Linda Liliková.
Foto: archív Lindy LilikovejVaša knižka vychádza z teórie takzvanej naučenej bezmocnosti, ktorá môže postihovať už aj celkom malé deti. Ako sa syndróm u detí najčastejšie prejavuje a kde sú jeho korene? Nesú svoj diel zodpovednosti aj rodičia?
Mnoho učiteľov i rodičov pripisuje prejavy syndrómu naučenej bezmocnosti puberte, vzdoru, problémovému správaniu či strate motivácie. To samozrejme platí najmä u starších detí. Pravdou však je, že strata motivácie je jeden z príznakov naučenej bezmocnosti. Rovnako tak aj problémové správanie a vzdor môžu byť ukazovateľom, že dieťa sa cíti bezmocné, frustrované a nevie, ako ďalej.
Medzi ďalšie prejavy môžeme zaradiť negatívne emócie – dieťa nevie nájsť dôvody šťastia, je utiahnuté, má problém radovať sa, ďalej sú to problémy v medziľudských vzťahoch, nevidí zmysel v činnostiach, ktoré má vykonávať, ale ani ich nehľadá. Je apatické. Nesnaží sa dosiahnuť úspech, keď uspeje, je skôr prekvapené a nevie sa z toho tešiť, pripisuje to menným okolnostiam – mal som šťastie, ostatní ku mne boli milí len preto, že mali dobrú náladu a podobne...
Môže sa však stať, že sa syndróm naučenej bezmocnosti viaže len na jednu oblasť nášho života. Napríklad ak žiak často zažíva neúspech v konkrétnom predmete a pripíše to sebe ako svoju nemennú chybu (som hlúpy, som nešikovný), môže to viesť až k tomu, že začne pociťovať vyslovene strach, nechuť k danému predmetu. To sa môže prejaviť správaním, ktoré sme spomínali ako „problémové“.
Ako sa neúspech v škole môže na dieťati podpísať?
Ak sa to nepodchytí a žiak nezačne zažívať aj občasné úspechy, môže to mať veľmi zlé následky ako na sebavedomí žiaka, tak aj v celom jeho školskom živote. Pretože každý ďalší neúspech v iných predmetoch môže vnímať ešte citlivejšie a syndróm naučenej bezmocnosti sa môže rozšíriť aj do oblastí, ktoré predtým zvládal. Učiteľ by mal začať používať také metódy, aby prebudil jeho záujem a doprial mu úspech. Nemyslím tým dobrú známku, stačí aj pochvala, dobrý alebo červený bod alebo aj úspech v rámci skupiny a podobne.
Vznik naučenej bezmocnosti je závislý od viacerých činiteľov. Rolu hrá genetika, čiže danosti, s ktorými sme sa narodili, avšak aj získané črty našej osobnosti. Takže áno, do určitej miery to vieme ovplyvniť práve my, rodičia, keďže až približne 80 percent našej osobnosti sa formuje do šiesteho roku života, keď sú deti primárne s nami a v materskej škole. Počas tohto obdobia sa formuje aj základ našej psychickej odolnosti, ktorá nás chráni pred naučenou bezmocnosťou. Treba si však uvedomiť, že na dieťa majú samozrejme vplyv aj udalosti, ktoré nedokážeme ovplyvniť. Ich, ale aj naša odolnosť sa mení v priebehu života podľa rôznych situácií, ktoré zažívame.
V knižke (Ne)spokojný slimáčik Slávko ste hlavného zvieracieho hrdinu prevtelili práve do tohto zvieraťa. Má to v kontexte naučenej bezmocnosti a duševnej pohody nejaký význam?
Áno. Keď som uvažovala o tom, ktoré zvieratko vybrať, prvé mi napadli veveričky. Z hľadiska psychológie zvierat sa považujú za veľmi inteligentné, dokážu si rozlúsknuť oriešky, zapamätať si, kam si uložia svoje zásoby... Nakoniec však práve veveričky pomáhajú slimáčikovi. Zvieratku, ktoré sa ukryje do svojej ulity, aby ušlo neznámemu, alebo tomu, o čom si myslí, že to nedokáže zvládnuť.
Knižka (Ne)spokojný slimáčik Slávko. 5 prvkov duševnej pohody
Foto: archív Lindy LilikovejAko je postavený príbeh knižky? Môžete prezradiť jej dej?
