Lucia Šoralová žije dlho v Česku, ale svojich fanúšikov má i na Slovensku.
Foto: Zuzana BönischAk sa môžem opýtať, aký ste mali v rodine priebeh koronavírusu? Viete, ako sa k vám dostal?
Našťastie sme neskončili v nemocnici. Dvaja z troch našich kamarátov, ktorých sme nechtiac nakazili, však v nemocnici boli a jedna z nich na následky covidu zomrela. Koronu doniesli deti zo školy. Viem to skoro iste, aj keď škola zapierala. V stredu ochorela Rebekina učiteľka, ale mne to dcéra povedala až v piatok. Vedela som, že v pondelok s ňou mali odísť na adaptačný pobyt, tak som jej napísala, či bola na testoch. Vysvitlo, že bola hneď v prvý deň, kedy sa ale ešte nič neukázalo, a napriek tomu, že jej bolo tak strašne zle, že odmietla i adapťák, nešla na druhý test. Deti som tam samozrejme nepustila.
Keď mi dcéra v pondelok, v deň odchodu plakala, že je jej to ľúto a vravela, že ju bolí hlava, bola som si istá, že je to len z ľútosti a plaču. Nič iné jej nebolo. O dva dni neskôr syn spomínal bolesť hlavy, ale tiež len tak medzi rečou. Inak boli úplne fit, tak sme ich v piatok vzali na výlet do Písku za rodinnými známymi. Keď som chcela, aby sme mali pre istotu rúška, všetci sa smiali, že veď sa chránime. Ešte v tú noc po návrate ľahol môj muž a o dva dni po ňom ja a syn, ktorý dostal horúčky až na piaty deň od chvíle, čo ho zabolela hlava. Tak sme sa nechali všetci otestovať a samozrejme sme to mali. O pár dní nám volali tí známi, že už to tiež majú všetci...
Vie sa o vás, že ste dodržiavali všetky opatrenia, na sociálnych sieťach ste patrili k osobnostiam, ktoré nikdy chorobu nepodceňovali, práve naopak, vyzývali ste, aby ľudia boli opatrní. Mali ste obavy covid dostať?
Veľmi som sa bála hlavne o svojho muža, pretože dva roky pred začiatkom korony dostal po prekonanom bakteriálnom zápale pľúc astmu a odvtedy mal aj zníženú kapacitu pľúc. Ja sama som verila, že by som to zvládla, hoci som tiež astmatik, ale zbytočne som riskovať nechcela. On mal nakoniec ľahší priebeh ako ja. Nezáleží asi na veku ani na anamnéze, ale zrejme na aktuálnej celkovej kondícii organizmu.
Veľa ľudí na Slovensku i v Česku Covid-19 zľahčovalo, tvrdilo, že žiadna epidémia nie je, mŕtvi ich nezaujímali. Celkovo sa v spoločnosti prejavila veľká bezohľadnosť a ľahostajnosť. Čo vás na týchto postojoch najviac šokovalo, z čoho podľa vás vychádzajú a dá sa s tým vôbec niečo robiť?
Predovšetkým ma to strašne prekvapilo. Vôbec som to nečakala a nedokázala som si to vysvetliť. Postupne som sa v tej zmesi pocitov a výkrikov začala orientovať. Sú zrejme dva základné typy ľudí, dva zásadné spôsoby, ako čeliť strachu. Pre niektorých je strach pravdepodobne tak paralyzujúci, že sa radšej presvedčia, že neexistuje a všetko majú vo svojich rukách. A tí druhí sa snažia urobiť všetko preto, aby ich ochranný systém nemal diery. A to je celé. Naše rozprávanie o korone a naše opatrenia dostávajú tú druhú skupinu do vývrtky, pretože im tak neustále pripomíname, že niečo nie je v poriadku. Ich laxnosť nás vytáča, považujeme to za sebectvo, neempatiu, rozmaznanosť a nakoniec aj hlúposť.
