Soňa Pekarovičová
Foto: Tomáš BenedikovičPrečo pribuda detí s poruchami učenia a pozornosti, ale napríklad aj správania sa? Často sa hovorí, že je to len preto, že sa o týchto poruchách viac vie a spoločnosť sa viac zameriava na ich vyhľadávanie. Je to tak?
K zvýšeniu počtu detí s poruchami prispieva určite skutočnosť, že sa za posledné roky skvalitnil proces diagnostiky. Deti, ktoré boli v minulosti považované za „lenivé“ či „neposlušné“, môžu vďaka správnej diagnóze dostať pomoc a zrovnoprávniť svoje šance oproti zdravým deťom. Zároveň vďaka poznatkom z neurovedy vieme viac o fungovaní centrálnej nervovej sústavy, čo tiež pomáha odhaľovať deti s poruchami. Keďže poznatky dokazujú, že skorá intervencia výrazne zlepšuje kvalitu života detí s poruchami, tak sa vyvíjajú metódy na ich včasné zachytenie. Čo predpokladá aktívnejší prístup k vyhľadávaniu detí s diagnózami. To je jedna časť odpovede.
Na druhej strane je to i reakcia na nové trendy. Vďaka rozmachu medicíny rastie počet detí, ktoré sa narodili predčasne či ich zachránili počas komplikovaných pôrodov. Tieto deti majú zvýšené riziko vzniku porúch, pretože ich centrálna nervová sústava je v čase pôrodu nezrelá, prípadne komplikovaný pôrod mohol zapríčiniť oslabenia.
Silno vnímam aj dopad životného štýlu na nárast ťažkostí. Oveľa vyššia konzumácia jednoduchých cukrov, väčšie vystavovanie sa chemickým prísadám v potravinách, oveľa väčší čas strávený pred obrazovkami na úkor pohybu, príliš skoré zameranie sa na akademické zručnosti prostredníctvom riadeného voľného času a krúžkov... Aj toto môžu byť dôvody, prečo rastie počet detí s poruchami v porovnaní s minulosťou. Nemám dnes síce dôkaz, že toto sú jasné príčiny nárastu porúch, ale z toho, čo viem o fungovaní mozgu, prikladám týmto trendom dôležitosť.
Aké zmeny v mozgu zapríčiňujú, že sa u dieťaťa objaví niektorých z menovaných problémov?
Neodpoviem asi nič prevratné. Ako pri väčšine porúch aj tu sú príčiny multifaktoriálne. Svoju úlohu zohráva genetika. Ak sa v rodine objavujú poruchy, je väčšia pravdepodobnosť, že i deti budú žiť s poruchou. Dôležité je obdobie počas tehotenstva. Za rizikový faktor sa považuje napríklad fajčenie či pitie alkoholu. V závislosti od okolností aj jednorázové vystavenie plodu vplyvu alkoholu môže byť dôvodom na vznik nejakej poruchy. Samozrejme aj okolnosti pôrodu zohrávajú svoj význam. Nízka pôrodná hmotnosť či nízke APGAR skóre sú rizikovými faktormi. Po pôrode môže poruchy zapríčiniť napríklad infekčné ochorenie.
Pre mňa samotnú je zaujímavé hľadanie odpovede na otázku, čo je príčinou porúch na úrovni fungovania centrálnej nervovej sústavy. Úprimne, mám pocit, že čím viac problematiku študujem, tým viac zisťujem, že o tom viem veľmi málo. Metóda senzorickej integrácie vysvetľuje pozadie problémov cez oslabené vnímanie podnetov z tela. Metóda INPP zasa spojila ťažkosti s nevyhasnutými reflexami. Pri hľadaní príčin môžete zistiť zníženú aktivitu neurotransmitérov (molekuly schopné prenášať informácie medzi bunkami) v niektorých oblastiach mozgovej kôry. A to som zďaleka nešla do podrobností a nevyčerpala všetky možné príčiny.
Často panuje názor, že vývinové poruchy sú len výmyslom dnešnej doby. Ako argument je využívané vyšetrenie EEG. Často počúvam výroky, žiaľ aj od pedagógov či pedagogičiek, že ak má dieťa EEG vyšetrenie v poriadku, tak si rodičia vymýšľajú a deti sú len nevychované. Z môjho pohľadu je to hrubo neodborné tvrdenie. Čo ma však trápi viac, je, že je to veľmi necitlivé tvrdenie voči rodičom detí a deťom samotným.
Ako rozlíšiť, kedy už ide o poruchu a kedy o to, že dieťa má napríklad znížené intelektuálne schopnosti alebo sa tak prejavujú výchovné problémy, napríklad rodičia majú problémy presadiť si svoju autoritu?
