Tohtoročné vianočné prázdniny u starej mamy sa vydarili. Nielenže sme mali skutočné biele Vianoce, ale tretí deň sa na nás sneh doslova sype. Všade počúvam len o kalamite, zapnete dopravný servis, vyleje sa na vás čistá apokalypsa. Opäť sa mi potvrdilo, že som snehový maniak. Som asi jediná dospelá osoba v niekoľkokilometrovom okruhu, ktorá je z tohto počasia nadšená ako malé dieťa. Z môjho pohľadu to nie je žiadna kalamita, ale absolútna romantika. Sneh vŕzga pod nohami, všade naokolo ticho šuštia snehové vločky. To ticho je doslovné, cesty, po ktorých sa denne preženie množstvo áut, sú takmer prázdne. Za volant sadajú už len skutočne tí, ktorí nevyhnutne musia. Tento stav som si poctivo vypestovala už od detstva. Milovala som zimné prázdniny u svojich starých rodičov na kysuckých kopaniciach. Bolo to ako v rozprávke. Spod obrovských kôp snehu sa nesmelo krčili dreveničky. Jedna z nich bola tá moja najmilovanejšia. Z komína stúpal dym a starká pri rozkúrenej peci piekla naše obľúbené zemiakové posúchy. Starý otec kráčal po úzkom chodníčku k maštaliam, aby obriadil zvieratá. Vyviedol koňa a zapriahol ho do saní. No nemilujte vtedy zimu! Tá drevenička tam stále stojí, aj teraz sa krčí pod snehom, len z komína sa už nedymí a žiadne chodníčky k nej už nevedú. V spomienkach však milovaní starkí stále žijú. Je mi ľúto, že niečo tak úžasné moje deti už nezažijú. Ale chcem sa posnažiť, aby aj im zostali z detstva krásne spomienky. A láska k snehu. Už sa teším, keď sa o chvíľku zobudia, oblečieme sa a pobežíme na dvor. Včera im sneh siahal nad kolená, po tom, čo sa teraz robí za oknami už od rána, bude pre nich asi aj po pás. A už teraz počujem ten šťastný krik. „Mami, pozri, robíme medveďa! Mami, pozri, padáme ako hnilé hrušky!“ Ešte šťastie, že nemusíme teraz nikam chodiť. Máme totiž v pláne plnými dúškami užívať si snehovú romantiku.