Nedávno som si uvedomila, že nielen že vnútorne necítim pribúdajúce roky a stále mám pocit, že mám tak maximálne 25, ale ja v tom období stále fungujem. Škoda, že sa to netýka aj fyzických prejavov, bolesť chrbtice či boľavé koleno sa už akosi nedá odignorovať. Prišla som na to nedávno, keď mi brat povedal: „Vyber si nejakú obľúbenú pieseň, spravím ti z nej zvonenie v telefóne.“ Pustila som sa do toho, prehrabávala som sa v starých archívoch a moje zistenie je následovné. Najnovší hudobný kus v mojom osobnom archíve je z konca minulého storočia. Nielen že novšej hudbe už nerozumiem, ale ani ma nezaujíma. A nemyslím tým len tie obohrané skladby z rádia, ale aj alternatívu. Tak mi to došlo, páni moji, veď to sú už „starecké maniere“. Nehľadám nič nové, a pritom to môže byť aj dobré, vystačím si s tým, čo poznám. Som zvedavá na tínedžerské časy našich drobcov, keď sa budem snažiť porozumieť ich svetu. Veď už teraz nechápem, aká pointa je v existencii youtuberov a na čom môžu niektorí tak dobre zarábať. Prečo ich vôbec niekto sleduje. A nevedno, čo tu bude o tých desať rokov, keď sa ma to znovu začne týkať. No nevadí, pokiaľ sa moji obľúbenci ako Nick Cave, R.E.M, Nirvana, Muse či Metallica nezjavia v tom čase na Šláger TV, hádam na tom nebudem až tak zle.