Jasné, že pre obyčajného smrteľníka nie je jednoduché prelúskať vedeckú štúdiu, porozumieť jej a vyvodiť pre seba dôsledky, musíme preto trochu veriť tým, ktorí sú v obore a roky pracujú vo výskume. Ale niektorí ľudia sa radšej chopia jednoduchého vyhlásenia, na ktoré stačia, a uveria mu. A práve to je prípad tých rýchlych riešení typu: rúška sú nanič, pestujte si imunitu, pite Ivermektín, vraj to zachránilo kamarátkinu kamarátku, testovanie ničí sliznice, v horšom prípade implantuje mikročipy či priamo likviduje ľudstvo. Ja sa momentálne snažím pracovať na tom, aby som necítila zlosť, ale snažila sa toto ich pomätenie pochopiť a prijať.
Podarilo sa vám niekoho presvedčiť a zmeniť jeho bagatelizujúci postoj k epidémii?
Podarilo sa mi dosť tápajúcich ľudí nasmerovať na relevantné zdroje. A pár ľudí, ktorí koronu nevnímali, zastaviť a donútiť sa zamyslieť. To je ďalší problém, že niektorí ľudia žijú vo svojej bubline, akoby zámerne odstrihnutí od sveta.
Keď sa obzriete za uplynulým rokom, akými slovami by ste ho v jednej vete popísali?
Strach, nepochopenie, ale aj ticho, zastavenie a hlavne bilancovanie a prehodnocovanie vzťahov a celého života.
Máte už za sebou očkovanie? Ako ste ho vnímali? Mnohí hovorili o veľkom nadšení a úľave.
Mám už obe očkovania. Určite sa mi uľavilo, ale stále musím dávať pozor na deti, úplne bez strachu preto nie som. Ja sama mám po covide stále ešte veľký úbytok energie, kašeľ a zhoršené dýchanie. Niektorým sa to po očkovaní upravilo. Mne žiaľ nie. Možno časom...
Máte obavu, že by sa epidémia ešte mohla vrátiť?
Pri bezhlavom rozvoľňovaní, ktoré u nás zase nastáva, bez zlepšenia trasovania, bez automatických karantén a testov pri cestách do zahraničia som si skoro istá, že v septembri tu máme indickú variantu. Dúfam, že už bude taká zaočkovanosť, že to nebude také kruté ako posledné dve vlny, ale už teraz je jasné, že vírus sa začína orientovať na stále mladších ľudí. Na Slovensku budú už zaočkované aj deti od 12 rokov, ale v ČR zatiaľ nie - a to bude nebezpečné. Už sa pomaly pripravujem na to, že po prázdninách tie moje zasa nenastúpia do školy, až do kompletného preočkovania populácie.
Ako vaše deti vnímali dištančnú výchovu? Vyhovovala im alebo ani veľmi nie?
Moje deti boli nadšené. Naši rodičia možno zažili uhoľné prázdniny, my sme mali kalamitné prázdniny v roku 1987 a naše deti takú malú verneovku, skoro dva roky prázdnin. Naša škola mala skvelú online výuku, dokonca sa teraz uvažuje, že sa časť týždňa zachová online aj do budúcnosti. Naučili sa pracovať s počítačom, naučili sa samostatnosti a zodpovednosti. Konečne sme sa zase všetci vyspali, neriešili sme, kto pre nich pôjde. Dcéra mi povedala, že jej ani nechýba nevyžiadaná socializácia, pretože vonku sa pri venčení psa videla len s tým, s kým chcela, aj keď v rúšku. Občas pri tvrdších lockdownoch im chýbali kamaráti, ale dokázali sa online prepojiť a hrať spolu hry, učiť sa spolu, spracovať projekt do školy a dokonca ho spolu online aj odprezentovať. Svet sa mení stále rýchlejšie. Je škoda nedokázať na tie zmeny reagovať, snažiť sa silou mocou zachovať status quo.
Badali ste ale na deťoch predsa len nejaké psychické zmeny vplyvom novej situácie? Veľa odborníkov vravelo, že deti sme izoláciou nenávratne poškodili.
