Na trapasoch sa s odstupom času možno dobre zasmiať.
Foto: Shutterstock.comNa synovi sa smiala celá reštaurácia, manžela obchádzali mrákoty
S trojročným dieťaťom v reštaurácii to môže byť niekedy zábava, no skôr pre hostí než pre rodičov. Bratislavčanka Dorota o tom vie svoje. „Manžel musel absolvovať pracovnú večeru so zahraničným klientom. Šli sme nahodení do reštaurácie aj so synom – oblek, viazanka, naleštené topánky. Dieťa milovalo stolovanie „na úrovni“ a veľmi rado si samo objednávalo. Obchodní partneri hovorili nemecky, slovensky nerozumeli, takže prvý trapas sme absolvovali len s čašníkom. Dieťa si objednalo džús a pizzu s ananásom. Keďže ešte nerozprával čisto, bol z toho „pomalančový džúš“ a vulgárne slovo, známa rozšírená nadávka. Čašníkovi skoro zabehlo, z kuchyne sme potom počuli výbuchy smiechu. Keď priniesli jedlo, naše dieťa zahlásilo, že potrebuje kakať. Ako správny chlap chodieval na chlapské toalety, šiel s ním teda manžel. Syn rád na záchode rozprával, tak tomu bolo aj tentoraz. Manžela sa pýta, či ľúbi studenú pizzu, pochopiteľne, svojou šušľavou výslovnosťou, pretože bude na tom záchode sedieť dlho. Ostatní páni na toaletách sa už neskrývane smiali. Manžel skoro odpadol od hanby a pri stole mi pošepkal: ,,Kým sa to decko nenaučí normálne rozprávať, do reštaurácie s ním už nevstúpim!"Radšej sme predčasne vystúpili
Ivane malý syn zavaril v električke. Mali sme priateľov, ktorí žili v dvojizbovom byte so svojou mamou. Mala 75 rokov a kamarát dosť často hovorieval, že je stará a chorá, že nevie dokedy bude ešte žiť. Ani sme netušili, ako deti, náš trojročný syn a ich štvorročný Paľko počúvajú. Keď som však potom cestovala s dieťaťom električkou a v meste nastúpil veľmi starý pán s paličkou, syn zahučal na celú električku: ,,Ten ujo tu čo robí taký starý? Veď už mal byť v hrobe." Ľudia sa otočili smerom ku mne, mňa oblial studený pot a syn pokračoval: ,,Veď Paľkov ocko vždy hovorí, že starí ľudia patria do hrobu." Vystúpila som radšej hneď na ďalšej zastávke. Dlho som mu ešte musela vysvetľovať, že Paľkov ocko to tak nemyslel.„Tá teta pred nami ale poriadne smrdí!“
Varovala som kamarátke deti, mali tri a päť rokov. Bola to akcia na celý deň, starostlivo sme sa pripravili. Boli sme na detskom ihrisku, na prechádzke, vzala som ich na pizzu, mali sme sa fajn. Zlatý klinec prišiel v obchode, keď sme si šli kúpiť jogurty na olovrant. Pred nami stála staršia obézna pani, dosť spotená. Kamarátkina päťročná dcéra sa ku mne obrátila s dôverčivými očkami a primerane hlasno na polovicu malej samoobsluhy hrdo oznámila svoje zistenie: „Tá teta pred nami ale poriadne smrdí! Počuješ?“ Naozaj páchla, no naozaj by som sa vtedy najradšej v tom obchode nevidela, spomína Bratislavčanka Zuzana.Richard podnikateľ, výmena bombičiek
Henrichov syn mal odmalička podnikateľské sklony. Na základnej škole rodičov neustále prosil o bombičky do pera. „Mysleli sme si, že asi ten atrament pije, lebo veď takú spotrebu nemohol mať ani Shakespeare,“ opisuje Henrich. Záhadu odhalili na rodičovskom združení. Na lavici bolo paličkovým písmom napísané: „Richard, podnikateľ - výmena bombičiek... Nová bombička bez výmeny 20 halierov, výmena bombičky spolu s novou bombičkou 50 halierov...“ Celá krabička bombičiek vtedy stála 50 halierov.„Nech už idú domov!"
Helena Gracíková, BratislavaKeď mala Nikitka asi dva roky, prišla k nám návšteva. Po pár hodinách dobrej zábavy sa ku mne dieťa otočilo a zahlásilo: „Mama, a kedy už konečne pôjdu domov?" Napočudovanie, návšteva sa ani veľmi neurazila a prišli aj nabudúce.
