Slávka Halčáková sa okrem rodiny a herectva venuje aj osobnostnému rozvoju a psychohygiene. Teraz cítim volanie odovzdávať ďalej to, čo som sa naučila, vraví.
Foto: slavkahalcakova.skKeď ste sa pred ôsmimi rokmi stali mamou, hovorili ste o vašej vzájomnej blízkosti, dcérku ste nosili, dojčili na požiadanie... Aký štýl výchovy volíte dnes?
Objaviteľský. Neviem, či by som to nazývala výchovou, cítim sa skôr ako dcérin sprievodca, učím sa a objavujem svoju rolu mamy. Sú mi blízke princípy „Nevýchovy“, tento koncept vytvorila na základe skúseností špeciálna pedagogička Katka Králová. V skutočnosti ide o rešpektujúci prístup k dieťaťu a aj k sebe ako k rodičovi. Tak mám možnosť cez pochopenie svojej dcéry lepšie chápať a prijímať aj seba. Cítim to tak, že treba dieťa rešpektovať a zároveň nastaviť určité hranice, také ktorým verím, inak to nefunguje. Nemáme to doma napríklad tak, že by sme nechávali dieťa hore do polnoci. Naša dcéra má rituály a svoj režim. To je to, o čo sa môže zachytiť. Z môjho pohľadu pokiaľ dieťa nemá žiadne mantinely, tak nemá pevné základy, lieta hore-dolu. Je pravda, že v niektorých veciach je za prísnejšieho môj muž, ale v niečom aj ja (úsmev).
Moja cesta teda je milovať dieťa také aké je, nie také aké by som ho chcela mať. A že chyby sú naši učitelia. Našu Jasmínku vediem tak, aby si dokázala viac užívať život než viem ja.
V čom napríklad?
Napríklad v škole majú možnosť spracovávať rôzne témy do projektov, ktoré ona rada prezentuje. Keď mi raz povedala, že má trému, povedala som jej, že je to úplne prirodzené, že to mávajú aj herci aj moderátori, ale že je dôležité, aby si povedala, prečo chce svoj projekt prezentovať pred ostatnými. Keď sme to rozobrali, tak sme prišli na to, že si to chce vyskúšať, zistiť, aké to je stáť vpredu pred ľuďmi a hovoriť napríklad do mikrofónu. A ešte sme prišli na to, že jej téma, napríklad o odpadkoch a ekológii je dôležitá, že tým môže pomôcť iným ľuďom. Povedala som jej: „Ale hlavný dôvod, Jasmínka, je, že ideš urobiť radosť, sebe aj ostatným a prinášaš svoje posolstvo. Uži si všetko to, čo ťa na tom baví. A nech urobíš akúkoľvek chybu, ostatní ti ju prepáčia, lebo budú vidieť, že to, o čom hovoríš je dôležité, inšpiratívne a že ťa to baví.“ O tomto sa rozprávame.
Slávka Halčáková
Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Hrala v mnohých divadelných predstaveniach, napríklad Anna Karenina, Čajka, Tri sestry, tiež v seriáloch a inscenáciách (Milenky, Druhý dych, Profesionáli). Známa herečka sa aktívne venuje oblasti osobnostného rozvoja a ekologickým záležitostiam. „Vnímam, že ekológia a bezodpadovosť začínajú v nás. Svoju novú cestu som preto nazvala Ekológia duše,“ hovorí o sebe. Robí a pripravuje meditácie verejné aj v online priestore. Spolupracuje s organizáciami Živica, Mamila, Priatelia Zeme, podporuje iniciatívu My sme les či Chráňme povodie Vydrica. S partnerom Miloslavom Ježom majú dcéru Jasmínku, ktorú, ako vraví Slávka, sprevádzajú životom.A keď sa jej niekedy zdá, že iní sú v niečom lepší, alebo rýchlejší než ona, vediem ju k tomu, aby rešpektovala svoje tempo. Každý z nás je iný a tým, že si dopraje čas, má možnosť objavovať svoje talenty, v čom je dobrá, čo ju baví, čo menej. A v tej farebnosti je svet zaujímavý.
Ako reagujete na prejavy dcérinho hnevu, ak sa niekedy hnevá?