Dlho sme nemohli pochopiť, že o čom to tí ľudia hovoria. Samozrejme, pravdou je, že tento stav odkryl už existujúce problémy a vyeskaloval tie, ktoré možno zatiaľ len ticho bobtnali. Odkryl nefungujúce rodiny a vzťahy v nich, prehĺbil krízu chudobných ľudí, a to ani nehovorím o domácom násilí. Nedá sa to však všetko pripisovať opatreniam, ktoré boli nevyhnutné, aby sa nezrútilo naše zdravotníctvo a aby sa zbytočne neumieralo. Tieto problémy sa mali riešiť už dávno, postupne... To sú tí povestní kostlivci v skriniach. Stačilo trochu zatriasť svetom a povypadávali von.
Ako ste s rodinou trávili karanténu? Boli to skôr spoločné výlety alebo „ponorka“?
Bolo to krásne, rodina stále spolu. Ospravedlňujem sa všetkým extrovertom, ale ja som bola konečne šťastná. Žiadna nevyžiadaná socializácia, žiadne povinné jazdy – tým myslím večierky, párty pri rôznych príležitostiach, pretože vždy je nejaká príležitosť k oslave. Žiadne návštevy, na uliciach pokoj, ako keď napadne sneh a je úplné ticho. Ak by som nemala strach, ak by mi nebolo ľúto tých, ktorí to odnášali a s ktorými som cez facebookovú stránku „Pacienti s Covid-19 v Čechách a na Slovensku“ bola stále v kontakte, tak by to bolo úplne skvelé. Vždy, keď to išlo, sme chodili na výlety, so psíkom sme boli stále na Petříne, čo je veľká výhoda, samozrejme. Ale chápem, že ak bol niekto uväznený na sídlisku, bez zelene, asi to vnímal inak.
Vravíte, že deti ste neposielali do školy.
Deti boli doma skoro celý rok. Začala som ich dávať až po našej prvej injekcii, aj to len na výučbu, nie na obed, celú dobu v respirátoroch a tak, aby sa videli len so spolužiakmi, ktorých je šestnásť. V celej škole je maximálne 150 ľudí, ale sú rozdelení do troch trojročí, ktoré sa teraz medzi sebou nevídajú.
Lucia Šoralová vydala s kapelou Nerez nový album (zľava Vít Sázavský a Zdeněk Vřešťál).
Foto: archív Lucie ŠoralovejSyna to k slovenčine tiahne viac
Žijete v Česku. Chodia vaše deti rady na Slovensko, predstavujete im svoju rodnú krajinu?Chodievajú veľmi rady na Tále aj do Vysokých Tatier, ku ktorým mám vzťah od detstva, pretože som tam mala starých rodičov. Sú ale rady aj u mamy, ktorá žije neďaleko Šiah, kde sa aj narodila a kam sa postupne vrátila.
Vedia deti dobre po slovensky? Rozprávate sa s nimi v rodnom jazyku?
Po slovensky rozumejú bez problémov, niektoré slová občas aj v češtine používajú slovenské. Ja už ale doma rozprávam väčšinou po česky, mám to automatické, hovorím tak, ako niekto hovorí ku mne. V Čechách som už len predsa dlhšiu dobu ako na Slovensku. Občas ale deťom spievam po slovensky alebo čítam. Syna to k slovenčine nejako prirodzene tiahne viac ako dcéru.
Ako deti vnímajú, že jeden rodič je Čech a druhý Slovák? Všímajú si nejaké rozdiely alebo to berú úplne prirodzene?
Myslím, že kým im to niekto nepripomenie, tak to ani nevnímajú.
Žijete už dlhú dobu v Prahe, ako ste si zvykali na život v Česku?
Žijem tu celý svoj dospelý život. Vrátila som sa naspäť len na dva roky, od svojich 22 do 24 rokov, potom som už zostala v Prahe. Vtedy to bolo asi dosť podobné. Neviem, či dnes sú medzi nami nejaké markantnejšie rozdiely.
Aká ste matka? Prísna či benevolentná?
Myslím, že hlavne chaotická. Snažím sa nebyť veľmi protektívna, hoci mám k tomu sklony. Ale statočne bojujem a moja dcéra patrí v triede k deťom, ktoré majú najväčšiu slobodu a dôveru - zatiaľ sa to zdá byť dobrou stratégiou. Občas som benevolentná, občas prísna, občas zásadová, občas nie. Hlavne im hovorím všetko na rovinu a vo chvíli, keď pochopia, stávajú sa zodpovednými.
