Nie, nenechajte sa pomýliť nadpisom. Moji drobci si nepobalili svoje mimoňské ruksačiky a nevyšli do sveta zbierať skúsenosti. To iba nastal u nás ten deň, keď si pobrali svojich plyšákov z postieľok a presťahovali sa do svojej izbičky. Na prvé spinkanie v posteliach sa veľmi tešili. Dlho nemohli zaspať, ale nakoniec sa to podarilo. Konečne som už nepočula listovanie v časopisoch, prehadzovanie sa, kopanie do steny či chichot. Nazrela som do izby. Tak krásne si spali. Vošla som do spálne a vtedy to prišlo. Ten zvláštny zadúšajúci pocit, až mi zovrelo hruď, pri pohľade na dve prázdne postieľky. Tak je to tu. Zase sa začína nová éra. Moji drobčekovia sú opäť o niečo samostatnejší. Pred očami mi prebehla scéna spred troch rokov. Sedím na posteli a sledujem manžela, ako montuje dohromady postieľky. Keď bolo hotovo, spokojne si to celé ešte raz obzrel. "V našej spálni to teraz vyzerá ako na novorodeneckom oddelení," smejeme sa. Hneď za ňou nasleduje ďalšia scénka. Prichádzame z pôrodnice, vyberáme spinkajúce batôžky z vajíčok a opatrne ukladáme do postieľok. Nech sú konečne vo svojom. Boli takí drobučkí, že sa na začiatku pohodlne zmestili len do jednej a ešte mali množstvo priestoru. A teraz? Jednoducho si vzali pod pazuchu svoje motoristické časopisy, bez ktorých nezaspia, a vo svojich károvaných pyžamkách sa vyšplhali do veľkáčskych postelí. Čas nezastavíš. A tak to má byť.