Zmeny v spoločnosti pred a počas korona krízy sú obrovské. Výnimkou nie je ani školstvo. To zostalo zaskočené podobne ako mnohé ostatné odvetvia hospodárstva. Štátne školy sa ani za celé mesiace krízy nedokázali postaviť na nohy a poskytnúť adekvátne vyučovanie. Učitelia štátnych škôl s vedomím, že plat im v každom prípade pristane na konte necítili potrebu vyjsť zo svojej komfortnej zóny a prekonať osobným nasadením zdanlivo neprekonateľné prekážky. Príprava akýchsi pracovných listov, ktoré deti doma vyplnia sú len úbohou čiarkou do učiteľského denníka, že človek niečo urobil. Ani snaha zamestnať deti tvorbou prezentácií, ktoré aj tak zväčša zostali na pleciach preťažených rodičov, sa nedá nazvať vyučovaním. Česť výnimkám. Pritom obyčajné konto v google ponúka už celé roky možnosť práce so skupinami on-line, či už formou hangouts alebo google meetingov či skype.

Ani nemecké štátne školstvo nedokázalo reagovať na tento druh výzvy. Po mojom nástupe do školstva v Nemecku som zostala viac ako šokovaná. Viac ako polovica nemeckých učiteľov ani len nevlastní svoj vlastný počítač. Všetky rozhodnutia za školy vykonávajú školské úrady, ktoré zamestnávajú pomaly viac úradníkov ako daňová správa. Školské zariadenia nepotrebujú organizačne rozmýšľať alebo dopredu niečo plánovať, celé školy spolu so svojimi riaditeľmi a učiteľmi poctivo čakajú na rozhodnutia školských úradov, ktoré určujú komplexný chod škôl – od rozvrhu, prijímania nových pedagogických či nepedagogických zamestnancov až po určenie predmetov vyučovania. Byrokraticky neskutočne zaťažená mašinéria nedokáže v relevantnom čase prijať, spracovať informácie a adekvátne rozhodnúť. V neposlednom rade aj preto, lebo úradníci patria do štátnej správy v Nemecku s neobvykle vysokým statusom – skrátený pracovný čas, možnosť si sami určiť zdravotnú nespôsobilosť a iné nelogické a nadradené výhody dávajú týmto pracovníkom pocit moci, a čas či peniaze v ich rozhodovaní nehrajú až tak dôležitú rolu. Štát to snáď utiahne. Len také prijímacie konanie, od vyhlásenia výberového konania, poslania žiadosti o zamestnanie po rozhodnutie trvá vyše troch mesiacov. Uznanie mojej kvalifikácie získanej v zahraničí trvalo osem mesiacov.

