Prechádzam bránou cintorína v ruke zvierajúc biele chryzantémy. Už štvrtý rok. Každý je rovnako ťažký. Pomaly prechádzam hlavnou uličkou, ktorá je vždy v tento sviatok plná a radšej sa nepozerám okolo, len pod svoje nohy, ktoré mám zakaždým na týchto miestach ťažké ako z olova. Už som skoro na mieste. Už len odbočiť vľavo a prejsť tam pod stromy. A pod môj kríž. Stále rovnako ťažký. Nevnímam ruch okolo seba, tu je už ticho. Okolo mňa, i vo mne. Pod krížom niet slov. Ticho sa skloním k studenej zemi a s modlitbou v srdci zapálim sviečku. Na hrobe svojho dieťaťa.