Krátko pred poludním si naše deti pochutnávali na nedeľnom obede, hovädzí vývar je pre nich stále top, keď ma prekvapili zvuky nad nami. „Susedia len teraz klepú rezne?“ pýtam sa prekvapene a v mysli mi prebehne, čo všetko už mám od rána za sebou a v podstate sa cítim unavená akoby už bolo pred večerom. „No veď si spomeň,“ podpichuje manžel. „Keď sme boli bez detí, o takomto čase si len dopíjala rannú kávu.“ No ale fakt. Samu seba vidím ešte v pyžame, ranná káva vypitá v posteli pri knihe a ešte sa len začal rozbiehať nový deň. Prišlo mi to ako z úplne inej časovej dimenzie. Alebo zo života iného človeka. Tak tomu sa povie víkend, relax, oddych, vzdychnem si. Pamätám si, ako som ešte slobodná videla v televízii príbeh jednej ženy, matky trojčiat. Šokovalo ma, keď opisovala svoj denný režim. Ráno vstáva po piatej, aby mala uvarený obed, kým ešte deti spia. „Tak toto nie, toto si neviem ani predstaviť, nie tak ešte fungovať,“ dušovala som sa. Ako sa zvykne hovorievať, nikdy nehovor nikdy. Čo sa zmenilo po vyše desaťročí, odkedy som toto vyriekla? Som matkou o pár mesiacov už trojročných dvojčiat a ráno vstávam zúfalo túžiac po dlhšom spánku už pred šiestou, aby som stihla navariť, kým deti spia. Pri našej demoličnej čate to zatiaľ inak nejde. Áno, pred deťmi bol život pohodlnejší a jednoduchší. Ale či by som to chcela vrátiť? To teda určite nie.