Tento druh štátneho blahobytu si však súkromné školy dovoliť nemôžu. Na jednej z nich pracujem aj ja v Berlíne. Zo dňa na deň preorientovali svoje vyučovacie metódy a vyučovanie bolo zastavené len jeden deň. Bez akýchkoľvek prieťahov sa prešlo na vyučovanie on-line. Prvé týždne boli náročné pre obe strany, žiakov aj učiteľov. Behom dvoch týždňov sa však vychytali muchy virtuálnych miestností a digitálnych obsahov učebníc. Nastavil sa nový systém prestávok a vyučovacích časov. Vyskytol sa problém so žiakmi so slabým internetovým pripojením alebo bez počítača. Škola im vyšla v ústrety a poskytla možnosť pracovať v škole, jeden až traja žiaci v triede pracovali buď so svojim počítačom alebo požičaným tabletom školy dovtedy, kým sa nedokázali prispôsobiť technickým požiadavkám. Online-ankety zo začiatku pomohli nájsť kompromis pre všetky strany. Osobne som sa musela naučiť behom jedného víkendu pracovať s možnosťami, ktoré ponúka virtuálna učebňa, obsahmi digitálnych materiálov a sprostredkovania učebnej látky pomocou rôznych platforiem. Vyučujem nemecký jazyk ako cudzí jazyka a v oblasti cudzích jazykov je ponuka digitálnych obsahov tak široká, že je niekedy náročné sa v tom vyznať. Keď sa pozerám spätne na to obdobie, keď sme hľadali a nachádzali denne nové riešenia, pripadám si, akoby sme prešli časovou slučkou čiernej diery. On-line vyučovanie tu totiž už existuje niekoľko rokov, nie je žiadnou novinkou na trhu, a poskytuje veľmi veľa nových možností sprostredkovania učebného obsahu. Len ja ako učiteľka v prezenčnom vyučovaní som nikdy necítila potrebu sa aj v tomto smere podrobnejšie vzdelávať. Minimálne desať rokov rozvoja tejto oblasti edukácie ma dobehol a mne neostávalo nič iné, ako nastúpiť aj do tohto šialene rozbehnutého vlaku a naučiť sa všetko za pochodu. Na konci tejto časovej slučky však zasvietilo svetlo akoby na konci tunela a veci sa upokojili, chaos sa premenil na organizovaný poriadok. Moje vyučovanie začína každý pracovný deň o pol deviatej, učím denne 4 až 8 vyučovacích hodín on-line. Multitasking, ktorý ma prinútil neskutočne rýchlo zefektívniť vlastné edukačné metódy by som si pred pár mesiacmi nevedela ani len predstaviť, nieto ho ešte aj vykonávať. V jednej a tej istej minúte sa rozprávate s celou triedou žiakov, delíte ich na skupiny, v skupinách rozdeľujete rôzne pracovné úlohy pomocou rôznych digitálnych obsahov z rôznych webových platforiem, komunikujete cez chat, whatsapp alebo priamo vo virtuálnej učebni, posielate obsahy a kontrolujete plnenie úloh svojich žiakov, trénujete čítanie, rozprávanie, písanie či počúvanie, robíte testy a zaznamenávate ich výsledky v tabuľkách, ktoré po správnom nastavení prepočítavajú výkony žiakov do tabuliek a grafov výkonnosti.... Po prechode týmto tunelom si pri pohľade na svoje vyučovanie spred polroka pripadám ako keby to bolo pred sto rokmi. Objav možností nových technológii vo vyučovacom procese, zapracovanie geniálnych digitálnych obsahov do štúdia a množstvo iných výborných edukačných aplikácií som mohla využívať už dávno predtým. Nechcem týmto článkom tvrdiť, že on-line vyučovanie je pupkom sveta. Nesporne má svoje nevýhody a o týchto nevýhodách by sa dala napísať celá kniha. Jednoznačne však ponúka obrovské množstvo benefitov, s ktorým by sa malo školstvo, a hlavne to štátne oboznámiť a vyťažiť z toho maximum. Budúcnosť nie je v on-line a digitálnom obsahu, budúcnosť je v správnej kombinácii týchto obsahov s prezenčným vyučovaním. Kombinácia – to je ten správny pojem. Zo všetkých foriem je nutné vyťažiť to dobré a skombinovať to. Štátne školy budú potrebovať iné kombinácie ako školy, ktoré napríklad ponúkajú jazykové kompetencie budúcim ošetrovateľom či lekárom v zahraničí. Taká jazyková príprava pre pracovníkov v jednom odbore, ako je napríklad momentálne žiadaná v oblasti ošetrovateľstva a opatrovateľstva, pokojne môže prejsť úplne na on-line vyučovanie. Zo svojich skúseností viem presne, že je veľmi efektívne a dokonale dokáže pripraviť účastníkov kurzu na jazykové skúšky.

Ja neviem, či je to dobrá budúcnosť a čo všetko prinesie. Vrátiť sa však k úplne pôvodnému štýlu vyučovania v štátnom či súkromnom školstve, bez obohatenia toho, k čomu nás donútila táto kríza, by bolo zahodenie šance. Kríza nám neukázala len to, kde sme zraniteľní, ale hlavne to, kde máme nové potenciály. Škola je inštitúcia vzdelávania, ak nedokáže sama seba poučiť a nájsť nové smery, trendy a formy, tak zlyhá na plnej čiare. V tom prípade bude musieť zhorieť v popole nástrah budúcnosti ešte často krát.