V knihe nájdu čitatelia šesť krátkych rozprávok. V prvých piatich príbehoch slimáčik Slávko rieši bežné situácie, na ktoré sa pozerá pesimisticky, je z nich smutný a myslí si, že ich nedokáže zmeniť. Ukrýva sa do svojej ulity. Veveričky sa mu snažia ukázať aj opačnú stranu mince. Počas týchto príbehov spoznáva päť prvkov duševnej pohody a pomaličky sa učí, ako hľadať pozitíva v každodennej rutine. Zisťuje, že aj keď máme zlú náladu, vieme si ju zlepšiť, že aj nezaujímavé činnosti sa robia ľahšie, ak poznáme ich zmysel, že aj keď na nás niekto kričí, neznamená to, že sme zlí, že občas sa nám môže niečo aj nechcieť, môžeme mať aj strach. A ak niekto stojí pri nás, všetko sa dá zvládnuť ľahšie.
Posledný príbeh sa odohráva časovo o niečo neskôr. Slávko je posilnený, dôveruje svojim schopnostiam a tak, ako ho to učili veveričky, nestráca nádej, aj keď mu do cesty príde prekážka. Už sa neskrýva do svojej ulity, keď ho niečo trápi. V tomto príbehu sa Slávko rozhodne, že chce zvládnuť niečo, čo slimáky väčšinou nerobia. Chce sa dostať na druhú stranu potôčika. Sám, bez pomoci. Povie o tom kamarátom, ktorý ho podporia a nechajú ho, aby to skúsil sám. Jeho snahu sleduje vážka, ktorá nerozumie, prečo sa Slávko snaží o niečo také. Vypytuje sa ho, prečo to chce za každú cenu dokázať, prečo sa nevzdá, keď sa mu nedarí. A slimáčik trpezlivo vysvetľuje a skúša, až kým nakoniec neuspeje.
Akých päť prvkov na zvýšenie duševnej pohody dieťaťa knižka ponúka?
Knižka je postavená na základoch teórie duševnej pohody psychológa Martina Seligmana. Sú nimi emócie, pri ktorých sa cítime príjemne, zaujatie činnosťou, zmysluplnosť, pozitívne vzťahy a úspech. Ja som pridala šiestu rozprávku s názvom Nádej, pretože ak hovoríme o úspechu, je podľa mňa nutné spomenúť aj neúspech a schopnosť vyrovnať sa s ním tak, aby nám bol na úžitok. A práve toto vnímam ako naučenú mocnosť: ak dokážeme začleniť spomínané prvky do nášho života.
Ktorý z týchto prvkov považujete za vôbec najdôležitejší? Taký, od ktorého sa možno odvíja všetko ostatné?
Osobne si myslím, že pokiaľ máme dobré vzťahy, všetky ostatné prvky sú pre nás ľahšie dosiahnuteľné. Ak cítite príjemné emócie, väčšinou je to s niekým, kto je pre vás dôležitý, blízky. Ak prežívame úspech, máme potrebu podeliť sa s niekým blízkym. Zaujatie činnosťou, pocit, že čas uteká rýchlo, vieme dosiahnuť napríklad pri rozhovore alebo zábave s niekým blízkym. V neposlednom rade nám k pochopeniu zmyslu jednotlivých činností môže pomôcť práve niekto blízky (úsmev). A aj to je posolstvom knižky – ak sa budeme rozprávať s našimi deťmi, ak im budeme nielen odpovedať, ale aj my sa budeme pýtať a prehlbovať náš vzťah, bude to podpora duševnej pohody nielen pre nich, ale rovnako aj pre nás.
Linda Liliková so svojou rodinou pod vianočným stromčekom.
Foto: archív Lindy LilikovejKnižka ponúka nielen príbehy, ale aj námety na spoločné aktivity s deťmi.
Presne tak. Teória je pekná vec. Je dobré si ju prečítať a občas si z nej niečo zapamätáme, ale ak zažijeme niečo spoločne, vyskúšame si to na vlastnej koži, ostane nám to v pamäti a v srdci istotne dlhšie.
Knižka vznikla na základe dvoch vašich výskumov. Čo vás v nich najviac prekvapilo?
