Veronika Velez Zuzulová trávi so synom každú možnú chvíľu. Ešte sa mi nestalo, že by som ho čo len na jednu noc niekam dala, vraví.
Foto: archív Veroniky Velez ZuzulovejKeby ste mali zhodnotiť tento rok s vaším synom jedným slovom, aké by to bolo slovo?
Čo sa týka Julesa, tak kľud, pokoj. Je to naozaj veľmi dobré dieťa. Ak mám povedať za seba, tak je to veľká láska a iná životná hodnota.
Bolo po narodení Julesa niečo, na čo ste si museli zvykať, resp. čo bolo ťažšie než si čakali?
Ani nie. Práveže všetci naokolo ma pripravovali na to, že si mám oddýchnuť, že to bude po narodení dieťaťa iné, ťažké a neviem aké, ale vôbec to také nebolo. Vôbec som nemala pocit, že by sa mi ten život zmenil k niečomu negatívnemu. Cestujem rovnako, ako som cestovala počas pretekárskej kariéry, tak isto môžem robiť všetko, čo predtým, vôbec ma syn neobmedzuje. Možno je to aj preto, že bol veľmi jednoduché a nekomplikované bábätko, žiadne prebdené noci ani nič podobné.
Tušíte, čím to bolo, že bol taký pokojný? Vraví sa, že dieťa kopíruje matku, ak je ona vyrovnaná, aj dieťa je také. Kopíroval vás?
Ťažko povedať. Je pravda, že počas tehotenstva som bola veľmi šťastná a pokojná. Nesnažila som sa ani príliš športovať či žiť nejaký veľmi aktívny život. Čo som potrebovala urobiť pre bežný život, som si urobila, ale nesnažila som sa niečo si neustále dokazovať. Prijala som aj to, že moje telo sa mení, nebola som vystresovaná, že priberám, jednoducho som to brala tak, že to je príroda, že to k tehotenstvu patrí, že to tak má byť. Nesnažila som sa s tým nejako bojovať, jedla som všetko, na čo som mala chuť. Brala som to všetko prirodzene.
Ktoré chvíle alebo činnosti so synom máte najradšej?
Trávim s ním každý deň. Ešte sa mi nestalo, že by som ho niekam dala čo len na jednu noc. Keď treba, počas dňa mi ho postrážia rodiča, ale nenechala som ho tak, že by som na pár dní od neho odišla. Každý jeden moment si naozaj užívam. A aj keď som večer rada, že si Jules ľahne a ide spať, ráno sa už zasa teším na to, že sa zobudí. Už mi chýba, už chcem, aby sme zasa niečo zažili, niečo nové urobili. Takže asi tak.
Jules má rok, čo s ním riešite aktuálne? Začína chodiť, idú mu zuby?
Trocha dlhšie mu trvalo, kým začal štvronožkovať a plaziť sa. Asi na to potreboval čas, premyslieť si to (úsmev). No a teraz to teda prišlo všetko naraz: začal sa plaziť, štvornožkovať, aj sa postavil. Má už aj zuby, no ani som nevedela, kedy mu narástli, zistila som, až keď štrngli o lyžičku (úsmev).
Krátko po narodení syna ste už spolukomentovali prenosy RTVS, divákom sprostredkovávali odborný komentár dokonca priamo z trate. Kde bol vtedy Jules?
Cestoval vždy so mnou, všade. Keď som ja bola na kopci, bol s maminou na hoteli. A medzi kolami, keď som mala čas, som za ním chodila. Úplne prvé preteky ho strážil tatino. Nikdy sa ale nestalo, že by som ja cestovala a jeho nechala doma.
Ako spolukomentátorka RTVS.
Nestávalo sa, že napríklad si žiadal práve jesť alebo plakal, no vy si museli ísť komentovať, lebo, samozrejme, prenos nepočká?
Nie, to sa nestalo. Nikdy vlastne nebol taký, že by plakal, keď odídem. On vyrastá obklopený veľa ľuďmi, aj v našej reštaurácii ho veľa ľudí berie na ruky, takže nemá problém. Ale keď sa vrátim, tak má radosť, že som sa vrátila. Najmä teraz, ako je starší, to vidno na ňom viac.
