Andrea Kováčová s deťmi Peťkou a Šimonom.
Foto: archív Andrey KováčovejČo ma naučili moje deti
Ja mám pocit, že narodením našich detí som dosiahla všetko. Vždy som mala hlavu plnú snov a ambícií. Chcela som dosahovať veľké veci, inšpirovať ľudí, pomáhať, pracovať na úžasných projektoch, študovať na prestížnych univerzitách. Keď sa mi narodila Peťa a neskôr Šimon, pochopila som, že to najcennejšie som už v živote dosiahla. Nejako som sa „ukľudnila" a nebazírujem na úspechu. Stále vymýšľam kopec vecí, robím na veľkých projektoch, plním si sny. Ale už s oveľa väčším nadhľadom. Už to beriem ako bonus. Mojím najväčším úspechom sú naše deti.
V čom im chcem ísť vzorom
Chcem, aby poznali životné princípy, vďaka ktorým sa im bude žiť ľahšie. Schopnosť ospravedlniť sa. Keď sú svedkami mojej hádky s manželom Peťom, chcem, aby takisto videli, že viem prísť za ním a ospravedlniť sa. Alebo on za mnou. A následne sa objať. A ísť ďalej. Chcem, aby videli, že sa môžu riadiť vlastnými nápadmi a úsudkom a nepozerať na to, čo povedia iní. A tak napríklad cestu do škôlky s Peťou celú preskáčeme a cestu späť zasa tancujeme. Naše pravidlo znie: Ak nikomu neubližujeme, robme si čo chceme. Aj keď je to v očiach iných smiešne, či bláznivé.
Celá rodina Andrey Kováčovej, deti Šimon, Peťka a manžel Peter.
Foto: archív Andrey KováčovejČím ma rozosmejú
Najviac ma pobaví to, ako chce byť Peťka stále ešte bábätkom v brušku. A tak sa každé ráno nasúka do môjho trička úplne celá, viete si predstaviť, aké mám vyťahané tričká, a začne sa akože v brušku hmýriť, že už je čas narodiť sa. Nakoniec sa akože narodí, vyvlečie sa z môjho trička, ja trošku svoje novorodeniatko potuľkám a môžeme ísť do škôlky.
Čo s nimi najradšej robím
Najradšej sa s nimi rozprávam večer v posteli. Po kúpaní a umytí zúbkov zalezieme do postele a začína náš čas. Spoločne ďakujeme za krásny deň, dávame si predsavzatia napríklad, že zajtra už určite nebudeme jesť sladkosti, rozprávame sa o tom, čo sme cez deň zažili, vymýšľame si vlastné rozprávky, spievame uspávanky. Takže, keď o ôsmej zalezieme do postele, o desiatej snáď už aj spíme.
Peťka a tatino Peťo.
Foto: archív Andrey KováčovejAkú radu do života im chcem dať/dávam
Ani nie tak radu, skôr túžim do ich malých dušičiek hlboko zasadiť pocit, že sú nadovšetko milovaní a prijímaní so všetkým, čo prinášajú. Že sa môžu naplno prejaviť bez toho, aby ich za emócie niekto karhal. Že všetky emócie v nás majú svoj zmysel a netreba sa na svet iba usmievať, aby sme boli ľúbení. Že sa môžu smiať, plakať, hnevať sa, kričať a vždy budú naše najdrahšie deti. Nikdy nepoužívam vetu: Pozri, aká si škaredá, keď plačeš. Nikdy ich s nikým neporovnávam. Milujem ich vlastné prejavy. Akékoľvek sú.
Zábava musí byť.
Foto: archív Andrey KováčovejČo by som na sebe ako rodičovi chcela zlepšiť
Chcela by som byť viac prítomná. Často sa mi stane, že sa hráme a ja myslím na niečo úplne iné. Čo mám spraviť do práce, čo navariť... Stále si hovorím, že chcem žiť v prítomnosti, že tieto okamihy, keď sa spoločne bláznime, chystáme na výlet, hľadáme stratený pár pexesa, sa nebudú opakovať a chcem sa na plne sústrediť. Moja hlava však vždy pracuje minimálne na piatich frontoch.
K čomu chcem deti viesť
K slobode. K slobode uvažovať podľa seba. K slobode prejaviť sa. K slobode plniť si vlastné sny. Nemusíme ísť s davom, aby sme žili šťastne. Možno práve naopak.
Andrea Kováčová so synom Šimonom.
Foto: archív Andrey Kováčovej