Prvý výskum sme spoločne s psychologičkou docentkou Evou Poliakovou vytvorili pre žiakov štvrtého ročníka základných škôl. Tu sa nám potvrdilo, že žiaci si úspech v školskom prostredí spájajú s „dobrými“ známkami. Ich názor na to, ktoré známky sú „dobré“ alebo „zlé,“ sa zhodoval s názormi ich rodičov. Za pozitívum sme považovali, že žiaci odpovedali, že sa v škole cítia šťastne. Dôvodom na šťastie však bol najčastejšie práve pocit úspechu, jednotka, čo už tak pozitívne nevnímame. Spájať si šťastie len s jednotkami znamená veľký tlak na seba, aby dosahovali vždy dokonalé výsledky.
Náš druhý výskum sme zamerali na prvý ročník. Tentokrát sme sa však stretli s participantmi trikrát. Zisťovali sme, ako sa zmenia ich odpovede na naše otázky potom, ako absolvujú prvý polrok školskej dochádzky a následne potom, ako sa vrátili z online vyučovania počas korony. Musím priznať, že výsledky z tohto výskumu boli väčším prekvapením. Jeden z participantov získal skóre, ktoré vykazuje depresiu už na začiatku výskumu. Toto skóre sa mu zhoršovalo pri každom ďalšom rozhovore. Len na ukážku, číslo 0 v danom prípade prezentuje silnú depresiu. Tento žiak mal po treťom rozhovore známku mínus päť.
Celkovo sme zaznamenali najväčšie zmeny v skóre v rámci oblasti personalizácie. To znamená, že žiaci, s ktorými sme viedli rozhovory, si negatívne udalosti vysvetľujú ako svoje zlyhanie, zatiaľ čo svoje úspechy pripisujú skôr náhode či iným vonkajším alebo menným vplyvom. Zistili sme tiež, že títo konkrétni žiaci na začiatku školskej dochádzky pociťovali radosť vďaka tomu, čo robili na hodinách alebo vďaka kamarátom. Počas rozhovorov pri neskorších stretnutiach však čoraz častejšie svoje šťastie v škole pripisovali výsledkom, čo sa zhodovalo s výsledkami predchádzajúceho výskumu.
Máte dve deti, ako podporujete ich duševnú pohodu?
Snažím sa rozprávať sa s nimi. Myslím, že komunikácia je základ. Avšak okrem slov je pre deti nesmierne dôležitý príklad. Snažím sa, a často to nie je vôbec jednoduché, nebyť na seba priveľmi prísna. Deti vidia, ako reagujeme, keď sa prihodí niečo negatívne a učia sa to od nás. Odkedy som si tieto veci uvedomila, snažím sa pozerať sa na veci tak, aby som aj ja hľadala a zdôrazňovala to, že vždy vieme nájsť dôvod na úsmev a je na nás, či sa rozhodneme trápiť sa, alebo sa naopak budeme snažiť situáciu vyriešiť k našej spokojnosti.
Veľmi mi v tom pomáha napríklad náš večerný rituál, rozhovor pred spaním, kde si spomenieme, čo sa nám podarilo. Bola situácia, keď mi syn povedal, že jemu sa veru nedarilo, bol smutný, skoro sa rozplakal. Rozprávali sme sa, čo sa dialo, či s tým dokáže niečo urobiť a ak áno, tak akým spôsobom. Po našom rozhovore šiel spať s úsmevom a odhodlaním, že zajtra to skúsi presne tak, ako sme sa dohodli.
S rodinou.
Foto: archív Lindy LilikovejOdniesli ste si z vlastného detstva niečo, čo by znieslo označenie naučená bezmocnosť, prípadne niečo, čo vám bránilo v duševnej pohode a ako ste sa s tým popasovali?
Veľa som uvažovala nad tým, prečo ma tak veľmi oslovila práve táto téma. Dozvedela som sa o nej náhodou, na prednáške ju pani docentka spomenula len tak pomimo. Nebolo na ňu dostatok priestoru a napriek tomu ma zaujala natoľko, že som po nej začala pátrať. Dnes už viem prečo. Na základnej škole som sa oblúkom vyhýbala telesnej výchove. Bola som vyslovene antitalent. Každá telesná pre mňa väčšinou znamenala úraz. Vo štvrtom ročníku som dokonca skončila aj v nemocnici. Prišla úľava, bola som oslobodená od telesnej výchovy.