Že je to v poriadku. Snažím sa našu dcéru pochopiť, prečo sa v určitých situáciách chová tak ako sa chová. Je to dobrý trenažér na trpezlivosť a na to, ako neprepadnúť tomu hnevu tiež. Bdelá meditácia v praxi (smiech). Dcéra má právo sa nahnevať, rovnako ako ja. Emócie sú tu na to, aby nám niečo o nás povedali, je to dar, s ktorým sa máme naučiť narábať, nie sú prekážkou. Aj sme si s dcérou nedávno urobili dohodu, že ak bude jedna z nás kričať, povieme si, ak to tak budeme cítiť : „Som s tebou, nemusíš kričať, počúvam ťa.“ Môj muž bol zo začiatku šokovaný, keď som mu vysvetľovala, že my sa na ňu nemusíme hnevať, keď prejaví svoj hnev. Snažiť sa ju pochopiť a rešpektovať jej emóciu, ale nechytiť sa do udičky hnevu. Lebo keď sa dieťa hnevá, často sa rodičia nahnevajú tiež, lenže to situáciu nerieši a nenaučíme sa z nej, to čo by sme sa mohli.
Keď naša dcéra vidí, že akceptujem jej hnev, že jej načúvam a hľadám, čo s tým môžem urobiť, či som neurobila chybu aj ja, alebo že jej dám priestor „vyhnevať sa“, že som s ňou a nie proti nej, uvoľní sa, a my máme možnosť nahliadnuť, čo je za tou emóciou, s čím naozaj súvisí.
Hnev je naša súčasť, náš vnútorný oheň, len v negatívnom móde. Hnev je uviaznutá životná energia, tvorivá sila. A s tým treba pracovať, aby nebol deštruktívny, ale aby sme našli jeho pozitívny pól. Hneváme sa vtedy, keď tú našu tvorivú silu z nejakého dôvodu nemôžeme, nevieme použiť, keď sa prekračujú naše hranice. Ak v hneve zostávame zaseknutí, ostávame v probléme a obráti sa proti nám. Ja sa to s našou Jasmínkou učím tiež a vidím, že keď dokážem byť láskavá voči dcérinmu hnevu, dokážem byť láskavá aj voči tomu svojmu.
Vyzerá to všetko veľmi harmonicky, priam idylicky.
Áno, ale len vyzerá (smiech). Jasné, že robím chyby aj ja, teraz by som urobila mnoho vecí inak (úsmev). Pri Jasmínke sa každý deň učím byť mama (smiech), respektíve otváram sa svojím inštinktom a načúvam intuícii, ako ju sprevádzať životom. Keď cítim, že som urobila chybu, priznám to a ospravedlním sa. A vďaka tomu, že ja viem povedať prepáč, vie to aj Jasmínka. A keď ja sa ospravedlním: „Prepáč, že som kričala, nepáčilo sa mi, ako si sa chovala, no nemala som na teba kričať, neustála som to, bola som príliš nervózna, nezvládla som svoj hnev, ale aj tak ťa ľúbim,“ ona mi často povie: „Nevadí, mamina, prepáč mi ty, lebo ja som ti v tej situácii tiež nepomáhala“ (úsmev).
S partnerom a dcérou na výlete.
Foto: facebook Slávky HalčákovejČo myslíte, ako ovplyvnil váš vzťah s dcérou harmonický prirodzený pôrod, kontakt koža na kožu, neskoršie dojčenie na požiadanie, spoločné spanie, nosenie?
Dieťa dedí aj rodinné traumy a zranenia, či chceme alebo nie. Najmenej, čo môžeme urobiť, je byť fyzicky s ním, objímať sa. To všetko, čo ste vymenovali je pre mňa dobrý predpoklad pre zdravý vývoj dieťaťa. Každý, nielen dieťa, potrebuje objatia a láskyplné dotyky blízkych, aby sa cítil prijatý, milovaný. Sme kontaktné komunitné tvory. Keď bola Jasmínka bábätko, robila som jej detské masáže. Je fajn spoznávať svoje telo cez dotyky, konfrontovať sa so svojim fyzičnom v bezpečnom prostredí. Cítim to tak, že pre našu Jasmínku to bolo, a aj je, dôležité.
