte hľadať podporu, rozumiete tým veciam a ľahšie sa vám prekonávajú, lebo ste v komunite, ktorá vás podrží a máte návod, ako to zvládnuť. Aj ja som mala chvíle, kedy som sa pýtala – dostanem niekedy to dieťa vôbec z prsníka a bude niekedy zaspávať aj inak než pri dojčení? Samozrejme, že to prišlo a nič som nemusela robiť, nič som deti nemusela učiť ani odúčať ani inak do toho zasahovať. Jednoducho som len čakala a ono to prišlo.
S manželom, známym tanečníkom Lacim Strikeom. Médiá ich zvyknú označovať za jeden z najstabilnejších párov šoubiznisu.
Foto: LAGO photographyAko sa vraví, rodičovstvu nás nik neučil, musíme to zvládať za pochodu... Máte niečo, čo je pre vás ako matku teraz najväčšia výzva?
No, rozdiel vidím v tom, že keď boli synovia malí, stačilo vytiahnuť prsník (smiech) a bolo ticho, po probléme. Dieťa sa vyladilo, odcuclo sa, usmialo sa na mňa a utekalo ďalej. Teraz to už nemáme, takže je to skôr o rozhovoroch. Hovorím to aj mamičkám na poradenstvách: „Dojčenie je, ako keby vám dieťa rozprávalo svoje problémy do prsníka. Tam vám to všetko vyrozpráva. A keď bude vedieť rozprávať, začne vám to hovoriť slovami, nie do prsníka.“ Takže u nás rozprávanie z prsníka prešlo do reči, s tým, že ak je problém, tak ho vidím. A to je tá výzva – ako vyriešiť, ak je nejaký konflikt, či už v škole, s úlohami, skrátka taký bežný život. Ako začať byť viac samostatný, aby som nemusela všetko kontrolovať, skúšať nájsť zodpovednosť, hľadať cestu, ako to zvládnuť... Vodičák nám na deti nikto nedal, ale je to zaujímavá cesta (smiech).
Čo som sa ale aj v MAMILE naučila (organizujú aj kurzy vzťahovej výchovy), je, že dôležité je hľadať spôsob, ako dieťa naučiť, aby danú vec vedelo urobiť. Čiže neukazovať mu „toto všetko nevieš,“ ale naopak. Napríklad ak si dieťa nevie zbaliť tašku, tak to poďme skúsiť, ako by to dokázalo zbaliť. A hľadáme spôsoby – buď si napíšeme zoznam, alebo si to povieme v nejakej básničke... Skrátka prichádzame spolu na spôsob, ako to môže dieťa dokázať a ja mu k tomu viem pomôcť. Chce to čas, trpezlivosť a vynaliezavosť, ako sa dajú robiť veci inak než sme naučení my.
Hádajú sa doma vaše deti?
Občas áno. Tým, že je medzi nimi vekový rozdiel tri roky a tri mesiace, starší už chce byť občas sám v izbe, vyhľadáva kľud, mladší je zasa extrovert, chce sa s ním hrať, čiže občas narazia. Skúšajú si to sami vyriešiť a ak to nefunguje, tak hľadáme spolu spôsob, aby našli kompromis.
Ako to máte doma s mobilmi či hrami na internete? Majú to chlapci dovolené?
Majú denný limit, ktorý si môžu vyčerpať. Jeden deň v týždni majú úplný zákaz, žiaden telefón ani počítač, aby to nemali každý deň. Starší syn chodí na programátorský kurz, takže to má navyše. To má ako vzdelávanie, nie voľný čas trávený pri monitore. Mladší si niekedy svoj čas ani nevyčerpá, nepotrebuje to. Sú naučení, kedy dosť, už si to vedia aj sami vypnúť. Ale zaujímam sa, čo na internete robia, ak je tam niečo nevhodné, vysvetlím im, prečo to nie je správne. Zákaz typu „Nie, nemôžeš a hotovo!“ nefunguje, lebo syn by to chcel vidieť potom, keď sa náhodou nebudem pozerať. Ja nepotrebujem, aby ma poslúchol, že to vypne, ale aby pochopil, prečo to má vypnúť – a zas je to o vzťahovej výchove (úsmev).