Budete spolukomentovať v RTVS zjazdové lyžovanie aj tento rok?
Áno, určite aj túto sezónu, už teraz prvý prenos koncom októbra.
Žijete vo Francúzsku, často chodievate aj za rodinou na Slovensko, do toho pracovné cesty... Bolo to jednoduché – len tak sa zobrať s bábätkom a cestovať po Európe?
Asi to bolo aj tým, že na to cestovanie a balenie som bola zvyknutá z pretekárskej kariéry. Nebol to pre mňa žiaden stres, že ideme teraz preč a treba sa zbaliť. Akurát tie prvé cesty som mala so sebou viac vecí, než bolo treba, lebo som nevedela presne, čo všetko bude potrebné. Ale inak to bolo tak, že som sa zbalila a išla.
Čo nesmelo chýbať na cestách?
Hrniec na varenie. Tým, že Jules veľmi skoro začal jesť pevnú stravu, tak ešte ráno pred pretekmi som mu uvarila a dala do termosky, aby mal teplé jedlo na obed. To trvá vlastne doteraz, keď som niekde na cestách, vždy mu ráno navarím. Nikdy som to neriešila polotovarmi či konzervami. Aj keď sme boli na jar na dovolenke pri mori, na ostrovoch, kde potraviny ani poriadne neboli, vzala som tam tašku, kde som mala šesť kíl mrkvy, cukiny, hrniec a navarila som mu aj tam. Takže netrpí tým, že cestujeme, že by dostával preto nezdravé jedlá. Život na cestách má rovnaký, ako keby sme boli doma.
Dovolenka pri mori.
A chutí mu?
Áno, jedáva veľmi dobre. Sezónnu zeleninu, všetky druhy, ešte sa mi nikdy nestalo, že by niečo odmietol či by mu niečo nechutilo. Zje úplne všetko.
Varíte mu zvlášť, alebo mu dávate aj z toho, čo máte na tanieri vy?
Nedávam mu vôbec z našich jedál, stále mu varím zvlášť. Zeleninu kupujem na trhu, alebo svokra má veľkú záhradu, tak niečo dostaneme aj od nej. Snažím sa mu dávať doma vypestované. Soľ či cukor sa mu zatiaľ nežiada a ani mu to neplánujem dať. Budem sa snažiť, aby sa s tým oboznámil čo najneskôr.
Takže nedostane ani z narodeninovej torty?
Tortu mu urobí moja sestra z detských keksíkov, aby ju mohol jesť. Bude to torta špeciálna pre neho, z toho, čo on môže.
Kde sa chystáte oslavovať jeho narodeniny, tu alebo vo Francúzsku?
Vo Francúzsku. Budú tam mamina so sestrou. Tatino bude na sústredení s dievčatami z mojej Lyžiarskej akadémie, takže ten nebude môcť prísť.
Vlaňajšia prvá Julesova lyžovačka. Šla som len vtedy, ak som mala istotu, že do nás nik nenabúra, spomína Veronika. Na svahy pôjdu aj tento rok.
Foto: archív Veroniky Velez ZuzulovejJules ešte nechodí, no už zažil, aké je to na lyžiach. V zime ste zverejnili fotku, ako s ním v nosiči lyžujete. Ako vznikol nápad ísť takto lyžovať?
Už som mala pocit, že sa chcem ísť lyžovať a tiež som chcela, aby syn už bol odmalička zžitý s horami a so snehom. Tak som ho zobrala. Samozrejme, bola som opatrná. I keď ja viem kontrolovať svoje schopnosti, lyžiarov naokolo nekontrolujem, takže som šla vždy len vtedy, keď som si bola istá, že na svahu nie je veľa ľudí, a že nehrozí, že by do nás niekto nabúral.
Ako sa mu to páčilo?
Páčiť sa mu páčilo, spal (smiech).
A čo bude tento rok? Nebude na nosič priveľký a na lyže primalý?
Na lyže bude primalý, ale budem ho stále nosiť na svah, aby žil s tým snehom. Tak isto budeme lyžovanie pozerať v televízii, jednoducho bude u nás na dennom poriadku. Takže si myslím, že to preň bude také prirodzené prostredie. Na lyže, uvidíme neskôr, podľa toho, aký pevný bude, možno ho postavíme už na jar, možno až na budúci rok. Podľa toho, ako bude rásť, aký bude chlap (úsmev).