Netrúfam si to porovnávať s inými deťmi. Jasmínka nebola až také smelé dieťa, bola na mne dlho nalepená, ako sa hovorí, dlho sa adaptovala. Každý ma vystríhal, že nebude samostatná, počúvala som všetky tie zaužívané poučky, ktoré sa tu dlhodobo tradujú o prísnosti, vyplakaní, zvykaní si... No ja to vidím naopak, dnes má dcéra takmer osem rokov a tým, že má od nás veľa objatí, dlho spávala s nami, tak teraz postupne chce mať ten priestor pre seba. Mne sa to vidí aj skoro, že už nechce ísť s nami na prechádzku, ale chce sa hrať s kamarátkami. Ale je zas úžasné, že vie kamarátke i povedať: „Teraz nejdem von, chcem byť s mamou.“ Vie si vypýtať naše objatie, vie si vypýtať priestor na rozhovor a priestor pre seba. Toto je základ, ktorý má na celý život.
Vaša dcéra nechodí do bežnej školy, ale do vzdelávacieho združenia. Prečo ste sa rozhodli pre tento spôsob výučby?
Moja mama bola učiteľka, a myslím, že veľmi fajn učiteľka. Učila telesnú a biológiu. Keď mala napríklad plavecký kurz, chcela všetky deti naučiť plávať. Ak sa jej to s nejakým žiakom nepodarilo, dotrénovala to s ním cez leto – dohodli sa s rodičmi a s naším otcom ho brali na jazerá, naučili plávať s radosťou. A mám pocit, že o tom je učenie sa. Nech je to akýmkoľvek spôsobom, dôležité je, aby z toho dieťa nemalo stres, aby sa učilo rado. Aby malo s učiteľom rešpektujúci a priateľský vzťah. A také prostredie sme pre dieťa hľadali. Našla som Edulienku, kde funguje všetko ako v škole, ale inak.
V čom?
Napríklad učiteľov neoslovujú prívlastkom pani učiteľka, všetci si tykajú, oslovujú sa krstnými menami a nenarúša to nijako učiteľovu autoritu. Majú ranné kruhy, kde spolu predebatujú rôzne témy Neriešime tam veci typu, či sa s nami učiteľ chce rozprávať, či nás počúva. Deti ich tam fakt zaujímajú. Je tam rešpektujúci prístup. Napríklad naša dcéra je veľmi hravý typ, vždy, keď sa zabudneme a na ňu pritlačíme, stavia sa na zadné. Baví ju všetko, čo je hravé, a ja ju chápem. Tiež to mám rovnako – keď cítim, že niečo musím, tak už ma to nebaví, hoci za iných okolností by ma to bavilo. Aj texty do divadla sa učím ťažšie, musím na seba vymýšľať kadejaké hry a monológy mám zakreslené v scenári v rôznych symboloch a šifrách.
Príroda je pre Slávku Halčákovú nesmierne dôležitá. V nej nachádzam odpovede na všetko, hovorí. Na snímke s dcérou pred štyrmi rokmi.
Foto: facebook Slávky HalčákovejAk sa dcére niečo nepáči, vždy jej odporučím, aby sa o tom s učiteľkou porozprávala. Ak napríklad mali čítať knihu, ktorá sa jej zdala sa „dospelácka“ a nechcela ju čítať, tak to povedala. Je úžasné, že mohla vyjadriť svoj názor a učiteľka si to ešte aj zapísala a poďakovala sa za názor. Dala jej pocítiť, že je dôležité vyjadriť aj nesúhlas, že jej načúva. A pritom viem, že dcéra riešila, aby učiteľku nezranila, lebo ju má rada, ale osmelila sa. V spolupráci so školou skrátka hľadáme taký prístup, aby sme prioritne nachádzali a rozvíjali v dieťati jeho talenty a nie aby sa venovali najviac tomu, čo mu nejde. Lebo žiaľ na tom je postavené naše školstvo už veľmi dlho a nič zásadné sa nemení. Na výkone, memorovaní nezmyselností a drilovaní toho, čo nám nejde. Potom už deťom nezostáva čas ani energia objavovať svoje talenty a rozvíjať ich. Už nemajú priestor prejaviť sa. Je dôležité, aby sa dieťa naučilo spoznávať a vyjadriť, čo má rado, čo ho baví, čo mu prináša radosť.
