Anna Ghannamová so synmi.
Foto: archív Anny GhannamovejS deťmi je podľa Anny Ghannamovej nutné vždy zaobchádzať láskavo a s úctou: „Vo výchove som si bola dobre vedomá, že deti potrebujú určitý druh demokracie, ale aj nejaké pravidlá. Vždy som viedla vnútorný zápas, aby som misky váh neprevážila ani na jednu stranu. Ešte keď som pracovala ako novinárka, jeden psychológ mi povedal: Viete, pani Ghannamová, neexistujú nezvládnuteľné deti, len rodičia, ktorí to nezvládli.
Keď som bola nervózna, že deti neposlúchajú alebo niečo nie je podľa mojich predstáv, vždy sa mi nad hlavou rozsvietila žiarovka a videla som túto vetu. Povzbudilo ma to a poskytlo mi to istotu, že ak tú situáciu s pokojom a citom zvládnem ja, tak to zvládnu aj deti. Iste, priznávam, že som to párkrát nezvládla. Ale vedela som si to priznať. A raz sa synovi aj ospravedlniť.
Áno, deti potrebujú pravidlá, ale aj pochopenie. Vypláca sa s nimi komunikovať ako s rovnocennými partnermi a hlavne im byť životným vzorom. Musíme sa starať o to, ako my, rodičia pristupujeme k životu, pretože deti nerobia celé detstvo nič iné, len od nás „odkukávajú“.
Mladší syn mal emočnejšiu povahu, bol veľmi citlivý a zároveň veľmi vzdorovitý. Vtedy mi psychológ povedal, že keď opäť dostane svoju chvíľu vzdoru, mám ho objať. Dieťa čaká niečo úplne iné, ale keď ho objímete a poviete mu, ako veľmi ho ľúbite, dáte mu pocítiť istotu a lásku. Potom vzdor odoznie.
Snažila som sa vždy dať deťom pocit lásky a bezpečia. Ubezpečovala som ich v tom, že nech sú, akí sú a nech urobia čokoľvek, ja im vždy pomôžem a ochránim ich. Mám útulok pre matky s deťmi. Ženy v ňom pochádzajú z nefunkčných rodín, niekedy až sociopatických. Sú vyplašené životom, materstvom, nedôverujú nikomu, nemajú pocit bezpečia, lebo v detstve mali málo lásky. Preto často nevedia dať to, čo nedostali. Detstvo nás determinuje celý život a to viac, ako sme si schopní pripustiť. Moje deti však lásku a tú pevnú pôdu pod nohami našťastie mali, majú a mať vždy budú. Vo svojich rodičoch. V domove."