K čomu chcete svoje deti hlavne viesť?
Chcem, aby boli šťastné a aby milovali svet a všetky bytosti na ňom.
Aké sú vaše deti? Prekvapujú vás v niečom?
Sú úžasné a stále ma prekvapujú.
Zhodnete sa vo výchove s manželom alebo máte i nejaké sporné oblasti?
Skoro vo všetkom sa zhodujeme. Spor nastane väčšinou len v prípade, keď jednému z nás dôjde sila a kapituluje pod nátlakom, ktorým deti chcú zmeniť nejakú dohodu, napríklad odchod do postele.
Ste veľmi temperamentná. Pripisuje to manžel vášmu slovenskému pôvodu?
Samozrejme. To je česká predstava o Slovákoch (smiech).
Uctím si Hanu Hegerovú
Ako koronakríza zasiahla váš profesijný život?Hoci zrušila celú moju platenú prácu, mohla som stále skladať nové piesne, pripravovať nové projekty. Aj vďaka Fondu na podporu umenia a ich finančnej pomoci umelcom som toto obdobie prežila bez väčšej újmy. S Nerez&Lucia sme pred pár dňami vydali druhý album Cela, na ktorom mám sedem piesní. Štyri texty na tomto albume mám od Silvie Kaščákovej, ktorej texty sú mi veľmi blízke.
Budú i koncerty?
S Nerez&Lucia máme optimisticky plný kalendár, tak uvidíme. Slovenský Keyart ma zasa oslovil do krásneho projektu – Pocta Hane H., ktorý by mal cestovať po slovenských divadlách v novembri tohoto roku. Pozvanie prijali aj Richard Müller, Milan Lasica alebo Zuzka Krónerová. Okrem toho mám od Warner Music ponuku na svoj sólový album, ktorý by mal vyjsť na jar budúceho roku.
Premýšľali ste v karanténe o tom, akým smerom svoju kariéru posunúť, bolo to na niečo dobré aj v tomto smere?
Pre mňa to zastavenie bolo požehnaním. Potrebovala som ho ako soľ. Čo sa týka mojej práce, uvedomila som si, že chcem určite zachovať aj svoju vlastnú kapelu, pretože mi chýba sloboda na pódiu aj vo výbere piesní. A od Vladimíra Kočandrleho (šéf vydavateľstva Warner music) prišla v tej dobe ponuka na môj sólový album. To sme pritom ešte len chystali náš druhý nerezácky, tak mám z toho veľkú radosť.
Zdá sa, že epidémia je na ústupe. Viete už, ako budete tráviť, verme, pokojnejšie leto? Kde si oddýchnete od všetkých stresov minulých mesiacov?
Pocestujeme na Slovensko, na Tále ako každý rok a tiež na Šumavu, ktorú sme si v poslednej dobe veľmi obľúbili. Inak budeme chodiť len na malé výlety. Syn chce na hrady a zrúcaniny, dcéra kamkoľvek za zvieratkami. Dúfam, že klesajúce čísla vydržia čo najdlhšie a že nám výletníci zo zahraničia neprivlečú nejaké pekné nové mutácie. V cudzine sa už rozmáha indická mutácia, tak snáď budú všetci zodpovední a ak už musia vycestovať, dodržia karanténu a po prílete si urobia PCR test. Samozrejme prajem všetkým, aby si odpočinuli, nazbierali silu a hlavne zostali zdraví.
Narodila sa v Bratislave, prvé profesionálne pódiové skúsenosti nadobudla v Lúčnici. V roku 1996 získala rolu v muzikáli Vlasy a odišla do Prahy. Od tej doby stvárnila hlavné postavy v muzikáloch Dracula, Krysař, Hamlet, Tajemství, Johanka z Arku či Robin Hood. Nahrala autorské albumy Zblízka, Púšť a O lásce, cti a kuráži. Je manželkou hudobného skladateľa Ondřeja Soukupa, s ktorým má dve deti, Rebeku (9) a Ondřeja (6).