Niekto by argumentoval, že práve na to je škola, aby sa dieťa naučilo sebadisciplíne, plniť si povinnosti, byť prísnejší na seba...
Ja na to hovorím to, že to hovorí z dospelého zranené dieťa, ktoré nerozumie deťom, ani svojmu vnútornému dieťaťu. Deti sú preto deti, že sa potrebujú veľa hrať. To je ich práca, tým sa učia. Hrou sa učia najviac. Pri hre dieťa relaxuje aj sa učí. Čo sa týka disciplíny, myslím, že je na úžitok, aby dieťa malo nejaké zdravé pravidlá, dávajú mu istotu. Ale aj tak vždy bude overovať hranice. Skôr by mi zasvietila kontrolka, ak by dieťa neskúšalo, do akej miery pravidlá platia. Ak je v triedach veľké ticho a deti poslušne sedia, je to podozrivé. Ani dospelí, keď študujú, nie sú úplne ticho. V Edulienke nikdy nie je úplne ticho a deti po triede trochu migrujú. Niekedy si počítajú na koberci, inokedy stoja spolu pri tabuli alebo sú aj pod lavicou, píšu za stolom. Ale majú tam svoje pravidlá, to je prirodzené a zdravé v každej komunite. Napríklad ak niekto odbieha od témy, ostatní mu ukazujú gestom orlie oko, ak niekto zdržiava či vyvádza, zas ukazujú rukou akoby na hodinky, že im berie čas. Myslím, že si tam nechávajú priestor aj na to, že skúmajú, ktoré pravidlá fungujú a ktoré treba pozmeniť.
Nedávno ste podporili otvorený list rodičov, ktorí chcú s ministrom školstva diskutovať o zmenách vo vzdelávaní, prečo?
Pretože učenie má byť radostná objavná hra, ale momentálne je štátne vzdelávanie postavené proti detskej radosti a objavovaniu, veľmi málo podporuje a rešpektuje deti a ich prirodzený vývoj. Skôr je nastavené tak, že v deťoch zabíja ich prirodzenú zvedavosť a tvorivosť a schopnosť riešiť úlohy kreatívne po svojom, kde by mohlo prejaviť svoj potenciál. Naše školstvo je postavené na súťaživosti, napríklad známkovanie, a nie na tom, že každý z nás je jedinečný.
Súčasný spôsob výučby je z môjho pohľadu zastaralý aj v tom, že neučíme deti celostne, neučíme ich spájať dôležité informácie. Učíme zvlášť ekológiu a zvlášť matematiku, akoby boli oddelené od seba. Ale v živote to tak nie je a v tom je problém dnešného sveta. Máme oddelené odvetvia a preto je svet plný odpadu s ktorým nevieme čo. Pritom keď si zrátame, aký by malo efekt na životné prostredie zredukovať školský odpad, napíšeme každý slohovú prácu, odprezentujeme ju a uvedieme do praxe priamo v škole, tak tu máme spolu biológiu, ekológiu, etiku, matematiku, slovenčinu, prezentačné zručnosti a v praxi vidíme aj efekt.
Každé dieťa sa chce učiť, je prirodzene zvedavé, chce spoznávať nové veci. Všetko ho zaujíma, no akonáhle mu dáme mantinel, toto sa musíš naučiť teraz, lebo niekto zistil, že toto už deti v tvojom veku musia vedieť, dávame mu zvieraciu kazajku. Ako keby sme zabíjali jeho prirodzenú zvedavosť spoznávať svet a svoj potenciál. Vážim si učiteľov, je to dôležité a náročné povolanie, ale ani kult učiteľa pre mňa nie je úplne namieste. Skutočnú autoritu si nikto nezíska cez strach. Každé povolanie je služba a z toho by sme mali vychádzať.
Pohoda pri koňoch.
Foto: facebook Slávky HalčákovejAko ste sa vlastne dostali k problematike kontaktného rodičovstva, rešpektujúcemu prístupu k deťom? Hovorili ste o tom už pri narodení dcérky, ako jedna z prvých známych tvárí.
