Poznáte tie citaty ako je napr. Najväčšiu lásku v živote si žena odrodí sama. Najväčšie šťastie ma človek vtedy keď je zdravý a milujúcu rodinu. Áno, o tom je život. Dá sa povedať, že každý z nás pozná obdobie keď je zamilovaný do partnera (-ky) a myslí si, že väčšej lásky niet.. je to tak. Ale len do času kým sa nestane rodičom. Vtedy zistíme, že život bez dieťaťa bol vlastne prázdny. Aj keď sme boli stále "zaneprazdneny" kamarátmi, prácou, rôznymi terminami, koníčkami nebolo to to prečo človek žije. Pochopíme to až naozaj po pôrode.

Máte strach? Och ozajstný strach pocíti rodič až keď sa niečo stane vlastnému dieťaťu. Potvrdilo sa to aj mne v mojom živote. Najhorší resp. najväčší strach o život môjho prvorodeného syna som mala keď sme mali čelnú zrážku. Vidieť vlastné dieťa v bezvedomí so zakrvavenou hlavou.. uf.. To je len pre silné povahy. Čas keď musíte byť duchaprítomna. A čakať takmer hodinu kým príde záchranka a aj keď dôjde konečne prvá a zoberie človeka, ktorý to celé zapríčinil, lebo je samozrejme v horšom zdravotnom stave. A lekár, ktorý má službu mávne rukou nad dieťaťom, ktoré ho nevníma s pokojným hlasom a slovami: ,,To je LEN dieťa.."

S mladším som si tiež prešla neopísateľným strachom. Je to každodenná myšlienka. Vec ktorú musím mať vždy na pamäti. V pôrodnici sa tešiť z narodeného bábätká.. veru niet väčšieho šťastia. Asi na tretí deň ho zobrali na "bežné sono" ako každé jedno dieťa. Potom si ma zavolala lekárka k sebe a hneď som vedela, že čosi nie je v poriadku. A nie nebolo. Lekárka mi povedala, že na sono vyšetrení našli len jednu obličku. Druhá môže byť niekde medzi črievkami a to nemusí byť na sone vidno. Ukľudňovala ma. Začal sa neskutočny kolobeh vyšetrení. Pravidelne sona, važenie plienok po dojčeni, cikanie do sterilnych sáčkov a same testy. Keďže všetko vychádzalo v norme zostali sme pokojnejší. Keď mal približne 4-5 rokov urobili mu vyšetrenie na nukleárnej medicíne. Toto vyšetrenie (Až na vpich kontrastnej látky) zvládol s úsmevom. Vkuse tam "vyvadzal" keď sa na monitore zobrazili maličké bodky a zlučovali sa, začal tancovať. No nakoniec počuvol a postal. Vtedy sa nám potvrdila jedna oblička. Stále musím mať na pamäti inštrukcie od lekárov. Čo robiť keď dostane teploty, čo robiť keď bude mať úraz chrbtice a tak ďalej. Lekári na nukleárnej medicíne ma tiež utešovali, že mali už aj starých pacientov, ktorý tam boli niečomu inému a úplnou náhodou im zistili jednu obličku. Jedine čo mi ostáva je veriť, že bude vždy všetko ok.

Silu naberám v tom, že na zemi je mnoho ľudí, ktorí ŽIAĽ nemôžu mať deti vôbec, narodia sa ťažko choré, alebo zomrú. Tak toto môžem považovať za ako sa hovorí: menšie zlo.

A tí čo nemajú deti riešia viacmenej len "nepodstatné veci" a samé malichernosti, nad ktorými len mávnem rukou.
PRETO:

VÁŽ SI TO, ČO MÁŠ - INÝ O TOM LEN SNÍVAJÚ!!!