Stále s ním hovoríte po slovensky, a váš manžel Romain po francúzsky?
Áno, takto.
Čo myslíte, aké bude jeho prvé slovko?
Zatiaľ si len tak bľaboce. Také tie „mamamamam...,“ no nemyslím si, že je to „mama“. Je to len to také jeho detské bľabotanie.
Váš manžel je trénerom francúzskej mužskej reprezentácie, trávi dosť času mimo domova, cestujete aj s ním?
Keď chodí na sústredenia, chodieva sám. Je to také nejaké prirodzené. Tým, že ja budem komentovať, nemohla som od neho chcieť, aby on sedel doma a čakal, kedy prídeme. Minulý rok zostal doma, keďže sa narodil Jules a chceli sme vidieť, ako to bude. No teraz ho nechcem nijako obmedzovať či hovoriť: „Budeš s nami, lebo my sa bez teba nezaobídeme...“ Každý robíme to, čo nás baví, a keď on bude niekde na pretekoch a ja niekde blízko komentovať, tak sa stretneme.
Na druhej strane, aj keď je Romain tréner, tak hociktorý podnikateľ trávi doma možno menej času než on. Manžel keď je doma, tak je doma, fyzicky 24 hodín denne. Ale taký bežný človek musí chodiť do práce, ide ráno, príde večer a rodina je spolu len cez víkendy. Myslím si, že je to u nás vyvážené. Keď je doma, je naozaj doma, a keď je preč, je preč.
Rodina spolu.
Vo Francúzsku máte aj reštauráciu, kto sa stará o ňu, keď ste obaja rozcestovaní?
Máme tam zamestnancov, ktorí tam boli aj predtým, takže si môžeme byť stopercentne istí, že všetko pôjde tak, ako má. To bolo pre nás dôležité, lebo sme vedeli, že zatiaľ si nemôžeme dovoliť byť len tam, pri spôsobe života, aký vedieme.
Prečo práve reštaurácia – bol to nejaký váš dávny sen?
Prišlo to tak nejako spontánne. Reštaurácia je kúsok od nášho domu a chodievali sme sa tam často najesť, pretože keď sme prišli zo sústredenia, nikdy sme doma nič nemali v chladničke. Bývalí majitelia boli už dôchodcovia, a keď vedeli, že ja už budem končiť s pretekaním, tak sa viac-menej zo žartu opýtali, či by sme to nechceli kúpiť. Prišlo nám to ako dobrý nápad. Vedela som, že keď budem doma, budem musieť niečo robiť, len tak sedieť by som nevydržala a ani nechcela. No a hlavne tiež sme premýšľali, že musíme z niečoho žiť. Bola to pre nás nejaká istota, keďže sme vtedy končili. No potom prišlo množstvo ďalších iných ponúk a zistili sme, že teraz na reštauráciu máme nakoniec najmenej času.
Aké ďalšie aktivity ešte popri materskej máte?
Spolupracujem s rôznymi firmami, ktoré ma podporovali aj počas mojej kariéry, tak chodievame na rôzne akcie, eventy, teambuildingové víkendy.. Väčšinou reklamné záležitosti.
S otcom ste vlani zriadili Lyžiarsku akadémiu Veroniky Velez Zuzulovej, v ktorej sa pripravujú mladé pretekárky. Chystáte sa v tejto sezóne podporiť ich aj priamo na niektorých pretekoch?
Určite áno. Myslím si, že Rebeka Jančová, ktorá je prvý rok juniorka, by sa už mohla objaviť aj na nejakých pretekoch v blízkosti Francúzska, takže tam by som určite prišla. A mladé dievčatá tiež určite rada prídem pozrieť, zrejme na preteky Slovenského pohára. Budem sa snažiť prísť aj na ich tréningy, a ak mi to časovo nevyjde, budem v kontakte s trénermi aj na diaľku, konzultovať prípravu a robiť poradenstvo, tak, ako vlani.
S mladými pretekárkami zo svojej akadémie.