Celý život sa hrabem v otázkach, ako pomôcť sebe samej. Tým, že ako herečka mám prácu, ktorej súčasťou je stres, som tam vystavená tlaku, tak som hľadala, kde pramenia naše pocity nesebadôvery a vnútorné zranenia, ktoré vyúsťujú do tráum a depresií. Na tom je dnes postavené divadlo, na nejakom vnútornom konflikte, ktorý prenášame von a vzniká z toho „dráma“. Pracujem na sebe samej, inšpiruje ma psychológia, zaujímajú ma rôzne psychoterapeutické prístupy, hlavne tie inšpirované pôvodnými tradičnými národmi, zaujíma ma antropológia a pochopila som, že veľa vecí pochádza z nášho detstva, z minulosti. Vidím, ako sa všetci točíme v starých zraneniach, na ktoré nabaľujeme ďalšie a nevieme si užívať prítomný okamih. Takže už dávno mi bolo jasné, že keď ja raz budem mama, bude to inak než bolo zaužívané v období, keď som ja bola dieťa.
Vedeli ste hneď, aj ako „inak“?
Hľadala som. Pýtala som sa, ako to asi bolo v tých starých prírodných národoch. My sme len zabudli, že sme súčasťou prírody, že nie sme jej nadradený druh, a že všetko nájdeme tam. Vždy, keď hľadám odpoveď na niečo, čo mi nedáva zmysel, hrabem sa v tých pôvodných tradíciách národov a nachádzam odpovede.
Jasné, že sa človek nevyhne v tomto instatnom svete omylom, ale kontaktné rodičovstvo je pre mňa prirodzené, normálne rodičovstvo, kde mama a otec majú s dieťaťom prirodzený vzťah tak ako všade v prírode. Aj u prírodných národov boli všetky deti vždy dlho pri matkinom prsníku, a boli stále v prírode aj s inými deťmi. Dievčatá boli vychovávané viac v spoločnosti žien, aby im odovzdali svoju múdrosť v ženskosti, chlapci boli viac s mužmi, aby získali povedomie o prirodzenom mužstve. Toto sa už neučí, kedysi sa deti učili za chodu v teréne.
Sama ste rodili v Rakúsku, aby ste mohli rodiť prirodzene, bez zásahov a obmedzení. Myslíte si, že na Slovensku by vám to umožnené nebolo?
Ak mám povedať pravdu, tak podľa mojich požiadaviek nie. Mala som síce naozaj milé rešpektujúce gynekologičky, ale v tom čase som už bývala v Rakúsku a vyšlo mi, že najschodnejšia cesta je Hainburg. Tam sú pôrody založené na pôrodných asistentkách, ktoré sú tam medzičlánkom medzi sestričkami a doktorom. Bol tam aj primár naladený v prospech prirodzených pôrodov. Pôrod totiž pre mňa nie je operácia, ženu netreba „odrodiť“, lebo rodička-matka nie je pacient. Pôrod je fyziologický proces, niečo najprirodzenejšie v tomto živote.
Vedela som, že nech sa deje čokoľvek, že to dám, opisuje silné pocity pri pôrode.
Foto: Peter CagalaMali ste pôrodný plán, do akej miery sa ho podarilo splniť?
Považujem za veľmi smutné, že žena, ktorá chce rodiť prirodzene, dnes musí mať pôrodný plán. Pôrodný plán by mali mať skôr ženy, ktoré majú pocit, že to z nejakého dôvodu nezvládnu prirodzene. V tom mojom šlo len o to, čo si želám a neželám, a že chcem byť o všetkom informovaná. Jeden lekár mi tam povedal: „Vy od nás vlastne nič nechcete, to je, ako keby ste rodili doma.“ A presne o to mi išlo. Chcela som rodiť v prostredí nemocnice v spoločnosti duly a pôrodnej asistentky. Neželala som si epidurál, nástrih ani nič podobné navyše. Zároveň som vedela, že keď by nastala komplikácia, je tam lekár. Myslím ale, že je pre ženu veľmi vyčerpávajúce, keď musí žiadať: Prosím, nechajte ma rodiť. Ale zároveň musím povedať, že som rodila v rešpektujúcom prostredí.
