Trénovali sme na nórskom ľadovci Folgefonna, kde som prvý krát pochopila čo je to sebazapretie a boj. Nadmorská výška je na tomto ľadovci nízka dosahuje približne 1000m nad morom, čo pre lyžiara znamená rýchlejšiu regeneráciu po náročných tréningoch. Na kopec sa dostanete jednoducho iba autom, nemusíte sa tlačiť v žiadnej preplnenej kabínke plnej pretekárov, ktorí majú pravdepodobne rovnaký cieľ ako vy – byť na kopci prví. A načo ? Poviete si, veď kabíny chodia hore stále. Ten pocit byť prvým pretekárom a vyhrať tak malý interný boj vás už o kúsok posúva bližšie k víťazstvu. Na Fonne to bolo iné. Nemuseli sme vstávať o 5 ráno aby sme boli, čím skôr na kopci a tým využili tvrdú trať, kým nezačne šľahať horské slnko. Tu sme sa vyspali do ružova. Tréningy začínali zvyčajne o 9 takže sme mali dostatok času na všetky raňajšie aktivity. Potrebovala som dlhú rozcvičku. Áno som tak trochu krivá, mám to predsa aj v mene. Trápili ma problémy skráteného svalstva v panve a prepojenie lyžiarského vzoru pomocou lopatky. Moje lopatky majú tak trochu zvláštne postavanie. Predstavte si maličkého dráčika, ktorému z chrbátika trčia dva malé trojuholníky nažnačujúce budúce mohutné krídla. Tak to som presne ja len s rozdielom toho, že rast mojich krídel sa pozastavil a šupiny sa niekde stratili. Tento problém ma prenasledoval od narodenia.