Bola som presvedčená, že nič čo sa týka športu či pohybu, nie je pre mňa. Neviem sa bicyklovať, pri behu som sa zadýchala, odpadávala alebo sa rozkašľala natoľko, až som zvracala. Tiahlo sa to so mnou dlho. Prvé náznaky toho, že to predsa len dokážem, prišli na vysokej škole. Chcela som si splniť sen. Chcela som byť učiteľka stoj čo stoj. Takže som musela prekonať samú seba. Svoju naučenú bezmocnosť. Bolo to pre mňa náročné, ale zvládla som to. Teraz, s podporou môjho manžela som začala dokonca aj behávať. Na moje prekvapenie, niekto kto nemohol pobehnúť, pretože mu prišlo hneď zle, sa zo mňa stal niekto, kto dokáže odbehnúť päť kilometrov.
Z vášho pohľadu učiteľky čo bráni dnešným deťom, aby boli viac v duševnej pohode? Veľa sa píše o tom, že ich psychický stav všeobecne nie je veľmi dobrý.
Nemyslím, že sa to dá povedať úplne všeobecne. Každý z nás je jedinečný a každý z nás potrebuje k svojej pohode niečo iné – pri inom sa cítime šťastní, pri inom zažívame pocit úspech či zabúdame na problémy a čas. Každá doba so sebou prináša úskalia, rovnako aj tá naša. Čo považujem ja za nevýhodu, je nedostatok času, ktorý spolu trávime plnohodnotne. Myslím, že nám to ako spoločenským bytostiam chýba. Pociťujeme veľký tlak na to, aby sme boli dokonalí v každej oblasti nášho života a tento tlak odovzdávame ďalej aj deťom. Keď sme neustále v strese, nedokážeme sa cítiť v pohode.
Čo môžu rodičia robiť lepšie a inak, aby vychovali šťastné a spokojné deti?
Verím, že každý z nás sa snaží robiť pre deti to najlepšie, čo dokáže. Často však pritom všetkom zabúdame na seba. Aj dospelí si zaslúžia byť k sebe lepší a úprimnejší. Nájsť si čas na seba a na vytváranie krásnych spomienok so svojou rodinou. Ak sa budeme cítiť spokojne my, naše deti budú tiež.
Linda Liliková o sebe
„Som učiteľka na základnej škole, venujem sa prvému stupňu. Momentálne som však na materskej dovolenke. Mám štvorročného synčeka a dvojročnú dcérku.
Počas vysokoškolského štúdia som sa dopočula o syndróme naučenej bezmocnosti. Keďže na Slovensku sa jedná o málo frekventovaný pojem, rozhodla som sa venovať sa tejto téme v mojej diplomovej práci. Tak vznikol môj prvý výskum, v ktorom sme s psychologičkou docentkou Evou Poliakovou skúmali výskyt faktorov vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti u žiakov štvrtého ročníka. Za prácu sme získali cenu dekanky.
Zistili sme, že žiaci sú už pred nástupom na druhý stupeň základných škôl ohrozené týmto syndrómom. Preto sme rozhodli prezentovať problematiku aj v metodicko-pedagogickom centre. Prednáška bola určená najmä pre vychovávateľov a výchovných poradcov. V rámci diskusie po prednáške som zistila, že je to téma, ktorej by sa mala venovať väčšia pozornosť.
Keď som ostala doma na materskej dovolenke so svojim synom, dohodli sme sa s docentkou Poliakovou na tom, že napíšeme odbornú publikáciu, určenú primárne pre budúcich učiteľov a učiteľov. Rozhodli sme realizovať výskum tentokrát u prvákov. Keďže išlo o žiakov, začínajúcich v škole, viedla som s nimi rozhovory. Uskutočnili sa na začiatku septembra, po prvom polročnom vysvedčení a posledný krát som ich navštívila keď sa vrátili do svojich tried po prvom dištančnom vyučovaní, kvôli pandemickej situácií.
Situácia v mojom živote sa vyvinula tak, že som ostala pripútaná na dva mesiace k lôžku, kvôli rizikovému tehotenstvu. Počas tohto obdobia som veľa písala, dokončila som výskumnú časť odbornej publikácie. A nakoniec som sa pustila aj do detskej knižky s názvom Dvaja malí smetiari. Kniha obsahuje štyri príbehy a po každom príbehu nasleduje aktivita zameraná na rozvoj kognitívnych zložiek osobnosti. Pri propagácií tejto knižky som sa zoznámila s úžasnými mamičkami z projektu Čo dokáže mama. Jedna z nich, Michaela Ray de Witters, autorka knihy Som skvelé dieťa – 7 pilierov detského sebavedomia, ma podporila v myšlienke napísať knižku pre deti, ktorej cieľom by bola práve prevencia vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti.