Čo vám utkvelo najviac v pamäti z pôrodu?
Veľmi skoro, o štvrtej ráno počas kontrakcií som vstala, púšťala si hudbu, tancovala na balkóne a užívala si okolité stromy a spev vtákov. V tej chvíli som cítila hlboké spojenie s prírodou, najradšej by som bola vtedy v lese. Bola som prekvapená, koľko zázračnej sily je vo mne, prišlo mi to až nadpozemské. Zároveň sa prebudili vo mne všetky pozemské samičie pudy, inštinkty. Vedela som, že nech sa deje čokoľvek, že to dám. Že som uspôsobená tak, že je to prirodzené, že to odrodím dobre, že na to mám silu a viem čo mám robiť, ako rodiť. Uvedomila som si, že ak do tohto procesu nie je zbytočne zasahované, žena si „spomenie“... Máme to v sebe zakódované, rodíme predsa tisícročia. Vedomie tej kompetentnosti, že momentálne som žena, matka, samica, ktorá rodí, bolo tak silné, že to je asi môj najsilnejší zážitok. Z pocitu tej sily a sebadôvery a dôvery vo Vyšší poriadok čerpám dodnes. Cítila som silu, odvahu, odhodlanie...
Trvalo to ešte asi pol dňa, keď som tancovala a dodávala si silu, potom sme zhodnotili, že už je čas, zavolali sme s mojím mužom dulu a šli do nemocnice. Potrebovala som byť čo najdlhšie blízko prírody, tak som bola celý čas na terase, odtiaľ mám výhľad na zeleň, na les.
Cítila som silu, odvahu, odhodlanie...
Už počas tehotenstva som si hovorila, že mám byť otvorená akejkoľvek okolnosti, no vizualizovala som si tú najlepšiu možnú. Púšťala som si videá, sústredila sa, ako je bábätko otočené hlavičkou dolu, ako sa rodí, absolvovala som aj kurz hypnopôrodu. Ale dnes už viem, že som bola aj tak trocha v kŕči, lebo som sa bála, že mi to v nemocnici niečím pokazia.
Nechceli ste rodiť radšej doma?
Do poslednej chvíle som nad tým premýšľala. Napokon som od toho upustila. Môj muž mal na pôrody spočiatku úplne rozdielny pohľad a nechcel, aby som rodila doma. Môj muž ma vlastne vyvažuje a vždy mi ukáže, čo je moja pravda a čo túžba, ktorá ale so mnou ešte nerezonuje. Tak som sa duchu pýtala aj bábätka, že kde by bolo najlepšie rodiť, a keď som sa na bábätko naladila, dostala som odpoveď, že tam, kde sa ja ako mamina budem cítiť dobre a bezpečne. „Ja to s tebou dám kdekoľvek akokoľvek...“ Vtedy som sa upokojila a rozhodla.
Bol vám umožnený bonding?
Áno. Mala som to v pôrodnom pláne a už od prvých kontrakcií som cítila, že keď dieťa porodím, nedám ho z ruky. Pre mňa bolo veľmi neprirodzené dať svoje dieťa do ruky niekomu inému, jedine mužovi. To sa spustí samičí reflex, ak hormóny fungujú tak ako majú. Ak počujete o hysterických matkách v nemocniciach, tak je to preto, že sa narúša ich prirodzený inštinkt. Zvieracie samice by vás hrýzli, keď im zoberiete mláďa, samec to tam tiež celé stráži, tam sa zlaďuje celá rodina, pachy všetko. Keď sa prišiel lekár opýtať, či si môže dieťa zobrať na prvotné vyšetrenia, požiadala som ho, aby to urobil na mne, ak je to možné. Nemal s tým problém. A ja som zrazu videla, že sa to dá, bez akýchkoľvek komplikácií a obmedzení. Ale je pravda, že tým, že som sa tak veľmi sústredila na pôrod, aby všetko prebehlo prirodzene, aby mi dieťa nezobrali z rúk, mali sme problém s dojčením.
Naozaj? Neprerušovaný kontakt koža na kožu vytvára predsa najlepšie predpoklady pre dojčenie.