Podedili deti lásku k tancu, pohybu po rodičoch?
Obaja majú radi hudbu a vedia perfektne prejaviť svoju radosť z nej. Mladší syn je výborný pohybovo, športový typ, starší skôr vedátorský. Uvidíme, kam ich vietor zaveje (smiech).
Pôsobíte spokojne, do akej miery k tomu prispieva pravidelný pohyb, tanec?
Myslím, že sú tam rôzne faktory a pohyb má na tom veľký podiel. Sama pozorujem, že pravidelný pohyb, zvlášť tanec, ktorý rozvíja mozog aj tým, že treba počúvať hudbu, celé telo zapájate v priestore, emócia, ktorú v tanci prežívate, má veľký vplyv. Na tréningoch zažívame veľa zábavy, nasmejeme sa, človek naozaj odchádza niekedy ako v oblakoch. Ďalšia vec, ktorá sa do toho zapája, je ale aj moja rodina. Môj manžel, ktorý ma podporuje, s ktorým si super rozumieme, vieme sa pochopiť, deti, ktoré ľúbime... Láska je silná, máme sa navzájom radi, to nás vedie ďalej.
Na tréningoch zažijú veľa zábavy, mamy aj ich deti.
Foto: archív A. StrikeS Vaším manželom vás zvyknú označovať ako jeden z najstabilnejších párov šoubiznisu. Asi by každý rád poznal recept na dlhodobý šťastný vzťah... Hrá tam úlohu aj vekový rozdiel 11 rokov?
Nehľadala by som v tom nejaký kľúč. Myslím si, že keď si ľudia rozumejú a dokážu sa pochopiť, netreba v tom hľadať systém. My to máme takto a netvrdím, že to je ideálne, resp. že každý by to takto mal mať. Napríklad stretla som sa s reakciou: „Bože, ja by som to nedala, keby mi muž prišiel domov o pol jedenástej z tréningov...“ Ono je to individuálne, ja sa teším že robí to, čo ho baví a je šťastný, dôležité je, aby to pre toho konkrétneho človeka bolo také, že sa v tom cíti fajn. Čiže nemám na to zaručenú radu, ako to má byť. My sme spolu a je nám dobre.
Prečo ste sa v roku 2015 rozhodli urobiť si kurz laktačnej poradkyne?
Keď sa mi narodilo dieťa a mala som problém s dojčením, prvý raz som sa stretla s laktačným poradenstvom, o ktorom som dovtedy netušila, že existuje. Dojčenie ma veľmi bolelo, mala som pocit, že som neschopná matka. Nik mi nevedel pomôcť , povedať, čo mám robiť – v pôrodnici, gynekológ, pediater, sestričky... Po nociach,s plačom a doráňanými bradavkami som zúfalá hľadala odpovede na webe a narazila som na MAMILU, ich stránku, ktorá nebola ešte taká známa ako dnes. Cez nich som sa nakontaktovala na laktačnú poradkyňu. Prišla za mnou, so svojím dieťaťom v nosiči, prvý raz som vtedy videla dieťa v nosiči (smiech), všetko bolo pre mňa vtedy nové. Poradila mi úplne “obyčajné veci”, no všetko, čo povedala, fungovalo. Hneď som cítila rozdiel. Pýtala som sa, ako je možné, že mi toto nik z tých veľkých kapacít nevedel povedať? To ma ohromilo.