A tak vznikla knižka, ktoré nie je určená len pre deti – (Ne)spokojný slimáčik Slávko – 5 prvkov duševnej pohody. Knižka spája rozprávkový príbeh s otázkami, námetmi na aktivity, ale aj kúskom teórie pre rodičov. Jej hlavným cieľom je podporiť duševnú pohodu detí, aby si budovali psychickú odolnosť, ktorá ich môže ochrániť pred vznikom naučenej bezmocnosti i depresie. V rámci teoretických častí ukazujem rodičom na konkrétnych príkladoch z rozprávky dva pohľady na rôzne udalosti, ktoré zažívame aj my. Okrem toho tu však nájdu aj pomenované prvky duševnej pohody, ktoré vychádzajú z teórie svetoznámeho psychológa Martina Seligmana. Knižka Nespokojný slimáčik Slávko vyšla vďaka vydavateľstvu Čo dokáže mama, ktoré podporuje začínajúcich autorov.”
„Som učiteľka na základnej škole, venujem sa prvému stupňu. Momentálne som však na materskej dovolenke. Mám štvorročného synčeka a dvojročnú dcérku.
Počas vysokoškolského štúdia som sa dopočula o syndróme naučenej bezmocnosti. Keďže na Slovensku sa jedná o málo frekventovaný pojem, rozhodla som sa venovať sa tejto téme v mojej diplomovej práci. Tak vznikol môj prvý výskum, v ktorom sme s psychologičkou docentkou Evou Poliakovou skúmali výskyt faktorov vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti u žiakov štvrtého ročníka. Za prácu sme získali cenu dekanky.
Zistili sme, že žiaci sú už pred nástupom na druhý stupeň základných škôl ohrozené týmto syndrómom. Preto sme rozhodli prezentovať problematiku aj v metodicko-pedagogickom centre. Prednáška bola určená najmä pre vychovávateľov a výchovných poradcov. V rámci diskusie po prednáške som zistila, že je to téma, ktorej by sa mala venovať väčšia pozornosť.
Keď som ostala doma na materskej dovolenke so svojim synom, dohodli sme sa s docentkou Poliakovou na tom, že napíšeme odbornú publikáciu, určenú primárne pre budúcich učiteľov a učiteľov. Rozhodli sme realizovať výskum tentokrát u prvákov. Keďže išlo o žiakov, začínajúcich v škole, viedla som s nimi rozhovory. Uskutočnili sa na začiatku septembra, po prvom polročnom vysvedčení a posledný krát som ich navštívila keď sa vrátili do svojich tried po prvom dištančnom vyučovaní, kvôli pandemickej situácií.
Situácia v mojom živote sa vyvinula tak, že som ostala pripútaná na dva mesiace k lôžku, kvôli rizikovému tehotenstvu. Počas tohto obdobia som veľa písala, dokončila som výskumnú časť odbornej publikácie. A nakoniec som sa pustila aj do detskej knižky s názvom Dvaja malí smetiari. Kniha obsahuje štyri príbehy a po každom príbehu nasleduje aktivita zameraná na rozvoj kognitívnych zložiek osobnosti. Pri propagácií tejto knižky som sa zoznámila s úžasnými mamičkami z projektu Čo dokáže mama. Jedna z nich, Michaela Ray de Witters, autorka knihy Som skvelé dieťa – 7 pilierov detského sebavedomia, ma podporila v myšlienke napísať knižku pre deti, ktorej cieľom by bola práve prevencia vzniku syndrómu naučenej bezmocnosti.
A tak vznikla knižka, ktoré nie je určená len pre deti – (Ne)spokojný slimáčik Slávko – 5 prvkov duševnej pohody. Knižka spája rozprávkový príbeh s otázkami, námetmi na aktivity, ale aj kúskom teórie pre rodičov. Jej hlavným cieľom je podporiť duševnú pohodu detí, aby si budovali psychickú odolnosť, ktorá ich môže ochrániť pred vznikom naučenej bezmocnosti i depresie. V rámci teoretických častí ukazujem rodičom na konkrétnych príkladoch z rozprávky dva pohľady na rôzne udalosti, ktoré zažívame aj my. Okrem toho tu však nájdu aj pomenované prvky duševnej pohody, ktoré vychádzajú z teórie svetoznámeho psychológa Martina Seligmana. Knižka Nespokojný slimáčik Slávko vyšla vďaka vydavateľstvu Čo dokáže mama, ktoré podporuje začínajúcich autorov.”