Jedna vec je bonding, druhá vec je ale to, že žena pôrodom rodí aj nové časti seba a môže sa tak dostať na povrch všeličo. Okrem toho som pred pôrodom riešila toľko vecí, aj ohľadom pôrodného plánu, že ma to vyčerpalo. Po pôrode som viac dôverovala ostatnému, tomu, „ako sa to má“, než svojim inštinktom. Pomohli mi laktačné poradkyne z Mamily (občianske združenie, ktoré pomáha mamičkám, pozn. red.), ale dnes by som to všetko riešila ešte inak. No napokon som našu Jasmínku dojčila skoro tri roky.
Slávka podporuje aj ekologické aktivity, moderuje konferencie, na snímke na jednej z nich s Bey Johnson, Francúzkou, propagátorkou života bez odpadu.
Foto: facebook Slávky HalčákovejZnáma je príhoda z vášho účinkovania v Dobrom ráne TV JOJ, kedy moderátori prerušili vysielanie, aby ste mohli vtedy dvojročnú dcéru nadojčiť. Ako si na to spomínate?
Moderátori boli úplne skvelí. Nie som typ, ktorý by sa chcel vytŕčať s dieťaťom a robiť si cez neho reklamu, ale šlo o päť minút v rámci propagovania jednej knihy, po ktorom sme mali s Jasmínkou ďalší program. Tak som to vymyslela tak, že ju zoberiem so sebou, a že nebude otočená tváričkou do kamery. No nečakala som, že v tej chvíli, keď mi položia otázku, sa bude chcieť dojčiť. Asi sa necítila v tej situácii dobre, vycítila aj môj malý stres, tak sa chcela prisať. Len som spomenula, že moje dieťa sa akurát chce dojčiť, ale vedela som, že kým ja poviem tie štyri vety, že to vydrží. No oni boli tak zlatí, že prerušili vysielanie reklamou. Potom sa to v médiách nafúklo. Možno ale aj dobre, že sa o tejto téme začalo hovoriť. Ale bola som šokovaná, keď som sa dozvedela, že niektorí ľudia vypisovali, prečo jej nestrčím do úst rožok alebo cumeľ... Ale aj mnoho žien ma kontaktovalo a ďakovalo za moje vyjadrenia k tejto téme, že ich to povzbudilo.
Prekážalo by vám dojčiť pred kamerami?
Keby Jasmínka veľmi chcela, dala by som jej napiť tak, aby to nebolo vidieť. Ale vedela som, že je dosť veľká, aby dokázala tú chvíľočku vydržať.
Ako vnímate dojčenie na verejnosti? Čo si myslíte o kútikoch na dojčenie, ktoré rôzne inštitúcie v rámci rekonštrukcií priestorov ženám vyhradia? Myslia to dobre, na druhej strane však tým dojčenie vymedzujú z normálnosti, pretože normálne je dojčiť hocikde.
Nákupné centrá to možno myslia dobre, ale kútiky sú na toaletách a dojčiť na záchode je pre mňa nechutné. Nikomu z dospelých by sa nechcelo jesť na záchode, ale my tam posúvame matky s deťmi. Veď je predsa prirodzené a krásne, že matka môže dojčiť svoje dieťa. Priznám sa, že keď som ešte nemala dieťa, tiež som sa cítila zaskočená, keď som videla ženu dojčiť medzi ľuďmi a pýtala sa v duchu, prečo sa aspoň neotočí. Potom ako matka som pochopila, že žene, ktorá je naozaj naladená na svoje dieťa, a na to, že je matka, to v tej chvíli často ani nedôjde. Môj muž mi neraz vravel: „Ty si sa rozprávala s ľuďmi a ani si sa neotočila, nezakryla...“ Ja som pritom hanblivá, ale v tom momente som si to naozaj vôbec neuvedomila. V žene sa zapne sa mód – potrebujem nakŕmiť svoje mláďa a či sa zakryť, na to často zabudne aj tá, ktorá by chcela...
Vo videoklipoch speváčky pomaly masturbujú, aby si ich zapamätali. No nik to nerieši, hoci to dáva pokrivený obraz na sexualitu a fungovanie človeka ako takého. Ale my sa pohoršujeme nad dojčiacou ženou.
