Lucia Hrivnák Klocová sa z detí veľmi teší. Je krásne naladiť sa na ich vlnovú dĺžku a utiecť aspoň na chvíľu pred dospeláckou realitou, vysvetľuje.
Foto: archív Lucie Hrivnák KlocovejČo ma naučili moje deti
To sa dá ťažko popísať v pár vetách. Ako profesionálna športovkyňa som sa vyše 22 rokov sústredila len sama na seba, všetko muselo „fičať“ na sto percent s tým, že som to mohla sama ovplyvňovať. Teraz mám dvoch úžasných drobcov, ktorým podriaďujem celých 24 hodín každý deň, a keďže to nie je o mne, musela som sa v prvom rade naučiť trpezlivosti. Ešte mi to občas robí problém (úsmev), no už sa po ukončení kariéry konečne cítim viac mamou ako športovkyňou, a to je pre moje deti to najlepšie. Lebo keď som sa po prvom pôrode vrátila na dráhu, stále som mala pocit, že jednu vec nerobím na sto percent – buď tréning alebo starostlivosť o Adamka, a to mi dosť zväzovalo nohy. Nie nadarmo sa hovorí, že sa nedá sedieť na dvoch stoličkách. Myslím si, že deti nás dospelých stále učia, a to vo viacerých smeroch. Ako sa vyvíjajú a formujú, je to najkrajšie pozorovanie na svete. A pri tom sa navzájom učíme jeden od druhého.
V čom im chcem ísť vzorom
Každé dieťa je iná osobnosť. Keď už sú teraz dvaja, vidím to každý deň. A či chcem alebo nie, stále si ich pre seba porovnávam, v čom sú odlišní. Preto si myslím, že nech už im pôjdem v čomkoľvek príkladom, jeden z nich si z toho niečo zoberie a druhý nie. No snažím sa ich vychovávať najlepšie ako viem a sústreďujem sa najmä na slušné správanie, cieľavedomosť a takú „zdravú bojovnosť“, nech už sa rozhodnú pre čokoľvek, nielen pre šport.
Čím ma rozosmejú
Ako som už písala. Strašne rada ich oboch pozorujem, ako sa vyvíjajú zo dňa na deň, skúmajú nové veci a svet okolo seba. To mi úsmev vyčarí hneď, či už na tvári alebo na duši. Pri Timejke je to zase iné v tom, že už zhruba viem, čo príde, a o to viac si to môžem vychutnať ako pri prvom bábätku. Je tam čosi navyše.
Čo s nimi najradšej robím
Je to veľký rozdiel a ja som zaň vďačná, lebo naše spoločné chvíle sú pestré a ani zďaleka to nie je stereotyp. So starším Adamkom už robím všetko možné, najradšej sa s ním rozprávam – o čomkoľvek, čo mu napadne. Je krásne naladiť sa na jeho vlnovú dĺžku, spomínať v duchu na svojich 5-6 rokov a utiecť tak aspoň na chvíľku pred tou dospeláckou realitou (úsmev). No a Timejka má len niečo cez rôčik, takže s ňou sa najradšej maznem, oboznamujem ju s novými vecami a kochám sa na tom, akú má z niektorých vecí strašnú úprimnú radosť. Obaja sú strašne usmievavé veselé deti, takže sa s nimi nenudím, čokoľvek spolu robíme.
Akú radu do života im chcem dať/dávam
To je ešte ďaleko. No snažím sa im postupne, ako nastávajú situácie, vysvetliť rozdiel, čo je správne a čo nesprávne. Ak toto budú vedieť aplikovať v živote, tak si myslím, že viac im nebude treba.
Čo by som na sebe ako rodičovi chcela zlepšiť
Som dosť sebakritický človek, takže tých vecí mi napadá strašne veľa. Najviac to bude asi trpezlivosť, tej stále nemám dosť (úsmev). Skôr napíšem, čo by som nechcela zmeniť (úsmev): Od malička čo si pamätám alebo mi rodičia hovorili, som tvrdohlavá a cieľavedomá. Som strašne vďačná svojim rodičom, ako ma vychovali a čo pre mňa urobili. Keby som mala niečo zobrať späť, tak ani sekundu. Preto sa snažím dať to isté mojim deťom, aby mali vo mne oporu nech sa v živote rozhodnú akokoľvek.
K čomu chcem deti viesť
Pre čokoľvek sa rozhodnú. Hlavne aby ich to bavilo a mali z toho radosť, lebo len vtedy má niečo zmysel.
