Už si moje a nikomu ťa nedám... Po cisárskom reze nie sú u nás stále takéto chvíle samozrejmosťou.
Foto: shutterstockČo sa stalo, už sa neodstane, v tomto prípade platí stopercentne, zmeniť možno už len prístup k tomu. Ako žene v ťažkej situácii najlepšie pomôcť, aby sa čo najskôr dostala do „normálu“ a trápenie neprerástlo do depresie?
Väčšina blízkych sa snaží žene pomôcť zľahčovaním situácie, prípadne orientovaním pozornosti na prítomnosť, na dieťa. Dobre mienené vety, ktorými chcú ženu povzbudiť, však môžu psychickú nepohodu len prehĺbiť. Popieranie nepríjemného zážitku, prípadne snaha o čo najrýchlejšie zabudnutie bránia vyrovnať sa s ním.
Pôrodná asistentka Anna Kohutová na svojom facebookovom profile radí, ako v takýchto chvíľach so ženami čo najlepšie komunikovať.
Čo matka po pôrode cisárskym rezom nepotrebuje počuť:
Buď rada, že si to prežila.
Buď rada, že ťa zachránili.
Buď rada, že máš zdravé dieťa.
Buď rada, že tvoje dieťa žije.
Zvládli to ostatné, zvládneš aj ty.
Buď vďačná, že to takto dopadlo.
To si vlastne nerodila.
Bolo to pre teba vyslobodenie.
Čo ti to urobili...
Hlavne, že ste zdraví.
Musíš ich žalovať.
Všetko bolo zlé.
Čo žene dokáže pomôcť:
Ďakujem.
Tvoja cesta bola náročná a tŕnitá.
Tvoja jazva je brána, kadiaľ tvoje dieťa prišlo na svet.
Tvoje telo dalo život a prostredníctvom neho sa dieťa zrodilo.
Opatruj svoju jazvu ako bránu zrodenia.
Dotýkaj sa svoje jazvy s nehou a rešpektom.
Prijatie potrebuje čas.
Daj si priestor.
Prijmi jazvu do svojho života.
Ani sekundu nepochybuj, že cisársky rez z teba nerobí plnohodnotnú matku alebo ženu.
Nemaj pocit, že si vlastne nerodila.
Prijmi svoju jazvu ako výzvu.
Neviň seba ani druhých, to ťa nevylieči.
Čo ťa vylieči, je láska k sebe.
Maj rada svoju jazvu, pretože je súčasťou tvojho života, tela, tvojej duše, tvojho príbehu.
Tvoja jazva ťa učí venovať sa sama sebe, dať si konečne väčšiu pozornosť.
Keď príde čas, príde i odpoveď.
(Zdroj: FB Anny Kohoutovej)
Ako vnímali cisársky rez?
Opýtali sme sa slovenských žien.Cisársky rez som mala, pretože som dlho prenášala a pôrod sa nepodarilo vyvolať. Kládla som si otázky, prečo moje telo takto (ne)reagovalo a dlho som o sebe tvrdila, že som vlastne nerodila. Ale necítila som z toho traumu, brala som to vecne. No keby som mohla vrátiť čas, snažila by som sa robiť viac pre to, aby som rodila prirodzene. Asi by som si našla dulu a vybrala inú pôrodnicu.
(Petra)
Mala som plánovaný cisársky rez zo zdravotných dôvodov, takže som sa naň mohla pripraviť. Vedela som, čo a prečo ma čaká, nepociťovala som to ako problém. A hoci som mala popôrodné blues, nebolo to preto, že by som sa trápila spôsobom pôrodu.
(Júlia)
Túžila som porodiť prirodzene a pozrieť svojmu dieťaťu ako prvá do očí. Počas pôrodu však klesali ozvy a bola z toho sekcia v plnej narkóze. Syna mi ukázali až po 10 hodinách a z každej strany som počúvala, že mám byť vďačná, že mi ho zachránili.
(Alena)