Príde mi navyše absurdné, ak je pre ľudí úplne v poriadku, že médiá sú plné násilia, zvráteného sexu a sexizmu. V reklamách na autá sú ženy, ktoré majú zakryté len bradavky a časť pohlavia, pritom s autami nijako nesúvisia. Vo videoklipoch speváčky pomaly masturbujú, aby si ich zapamätali. No nik to nerieši, hoci to dáva pokrivený obraz na sexualitu a fungovanie človeka ako takého. Ale my sa pohoršujeme nad dojčiacou ženou. Je to veľmi nezdravý obraz našej spoločnosti, že o tom vôbec musíme diskutovať. Dokonca sú aj ženy a matky, ktoré to súdia... Je smutné, keď ženu vykážu odniekiaľ preto, že dojčí.
Čo možno robiť, aby spoločnosť začala vnímať dojčenie ako normálnu vec, a aby ženy začali viac dôverovať sebe a dojčeniu ako umelej výžive?
Nikto a nikde nás neučí byť ženami vo svojej sile. Naša momentálna „kultúra“ je nastavená na biznis, ako nám predať podprsenky – sťahujú prsia tak, aby vytvorili nejaký moderný vymyslený tvar, dusí to naše prsia a my s nimi strácame kontakt. S tým, čo je zásadný symbol ženstva. Dojčenie na verejnosti je považované pomaly za obscénne, propaguje sa viac zvieracie alebo umelé mlieko a dojčiace matky sú vykazované na perifériu spoločnosti.
Ja osobne nachádzam knihy a kurzy o sile ženy. Je tam veľa z múdrostí starých kmeňov prispôsobené do tohto moderného sveta. To, čo začleňujem do svojho života a čo mi funguje by som rada odovzdávala ďalej svojej dcére aj iným ženám.
Môžeme teda robiť osvetu, veľa sa rozprávať o tom, čo je zdravé a prirodzené. Osobne verím, že sa posúvame a že sa začleníme späť do prírody v tom zmysle, že začneme spolupracovať, múdro využívať jej dary a dary našej „vnútornej prírody“, toho čo je v nás. Keď porovnávam túto dobu s dobou, kedy som rodila a ešte dobu pred 20 rokmi, vidím obrovský posun. Je čoraz viac uvedomelých žien a matiek. No a úlohou ženy nie je bojovať, ale byť láskavá vo svojej sile. Sú ľudia, ktorí majú strach z vlastnej sily, hlbokej divočiny v sebe a tých môžeme inšpirovať. Náš pokrok nezávisí od techniky, ale je v tom, že sa vrátime späť k prírode a do nás samých a „spomenieme si“.
S kolegami z divadla je vždy veselo.
Foto: facebook Slávky HalčákovejČomu sa venujete momentálne?
Po narodení dcérky som sa viac obrátila k rodine a k tomu, čo pomáha mne. Rada by som ukázala ľuďom, ženám, aj iné možnosti a inšpirovala ich novými náhľadmi na svet, aby si aj v tomto stresovom rýchlom svete vedeli nájsť priestor pre seba a spomaliť ho. Aby sa mohli dozvedieť o sebe to, čo nás nikde neučili, ale chýba nám to. Pripravujem meditácie aj pre ženy a maminy, pripravujem ďalšie zážitkové ženské semináre. Robím na tieto témy podporné „liečivé“ konzultácie. Momentálne hľadám koncept s kamarátom režisérom, ako širšej verejnosti predstaviť témy, o ktorých sme sa teraz spolu rozprávali. Nahrávam tiež audioknihy, naposledy Pipi dlhú pančuchu a momentálne môj najobľúbenejší dievčenský román Anna zo Zeleného domu.
A herectvo?
V divadle LaKOMIKa,som si nechala jedno predstavenie – Čakanie na Gotta. Moja nová cesta vychádza aj z herectva, celý život skúmam psychológiu postáv, ktoré hrám a tým aj seba. Celý život sa venujem osobnostnému rozvoju, psychohygiene, nazvala by som to „ekológii duše“ a už dlhšie cítim volanie odovzdávať ďalej to, čo som sa naučila, čím žijem a čo mi funguje.
