Počúvajte seba, kedykoľvek vám niekto hovorí, že nemáte robiť to, čo vaše malé bábo chce, a čo cítite, že by ste rady robili, odkazuje Kristína Tormová.
Foto: TV JOJ„To nie je normálne,“ veta, ktorej musí čeliť azda každá mama, keď si robí veci tak, ako to cíti a nie tak, ako je zaužívané v jej okolí. Ak sa dostanete do podobnej situácie, spomeňte si na Kristínu Tormovú a jej reakciu: „My to tak máme.“ Nič menej, nič viac. Stačí.
„Niekomu prídem divná. Je to úplne ok. Sebe prídem taká obyčko.. Divná by som si prišla, keby mi ukradli intuíciu. Lebo to by ukradli mňa. A na to nemám čas, ani podmienky. Ja sa predsa potrebujem a nemôžem si byť ukradnutá. Kto by potom tých troch malých ľudí ľúbil!,“ priblížila svoju filozofiu na Instagrame pri tejto fotografii, na ktorej tandemovo dojčí svoje dvojičky Matildu a Elu.
Ako vraví, práve ich predčasné narodenie a následné náročné obdobie bolo tým, čo jej dodalo silu a istotu v úlohe matky, v ktorej sa cíti naozaj dobre a „doma“.
„Včera som si uvedomila, že mamovanie je naozaj jednou z mála vecí, v ktorej si echt verím... Fakt. Je to láska, je to oslobodzujúce a ďakujem si. Aj svojej tvrdohlavosti a papuľnatosti a odvahe,“ vysvetľuje, čím naráža práve na obdobie, kedy si musela a dokázala uhájiť svoje postoje pri starostlivosti o deti.
Kristína porodila dvojičky v júni 2013 predčasne, v 33. týždni. Vážili len 1390 gramov a privinúť na hruď si ich mohla až po niekoľkých dňoch. Napriek tomu sa jej podarilo ich dojčiť, a to zhruba rok a pol. Ako spomína, tri mesiace odsávala mlieko, prvé mesiac dokonca každé tri hodiny deň aj noc.
„Takmer mesiac sa učili v nemocke pricucnúť. Kŕmili sme ich cez hadičky skrz nosnú dierku až do bruška. Bolo to frustrujúce a každý deň som sa budila s tým, že „dnes!“.“ Ako vraví, nevzdávala sa, lebo je typ, ktorého nahnevá, keď sa vzdá. Naopak, vedomie, že to zvládla, jej dodalo spomínanú sebadôveru a veľmi veľa materinskej istoty.
Tá jej ostala aj pri narodení syna Alana, kde už šlo všetko bez problémov, a vlastne až dodnes, keď je všetko ako má byť: Deti sú šťastné a ona s manželom tiež.
„Ťažké začiatky mi vycibrili mamovskú intuíciu. A nikdy som si ju nenechala vziať, aj keď sa o to mnohí pokúšali. „To nie je normálne!” – „My to tak máme...““
Aj jej sa dostávalo odporúčaní, aby „nenaučila“ deti na ruky, aby ich nechala vyplakať a podobne. „Keby som nedávala na vlastnú intuíciu, nechávala by som dievky aj vyplakať… lebo veď ma manipulujú. Jo, dvakrát som ich chvíľu nechala a dodnes mi je z toho zle... Jasné, že som ich nosila nonstop na rukách, jasné, že som to robila rada, jasné, že to bolo miestami otravné a obmedzujúce a jasné, že to bolo pre mňa úplne prirodzené… lebo keď potrebovali pritúliť, pomojkať, skrátka na chvíľu odísť do inej dimenzie v niekoho náručí… som tu pre ne, sakra!“
Pre mamy má jasný odkaz: Počúvajte seba! „Ak vám bude niekto hovoriť, že si niekoho naučíte na ruky, neverte mu. Deti budú chcieť ísť na ruky, tak či onak. Lebo tak to je… normálne. Ak vám bude niekto hovoriť, že nemáte robiť to, čo vaše malé bábo chce, čo cítite, že by ste rady robili…počúvajte seba.“
Opäť pripomína, že pri synovi šlo už všetko ľahšie. Mal skrátka šťastie, že Kristína už nebola prvorodička. „Že som sa zbavila všetkých Radodajok a nebojím sa nepočúvať ich, Alana nosíme odjakživa a kým to bude potrebovať, budeme to robiť naďalej. Na rukách, v nosiči, šatke… a áno normálne sa vozí v kočíku a čudujsasvete aj sám chodí! Aj na odrážadle chodí!!! Wow! Lebo vie, že nech pôjde kamkoľvek a akokoľvek, nemusí mať strach… lebo naša náruč je tu vždy preňho a keď mu bude naprd, zoberieme ho na ruky… A práve vďaka tomu si môže dovoliť byť odvážny a ísť stále ďalej a ďalej
Rady v štýle „Nenauč si ich na ruky, lebo potom sa budú stále pýtať na ruky”, sú podľa Kristíny „debilina“, rovnako ako by sme niekomu radili: „Neuč ich láske, lebo si na ňu zvyknú a budú ju vyžadovať.“
Kristína s Alanom.
Radosť v zime.
Spomienka na tehotenstvo.
