Stava sa mi, že keď som doma s deťmi denne niekoľko hodín, nemám na nich toľko času ako by som si želala. Kým prídem z práce je dosť hodín, treba sa poučiť, postarať sa o domácnosť, večeru atd. Častokrát po tom všetkom je už čas akurát tak na posteľ. Nie na objatie, a krásny pocit keď sú v mojom náručí. Sú chvíle keď som od nich vzdialená a uvedomujem si ako mi veľmi chýbajú. Čo by som vtedy dala zato, aby som ich mohla objať a dať obrovskú pusu.. potom keď už som s nimi tak mám plno povinnosti a starosti ako treba všetko postihať. A opäť som v začarovanom kruhu. Mám pocit, že nie je nič čoho sa dá vzdať, čo nerobiť. Aj keď každý deň túžim po čase keď môžem byť s nimi a nič nerobiť. Tento týždeň som bola doma jeden deň. Aj keď som sa ani nezastavila, dokopy som akoby nič neurobila a tiež nemala nejako extra veľa času na chlapcov. Musím teda skúsiť nový spôsob organizácie času. Snáď sa to všetko zlepší