Anči Strike je mamou dvoch synov Daniela a Adama.
Foto: archív Anči StrikeAnči Strike bola so synom u lekára na prehliadke. „Čakali sme vyše hodinu, to neriešim, upozornili nás dopredu, že budeme čakať, a keďže nebolo dosť stoličiek, chvíľku sme postávali, čupeli, prechádzali sa,“ opisuje.
A kto sedel na stoličkách? Jeden muž s dcérou, ktorí sa občas rozprávali. Neskôr si vedľa nich sadol manželský pár s dcérou. „Chlap sedel a pozeral si niečo v mobile, žena sa rozprávala s dieťaťom. Ja som stála oproti nemu aj so synom. Vedľa mňa ďalšia žena s dieťaťom. V rohu sedela, už na zemi, ďalšia žena s dieťaťom, lebo už nevládali postávať.“ A tu Anči napadla spomínaná otázka: Kde sú džentlmeni?
„Takí, čo pustia ženu si sadnúť, čo si všimnú, že je tam aj s dieťaťom. Takí, ktorým netreba hovoriť, čo je slušné správanie, prípadne, keď si neskôr všimnú, povedia nech sa páči, poďte si sadnúť?“ načrtáva.
„Neviem kde sa stala chyba, ale asi nemali dobrý príklad v živote. Nechcem súdiť, len ma to zamrzelo. Prípadne by som rada rozumela tomu, čo im ide v hlave. A o to viac by som si priala, aby naši chalani mali v sebe tú iskru muža, všímavosť, ktorá nikdy nevyjde z módy a z nich spraví džentlmenov,“ uzatvára.
Či šlo o ojedinelý prípad, ťažko povedať. Faktom je, že podobné skúsenosti má viacero žien a podelili sa o ne práve pri tomto Ančinom instagramovom príspevku.
„Denne cestujem vlakom do prace, cestou domov málokedy sedím, sedia skupinky študentov... Nie som ešte tak stará, ustojím, ale veľmi ma to mrzí... Dúfam, že džentlmeni nevymrú. Je to doba sebecká, ľudia zahľadení do seba...,“ napísala Elena.
Potvrdzuje to aj Ivanina skúsenosť: „Ja som dokonca na poradniach v nemocnici (pôrodnici) čakala/stála aj hodinu s veľkým bruchom, zatiaľ čo niektoré ženy sprevádzali aj ich partneri, ktorí sa neunúvali uvoľniť miesto ďalším asi piatim ženám, čo tam stáli. Všetky boli minimálne v 35. týždni tehotenstva.“
Podobným si prešla aj Katka. „Ja som v ôsmom mesiaci tehotenstva čakala na vyšetrenie u endokrinologičky... Čakáreň plná, muži, ženy, ale nikto ma nepustil sadnúť. Až po nejakom čase jedna mladá holka zdvihla hlavu od mobilu a pustila ma.“
Miesto sa neušlo ani tehotnej Petre, tentoraz v autobuse v orúcom lete. „Nikto ma nepustil, až na jednu starú ženu, ktorá sama ledva stála...“
Na záver ale aj jeden optimistický príspevok, ktorý hovorí, že nemôžeme všetkých hádzať do jedného vreca. „Ja mám veľké šťastie na ľudí. Odkedy mám deti, cestujem autobusom medzimesto a ani raz sa mi nestalo, že by mi chlapi nepomohli s kočíkom, aj keď sú už autobusy nízkopodlažné a častokrát pomôcť ani netreba. Najviac ma prekvapilo, že veľa z nich boli mladí muži okolo 16-18. Takže ja mám len dobrú skúsenosť za čo som veľmi rada.“
A čo vy? Aké sú vaše skúsenosti? (Napíšte nám do komentárov alebo zahlasujte v ankete pod obrázkom.)
ANKETA:
