Moja svokra má dokonalú domácnosť. Aspoň teda mala, kým som si ja nezobrala jej syna, neporodila jej vnuka a nevtrhla do jej dokonalého života ako víchor.

Síce sa poznáme už dlho, ale až do svadby sme vychádzali bez najmenších problémov. Možno preto, že dovtedy ešte nebola skutočná svokra. Možno preto, že som jej nezasahovala do domácnosti. A určite preto, lebo sme spolu trávili len minimum času. My sme neobťažovali ju, ona neobťažovala nás a keď sme aj boli spolu, tak len vtedy, keď sme to chceli. A potom bola svadba – bábätko - sťahovanie - a obrat o 180 stupňov. Zrazu sme spolu netrávili len ten nevyhnutný čas. Zrazu spolu trávime všetok voľný čas. A jediné moje šťastie je, že je ešte dosť mladá na to, aby chodila do práce. Lebo keby videla, čo sa deje s jej dokonale udržiavanou domácnosťou vtedy, keď tu nie je, tak by sme leteli kade ľahšie.

My nerobíme neporiadok naschvál. My ho robíme len v rámci našich kreatívnych procesov. Ja a môj malý syn, ktorého zapájam do všetkého. Moje varenie sa z časti presunulo na podlahu, aby mi mohol pri všetkom pomáhať a učiť sa. Sedíme spolu na zemi a rozbíjame vajíčka, škabkáme zemiaky, miesime cesto. Najradšej má žemlovku, lebo vtedy mu dovolím strčiť ten malý prstíček do téglika s masťou a mazať misu. Ukladáme nahryznuté kúsky vianočky, vrstvíme jabĺčka, tvaroh a všetko najprv otestuje, či je to dobré. No a potom plače, lebo mu zoberiem jeho dielo a strčím ho do rúry. Ale už sa naučil, že keď rúra zapípa, tak treba doniesť dve utierky, aby to maminka mohla vybrať. Niekedy od nedočkavosti pred ňou až tak stepuje.

Takto my spolu varíme. A keď musím niečo robiť sama, tak sa mi tmolí popod nohy a trhá letáky na „papierovú polievku“, ktorú potom usilovne mieša. Samozrejme, kým nájde tú správnu misku, tak mi ich všetky povykladá pod nohy a kým nájde ten správny nástroj na miešanie, tak vyhádže celý šuflík. Takže keď ide po obede spinkať, mne sa začína upratovacia šichta. A zbožňujem to, lebo všetko poukladám tam, kde to bolo, poumývam, vyluxujem a nikto sa nikdy nedozvie, čo sa tam dialo, kým tam nikto nebol. Lebo aj ja mám rada poriadok. Ale nestaviam ho na piedestál ako svokra. Preto sú jedny z najhorších dní, keď príde skôr z práce a ja nemám upratané. Z duše to neznášam.

A potom sú tu také dni, kedy nie je v mojich silách všetko napraviť. Napríklad ako ten, keď bol môj syn pri plnej sile a ja som bola oslabená chorobou. Vtedy dokázal zhodiť obraz zo steny, rozsypať pohánku po celej kuchyni, vylomiť tyčku z postieľky a takmer zletel dole hlavou z gauča. Ešteže som mala aj v chorobe supermamovské reflexy a zachytila som ho. A to všetko stihol do obeda. Nemožno sa mi čudovať, že po takom náročnom dni som si musela uľaviť statusom na facebooku a bola som zmierená s tým, že svokru šľak trafí. Lenže potom nás zachránil dedo a obrázok zavesil naspäť, tyčku opravil a o pohánku som sa postarala ja. Takže zasa by sa nikto nič nedozvedel a ja som bola spokojná, že sme „v suchu“. Lenže potom prišla svokra a začala: „Bola som u sestry a tá mi hovorí, čo čítala na facebooku. Takže malý zhodil obraz?!“ V tom momente by som sa najradšej prepadla pod čiernu zem.