Začala som sa o celú problematiku zaujímať a čítať stránku MAMILY, to bolo moje každodenné čítanie (úsmev). Veľa som sa dozvedela, postupne začali mať kamarátky deti, pýtali sa ma na rôzne veci. Poradila som, čo som vedela z vlastnej skúsenosti, no nestačilo mi. Tak som poslala prihlášku a čakala, kedy sa otvorí nový kurz. To, čo ma neodradilo, bolo to, že som celý kurz mohla absolvovať s dieťaťom. Nebol to kongres, kde všetci sedíme v sakách, ticho píšeme poznámky, ale mohla som prísť aj s dieťaťom. Prijemné prostredie vzdelaných ľudí, nabitých profesionálnymi informáciami, zaujímavé prípadové štúdie, bola som milo prekvapená.
Ste jednou z mála známych matiek, ktoré sa nedali zlákať na propagáciu umelej výživy pre deti, prečo?
Samozrejme, že som mala ponuky, ale odmietala som ich rad za radom.
Prečo?
Myslím si, že dojčenie je to, čo treba podporovať. Žijeme v spoločnosti, kedy ľudia majú pocit, že si potrebujú kúpiť produkt, aby mali pocit, že robia pre dieťa niečo správne a dobré. Dojčenie nám ale neponúka žiaden produkt. To, čo nám ponúka je, že si vytvárame s dieťaťom vzťah. Najviac, čo môžeme dieťaťu venovať, je náš čas. To je najdrahšia komodita. Kde ho dávame, tam sa nám vráti. A žiaden produkt nám to nenahradí.
Ako vidíte akceptáciu dojčenia spoločnosťou? Vníma dojčiacu ženu prirodzenejšie oproti minulosti?
Myslím, že sa to určite zlepšuje. Kde bolo dojčenie pred 10-15 rokmi u nás a kde je dnes, je zásluha MAMILY, dovolím si tvrdiť. Robí veľkú osvetu, nebyť ktorej, dojčenie by u nás takmer nebolo. Ale stále je tu nízka informovanosť. Napríklad ak poviem mamičkám, že po šiestom mesiaci bábätko nepotrebuje umelé mlieko, ani keby nebolo dojčené, že stačí klasická strava, sú v šoku. „Akože netreba? Ale veď sa vyrába...“ Áno, vyrába sa, aj pre dvojročné, trojročné deti, pre tehotné ženy a neviem pre koho ešte. Toto je marketing. To, že sa niečo predáva neznamená, že to je potrebné a zdravé. Je to opäť len problém spoločnosti a toho, čo považujeme za normu – tým, že sa to vyrába, máme pocit, že to treba.
To, čo denne vidíme, je pre nás norma. Aby sa ňou stalo dojčenie, treba, aby matky dojčili aj mimo domu, odkazuje Anička Strike. Na snímke dojčí syna v nákuponom centre.
Foto: archív A. StrikeVy sama ste dojčili synov niekoľko rokov, nečelili ste spochybňovaniu zo strany okolia, zvlášť keď už boli starší?
Ale áno (úsmev), boli aj také momenty – prečo, načo... Ale ja som to neriešila. Ak som niekde bola a potrebovala nadojčiť svoje dieťa, nepýtala som sa, či môžem. Situácia sa vždy nejako vyvinula. Keď sa niekto chcel pozerať, pozeral sa, keď nie, nie... Ale pamätám si, že si raz jedna pani pri mne odpľula, že som čarodejnica... (smiech), a to boli deti ešte menšie. No stretla som sa aj s reakciami, že ľudí zaujímalo, čo, prečo to robím. Takže sme mali aj niekoľko príjemných rozhovorov. Myslím, že práve tak sa utvára spoločenské povedomie: To, čo vidíme, to je pre nás tá norma. Takže si myslím, že treba, aby matky dojčili aj mimo domu a boli videné. Myslím si, že vtedy to bude super, ak dojčenie nebude ľudí šokovať, nebudú to komentovať a ľudia si povedia: „Dojčenie? To už poznám, žiadna senzácia. Poďme sa baviť o niečom inom.“
