Spomienky na pôrod ostávajú na celý život.
Foto: shutterstock.comSestričke boli prednejšie krížovky než moje kontrakcie
Pri pôrode prvého syna som sa šla zblázniť z kontrakcií. A sestrička si akoby nič nezainteresovane lúštila krížovky. „Len predýchavajte,“ zakaždým mi ľahostajne povedala, pričom sotva zdvihla hlavu od časopisu či to mala. Mala som pocit, že ju otravujem. Jednoducho nezabudnuteľná empatia.(Veronika, Humenné)
Vykričala som doktorovi, že je sviňa, možno i horšie
Som zdravotná sestra a môj pôrodník bol aj môj veľmi dobrý kamarát. Hrávali sme basketbal, chodievali po výletoch, lyžovačkách... Takže bolo viacmenej samozrejmé, že rodiť budem pri ňom. V piatok mi odtiekla plodová voda, v nemocnici si ma už nechali. V sobotu mi začali kontrakcie, no keďže sa zdravotníkom zdalo, že sa otváram pomaly, dostala som vyvolávačku. Bolesti sa stupňovali a boli neznesiteľné. Večer som už toho mala naozaj dosť, nevládala som a prosila som doktora, aby mi urobil cisársky rez. On mi celkom pokojne, priam neznesiteľne pokojne, odpovedal, že sa to už nedá, lebo hlavička je zostúpená v pôrodných cestách. Viac mi nebolo treba. Nakričala som naňho, že je sviňa, možno i horšie, aj keď za to, samozrejme, nemohol. Dcéru som porodila napokon až tesne pred polnocou. Doktor ma našťastie vedel pochopiť, nadávanie zobral športovo, a kamarátili sme sa naďalej.(Ľubomíra, Levoča)
Akcia na vajíčka v Tescu
Cítila som sa ako kus mäsa. Už som ležala na pôrodnej sále, mala silné kontrakcie, a lekár so sestričkou sa bavili o akcii na vajíčka, ktorá aktuálne bola v Tescu. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Pri nejakej silnejšej kontrakcii som zrejme nejako hlasnejšie vzdychla, oni len pozreli cez plece na mňa, konštatujúc: „Pani predýcha!“ a ďalej rozoberali tie zlacnené vajíčka. Keďže v pôrodnici neboli ešte oddelené pôrodné sály, ale len zásteny, počula som, aj čo sa dialo vedľa. Tam k pôrodu prizvali budúce sestričky. A pôrodná asistentka ich uviedla vetou: „No poďte, poďte, nech vidíte, čo vás čaká, ak si nebudete dávať pozor...“ To bolo hrozné. Nehovoriac o tom, že sa nikto neopýtal, či môžu prísť ani nič podobné.(Silvia, Medzilaborce)
Dcérka s ihlou v hlave
Moja dcérka po narodení dostala silnú žltačku, takže bola v inkubátore. Chcela som ju vidieť, až som napokon uprosila sestričku. Povedala mi, aby som prišla na novorodenecké, že ak nebude mať práve infúziu, pustí ma dnu. Došla som tam, lenže tam bola iná sestrička, menej vľúdna. Vyštekla na mňa, čo chcem, a keď som povedala, že som prišla vidieť si dieťa, tak mi len oznámila: „Tam ju máte.“ V inkubátore moje dievčatko s obrovskou ihlou v hlave. Mala som 24 rokov, bolo to moje prvé dieťa, také niečo som nečakala. Zosypala som sa a len plakala.(Nina, Prešov)
Nikto ma nepočúval
Všetky tri deti prišli na svet cisárskym rezom, viacmenej plánovaným. Ten posledný bol najhorší. Anestézu do chrbtice mi pichali asi na trikrát a lekár sa asi niekam ponáhľal, pretože začal rezať, hoci som mu vravela, že ešte neúčinkuje poriadne, lebo cítim bolesť. Personál ma presviedčal, že sa len na to príliš sústredím, že som precitlivelá, a že anestéza je v poriadku. Zámerne mi odvádzal pozornosť nezmyselnými otázkami inam. Bol to však môj tretí cisársky rez, takže som mala s čím porovnávať. Nikto však nepočúval, čo im vravím. Až keď som pri jednom úkone nahlas vykríkla, doktor pozrel vyčítavo na sestričky: „Baby, ale robte niečo!“ To „niečo“ bola celková anestéza, úplne zbytočná. Prebrala som sa na nejakej pooperačnej izbe uprostred množstva ďalších pacientov, vysmädnutá a povedali mi len, že syn je v poriadku. V skutočnosti sa však nenonatologičke nepozdával, zrejme pod vplyvom narkózy bol príliš spavý, napichali mu hneď infúzie, držali ho v inkubátore a priniesli mi ho až po desiatich hodinách. Dlho som sa z toho spamätávala.(Patricia, Bratislava)
Je hrozne maličká, to snáď nie je možné..
Môj pocit z pôrodu? Strašný údiv, aká je moja dcéra maličká. Keď som ju prvýkrát uvidela, pomyslela som si, že to ani nie je možné. Normálne som sa obávala, že bude mať asi nejaký problém, keď je taký drobček. Moje brucho sa mi posledné dni pred pôrodom zdalo obrovské, asi preto som zostala zaskočená. Našťastie to bol len môj klamný dojem, dcérka bola v poriadku a ja som sa z nej hrozne tešila. Priam bytostne som cítila, že potrebujem byť s ňou, to bol druhý najsilnejší pocit z celého pôrodu. Samozrejme, že mi ju zobrali na chvíľu na meranie a váženie, a tá chvíľa bola pre mňa neznesiteľná. Keď ju priniesli späť, boli to najkrajšie chvíle v mojom živote.(Gabriela, Stará Turá)
Modlila som sa, aby niekto došiel zo žúrky
Moja dcéra sa začala pýtať na svet práve v deň, keď sa na pôrodnici menili primári. Starý odchádzal do penzie, nastupoval nový, čo sa samozrejme oslavovalo na chate. Službu mal teda lekár zo susedného mesta, no ja som chcela rodiť pri tých, ktorých som poznala. Takže kým väčšina matiek chce mať pôrod čím skôr za sebou, ja som sa celú noc v duchu „modlila,“ aby dcérka ešte vydržala a neprišla sa na svet v noci. Ráno z chaty napokon došiel ku mne nový primár aj môj pôrodník. Ich prítomnosť ma upokojila a vcelku v pohode som dcérku porodila.(Katarína, Spišská Nová Ves)
Dievča? To nemôže byť, nemá meno
Moja spomienka na pôrod je paradoxne spomienka na to, čo sa dialo za plentou dva metre vedľa mňa inej matke. Lekár jej oznámil, že má dievčatko. „To nemôže byť, to mal byť chlapec! Ja pre dievča nemám ani meno,“ protestovala. Vzápätí ho teda začali hľadať. Lekár sa opýtal sestričky, ako sa volá. Tá povedala, že Ľubka. Meno Ľubka sa však čerstvej mamičke nepáčilo. Tak doniesli nejaký kalendár a prechádzali ním. Vybrali Annu.(Dana, Košice)