Ako som naznačila v predchádzajúcej odpovedi, diagnostika je komplikovaná. Aj v závislosti od veku je vhodné k nej pristupovať veľmi citlivo. Na začiatku je obava rodičov alebo pani učiteliek v škôlke, ktoré vnímajú, že dieťa sa odlišuje od rovesníkov. Máme zoznam prejavov v správaní, ktoré ale môžu mať rôzne vysvetlenia. Ide o tímovú prácu odborníkov a odborníčok, ktorí podľa svojich odborných kompetencií pomáhajú odhaliť ten pravý dôvod správania sa. Na konci snaženia sa je v úspešnom prípade diagnóza, avšak niekedy napriek veľkej snahe ostáva výsledkom otáznik bez odpovede.
Prečo poruchy učenia sa a pozornosti idú často ruka v ruke?
Dôvodom, prečo má dieťa s poruchou pozornosti zároveň aj poruchu učenia sa, je, že oslabené čiastkové funkcie mozgu ovplyvňujú schopnosti dieťaťa. Časť oslabených čiastkových funkcií mozgu zapríčiňuje problémy s pozornosťou a časť zasa schopnosť naučiť sa čítať, písať či počítať.
To, že sa existencia poruchy pozornosti a učenia prejavuje aj v emocionalite a správaní sa dieťaťa, je samozrejmé. Často hovorím, že dieťa s týmito poruchami netrpí len v škole a pri učení. Tieto poruchy majú dopad na všetky oblasti jeho fungovania. Pri poruche pozornosti s hyperaktivitou je súčasťou diagnózy impulzivita, neposednosť, neschopnosť zapamätať si verbálnu inštrukciu. To všetko radíme k prejavom neposlušného správania. Pri poruchách učenia sa často porucha odráža v nízkom sebavedomí. Často majú tieto deti ťažkosti v udržovaní priateľstiev.
Soňa Pekarovičová
Foto: Katarína NovákováAkých varovných príznakov by si rodičia mali všímať už od útleho veku? Čím sa typicky vyznačujú deti s poruchou učenia, správania sa, pozornosti?
Každá z porúch má vlastné varovné signály. Vo všeobecnosti však sú časté viditeľné odchýlky vo vývine. Rodičia často vnímajú známky oneskoreného vývinu, dieťa vie toho menej oproti rovesníkom. Môžu si všimnúť preskoky vo vývinových obdobiach, napríklad dieťa nerozpráva, ale potom začne hovoriť celé vety. Nelozí a hneď začne chodiť.
Pri poruchách pozornosti rodičia môžu vnímať, že ich dieťa sa ťažšie vychováva. Veľkou pomôckou môže byť vnímanie schopností detí v samoobslužných činnostiach a pri učení sa novým veciam, napríklad bicyklovanie sa, rozhojdávanie sa na hojdačke. Pani učiteľky v škôlke dokážu tiež veľmi často odhaliť prvé signály ťažkostí. Veľmi dobre poznajú zdravý vývin a sú citlivé na jeho odchýlky. O varovných signáloch si môžete viac prečítať na https://www.centrumdys.sk/varovne-signaly/.
Ak sa rodičom niečo nezdá, aký postup by mali ďalej zvoliť, akého odborníka či odborníkov vyhľadať?
V závislosti od veku dieťaťa sú prvými odborníkmi a odborníčkami pediater či učiteľky v škôlke. Ak dieťa navštevuje logopedickú poradňu, aj tam je priestor skonzultovať svoje obavy. Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie a Centrá špecialno-pedagogického poradenstva sú štátne inštitúcie, ktoré sú pre rodičov k dispozícii. Pre deti raného veku sú tu centrá včasnej intervencie. Niekedy sa rodičia z rôznych dôvodov rozhodnú ako prvé kontaktovať súkromné zariadenie alebo centrum.
Ako môžu s dieťaťom pracovať odborníci a ako rodičia doma?
Každý odborník či odborníčka pracuje metódami svojej špecializácie – špeciálno-pedagogickými, psychologickými, logopedickými. Zároveň si k svojmu odbornému rastu vyberajú doplnkové vzdelávanie, ktoré reflektuje ich odborné preferencie. Mňa oslovuje včasná intervencia pri deťoch s rizikovými signálmi na poruchy učenia a pozornosti. Preto si vyberám kurzy, ktoré mi pomáhajú efektívne pomáhať deťom vo veku dvoch až šiestich rokov.
Odborníci a odborníčky sa líšia aj v tom, ako vnímajú rolu rodičov. Niektorí preferujú spôsob domácich cvičení, kedy rodičia doma realizujú cvičenia. Je to niečo, čo poznáme bežne pri logopedických nápravách, keď rodič denne alebo obdeň realizuje desaťminútové cvičenia podľa pokynov logopedičky. Ja preferujem, ak korekčné cvičenia robím na stretnutiach s dieťaťom ja. Rodičia majú za úlohu realizovať mnou navrhnuté stratégie. Môžete si pod nimi predstaviť úpravu prostredia, používanie kompenzačných pomôcok či zmeny v organizácii dňa.
Rodičia získavajú aj aktivity, ktoré môžu s dieťaťom robiť, aby podporili oslabené čiastkové funkcie mozgu. Je pre mňa dôležité zdôrazniť, že ich majú robiť, len ak im to dáva dobrý pocit pri spoločne trávenom čase. Som presvedčená, že tlak na rodičov detí je v dnešnej dobe veľmi silný. Považujem za dôležité pomôcť im vytvoriť priestor, aby mohli v prvom rade mať čas ľúbiť svoje deti.
Často sa zabúda na to, že tieto poruchy si so sebou nesú aj problémy ako stres, strach, pocity zahanbenia. Ako možno s dieťaťom pracovať v tomto smere?
Dovolím si tvrdiť, že život s touto diagnózou prináša oveľa širšiu paletu emócií a ťažkostí. Jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla pracovať v súkromnej praxi, bola potreba slobody spájať svet emócií so svetom korekcie porúch. Cítim, že vďaka tomuto spojeniu sú výsledky mojej práce efektívnejšie. Súčasťou stratégií sú aj nástroje, ako zefektívniť dennodenné výzvy, napríklad ranný odchod do škôlky či písanie úloh. V poslednej dobe rastie záujem o prednášky, diskusie či workshopy pre rodičov na tieto témy.
Druhou stránkou mince je svet emócií. Rodičia sú často vyčerpaní, čo má dopad na vzájomné vzťahy v rodine. Súčasťou mojich služieb je aj kurz rodičovských zručností Filiálnej terapie, ktorý sa na zlepšenie vzťahu zameriava. Snažím sa ho obohacovať o efektívne stratégie fungujúce priamo na deti s poruchami pozornosti. Určite je pre mňa dôležité podporiť rodičov a dať priestor ich emóciám. Obľubu si získava zážitkový kurz Sila hnevu, ktorý dáva rodičom veľký priestor.
Poruchy pozornosti sa dajú liečiť aj medikamentózne. Ako tieto lieky fungujú?
Liečbu navrhuje špecialista – pedopsychiater alebo neurológ na základe vyšetrenia. Pri liečbe porúch pozornosti máme k dispozícii dva typy liekov: psychostimulanciá a nestimulačné preparáty. Lieky ovplyvňujú rôznymi spôsobmi fungovanie centrálnej nervovej sústavy. Ovplyvňujú prácu dôležitých neurotransmiterov a receptorov. Vďaka tomu sa zmierňujú príznaky poruchy pozornosti v bežnom živote. Dieťa sa vie napríklad dlhšie sústrediť v škole alebo je pokojnejšie.
Ako by mala spoločnosť, rodičia, učitelia pristupovať k týmto deťom, aby im čo najviac pomohli a uľahčili ich situáciu?
Z môjho pohľadu je dôležité pristupovať k deťom s rešpektom. Poruchu pozornosti a učenia sa nie je vidieť. Aj preto má okolie niekedy tendenciu bagatelizovať ťažkosti. Na ilustráciu si môžeme porovnať prístup ku krátkozrakosti a poruchy učenia sa. Nikto sa nehnevá, keď krátkozraké dieťa nevie bez okuliarov prečítať text z tabule. Nikto tieto deti neoznačuje ako hlúpe alebo lenivé. Ak má dyslektické dieťa ťažkosti v zrakovej diskriminácii, v dôsledku čoho si mýli zrakovo podobné písmena, napríklad a-e, b-d-p, často o sebe počúva invektívy a je v negatívnom zmysle hodnotená jeho osobnosť. Príde mi to minimálne „nefér“ a a ak sa to deje zo strany odborníkov, tak to považujem za neodborné a neetické.
Zvlášť významné to považujem pri deťoch, ktoré ešte nemajú určenú diagnózu, pretože sú ešte malé. Toto obdobie je veľmi náročné pre rodičov. Na jednej strane nemajú lekárske vysvetlenie, ale ich dieťa sa správa inak a často je oveľa náročnejšie na výchovu a vzdelávanie. Pre mnohých je to obdobie obáv, že správanie svojho dieťaťa zapríčinili oni. Rešpekt a v prípade odborníkov odbornosť je to najmenej, čo môžeme týmto deťom a rodinám dať.
Mgr. Soňa Pekarovičová je špeciálna pedagogička, autorka konceptu CentrumDys, ktoré sa zaoberá pomocou rodinám detí s varovnými signálmi ukazujúcimi na poruchy pozornosti a učenia sa. Cieľom je deti a rodičov čo najlepšie pripraviť na nástup do školy. Medzi hlavné činnosti patria stimulačné programy pre deti, edukácia rodičov a realizácia poradenstva s prvkami terapie hrou. Kontakt: www.centrumdys.sk, pekarovicova@centrumdys.sk.
